Blog Martina Petra 05: Keď sa o tom po vyvrcholení chcete ešte rozprávať
Konštatujem 61,3% prečítaných poviedok.
Po Štvrtej várke sa dostávame do fázy, v ktorej sa dajú veľmi pekne hodnotiť nielen samotné poviedky, ale aj trendy, tendencie a módne vlny. Takže, ak dovolíte, začneme všeobecne.
Za uplynulý časový horizont som často narážal na príbehy s veľmi sľubným rozbehom. Pri expozícií poviedky som si hovoril, že ide o strmhlavý útok na bezbrannú, porotcovskú deviatku. Po ďalších stranách (na ktorých sa odkryl ústredný konflikt) z toho bolo opatrné obliehanie osmičky, dôsledne zabarikádovanej na kopci. Potom sa poviedka mala niekam – po logickej trase a zmysluplných rozhodnutiach postáv – dostať. Po tejto spúšti z toho bola častokrát iba krvopotná defenzíva pred pádom na šestku. Ukazuje sa, že na vlak sa za jazdy ľahšie nasadá, ako z neho potom vyskakuje.
Vzorkovník prečítaných poviedok ukázal, že mnohí autori dokážu ovládať jazyk veľmi solídne. Večná škoda, že túto zručnosť využívajú viac na svoju osobnú exhibíciu, a to v zmysle: aha, ako šťavnato dokážem opísať otvorenie dverí a následné kráčanie hlavného hrdinu po chodbe. Slovná zásoba a hĺbkové znalosti prostredia dokážu upútať iba do istej obmedzenej miery. Ak popri tom autorovi odumiera príbehová linka na nedostatok starostlivosti, je zle nedobre.
Rovnaká myšlienka sa dá prevaľovať až do konca sveta a každá scéna sa dá vystavať na habakuk rôznych spôsobov. Majstri remesla nie sú tí, ktorí vedia, čo v danej chvíli napísať, ale čo v danej chvíli NENAPÍSAŤ a napriek tomu dosiahnuť, aby to tam bolo – tam, medzi riadkami, kde sa dejú najdôležitejšie veci. Je to umenie zamlčiavania. Hlavne však nezabúdajte hýbať dejom, preboha. Vždy keď som narazil na autora, ktorý mal cit pre flow, moja duša plesala a z porotcu sa razom stal fanúšik.
Prejdime na konkrétne kúsky.
Ak je čitateľovi hlavný hrdina vyslovene nesympatický, dosť ťažko sa zachraňuje celkový dojem. A presne taký bol tento stredoveký bojovník, ktorý mal v zuboch svojho nového suseda. Autorský opis ma presviedčal, aký bol tento fešák s údajnými vojnovými skúsenosťami odvážny, vytrénovaný a schopný. Až na to, že dej ukázal presný opak. Počas celého príbehu mala táto nešťastná postavička iba plnú hubu otravných rečí a inak všetko dobabrala. Chlapíka porazili v súboji, a keď išiel svoju prehru zapiť do krčmy, cestou domov sa stratil, nechal sa zbiť, zajať a okradnúť. Pred istou smrťou ho musela zachraňovať akási mágia, ktorá sa zjavila na poslednú chvíľu.
Za tento zaujímavý námet nabehli plusové body hneď na úvod – správca cintorína, ktorý trávi v robote viac času, než by bolo zdravé. Keď do veľkého rodinného hrobu tajomnej dynastie pribudol ďalší člen, všetko bolo ideálne rozohrané na atmosférický horor. Priznám sa, že keď sa poviedka konečne dostala do svojho strašidelného finále, bol som už celkom zmorený urečneným rozprávačom. Opisy toho, čo je ten cintorín vlastne za miesto, sa rozťahovali celé strany. Prepálené.
Veľmi dobrá jednohubka. Konečne jedno poctivé sci-fi, ktoré sa hýbalo v rámci svojich zvodidiel. Zaujala už samotná myšlienka presunu digitálnych dát do človeka. To, ako sa to pokazilo, respektíve podarilo, bolo opísané šikovne. Manželská kríza, ktorá rezonovala na pozadí, respektíve bola hlavnou pointou, bola napísaná ešte šikovnejšie. Takéto klamanie telom sa mi páči. Veľká škoda, že práve takéto poviedky neatakujú horný rozsah.
Milé fantasy o tom, akú silu môže mať jedna vymyslená prezývka. Vyhnanec bez mena ju dostal na svojich potulkách svetom celkom nechcene, no ťahala sa s ním celý príbeh a zaviala ho do situácií, v ktorých ani sám byť nechcel. Bavil ma ľahučký jazyk, s ktorým autor riešil aj vypäté scény. Záver adekvátne sladkokyslý, hoc predvídateľný. Príjemné čítanie, ktorému azda chýbal iba akýsi poviedkový glej v podobe prekvapenia.
Krátky hororček z prostredia tmavých a vlhkých žalárov, v ktorých bolo jedlo na prídel. Keďže v cele sedel antihrdina zavretý za kanibalskú činnosť, priestor na zaujímavé momenty otvorený. Vedľajšia postava ovládajúca krysu-pomocníčku evokovala Zelenú míľu. Záver opäť predvídateľný, no aj keď poviedka neponúkla v rozuzlení žiadnu nadstavbu, bolo to solídne.
Potom tu mám tri prípady, ktoré som opisoval hentam, v úvode. Perfektný rozbeh, pri ktorom som si hovoril, že čítam vari aj kandidáta na finále. Vypísaný, formálne bezchybný a zároveň zaujímavý štýl podporil originálnu tému. Akurát že krivka kvality bola napokon balistická.
V jednom prípade sa o atmosféru staralo veľké, verné, poslušné, ale až strašidelne priateľské psisko, ktoré svoju majiteľku po nociach pozorovalo a sem tam olizovalo. Čitateľ tušil, že sa v tom zvierati bude skrývať niečo démonické a to čakanie bolo z celého príbehu najlepšie. Skvelá bola postava škaredého a upoteného outsidera, ktorý všetko sledoval z kukuričného poľa ako správny zamilovaný stalker. Vlastne tomu ani nemám čo vyčítať, len som bol namlsaný na trochu precíznejší ending.
V druhom prípade dal autor dokopy svet, v ktorom existovala inštitúcia takzvaných „odprevádzačov“, ktorí usmerňovali zablúdené duše zosnulých na večnosť, aby neotravovali svojimi duchárskymi prejavmi nás živých. Nemal som problém prijať pravidlá, lebo to bolo napísané kvalitne. V centre diania bol nadaný a senzitívny chlapec, ktorý s duchmi dokázal komunikovať a spolu s ním aj jeho otec – senior odprevádzač. Chápem, že takýto príbeh sa dá iba ťažko originálne rozuzliť, no asi som tam videl až priveľkú podobnosť s tým, čo bolo v tomto žánri úspešné pred dvadsiatimi rokmi. Konkrétne: Joel Osment, Bruce Willis a šiesty syseľ.
V treťom prípade som z textu cítil ohromné ambície. Autor to celé rozbehol podľa zaručeného receptu na úspech. Nášho hrdinu antropológa zavedie mysteriózny nález ľudoopa do mrazivej tajgy, kde sa stretáva so svojou kolegyňou, dávnou platonickou láskou. Samozrejme, okolo pobehujú ruskí funkcionári ako okolo Černobylu, takže sa dajú tušiť nejaké zvraty a habaďúry. Druhá polovica sa preklápa do akcie a príbeh sa dá perfektne vizualizovať – je z toho ideálny materiál na sfilmovanie. No potom sa to autorovi trochu vymkne z rúk a veci sa začínajú diať viac na efekt a nasilu. Sú tam pokusy o humor v scénach, kam sa to vôbec nehodí. Celkové finále skratkovité a zjednodušené. Prichádza deus ex záchrana na poslednú chvíľu, strih, oplakanie mŕtvych, dovetok.
To najlepšie, samozrejme, nakoniec.
Zaujal už sám názov (a úprimne, to sa deje iba málokedy). Referencia na populárnu hru naznačila, kde by sa celý príbeh mohol odohrávať. Anticipoval som veselý, odľahčený jazyk a dúfal som v schopného realizátora tohto námetu. Aj som sa ho dočkal. Mám fakt rád, keď je z rozprávania cítiť, že to má autor pevne pod kontrolou. Pretože keď sa s vami vyberiem do lesa, ako čitateľ som v pozícií bezbranného dievčatka, ktoré chce držať za ruku niekoho, kto vie, čo robí a len tak sa nestratí.
V tomto prípade sa v neprehľadných mestských kanáloch rozpútal veľmi prehľadný príbeh, ktorý chvíľami pripomínal Slávnu päťku. Krásna ukážka, koľko dokážu utiahnuť dobre napísané a sympatické postavy – nielen tie hlavné. Politická satira bola do zápletky nadávkovaná citlivo. Uvažujem, či by to fungovalo aj bez tohto backgroundu. Výsledok: jasný ašpirant pre zborník – minimálne.
Najväčší zážitok ostatnej doby doručil príbeh, od ktorého som to podľa jeho titulu a hlavných kulís absolútne nečakal. Korporátny horor z prostredia špedičnej firmy bol komplexný, inteligentne vystavaný a vygradovaný, napísaný moderným, tak akurát drzým jazykom, ktorému pomáhal hlavný hrdina rozprávač – možno najsilnejšia postava, na ktorú som v doterajších poviedkach (cca 130 kusov) narazil.
Bol to príbeh neuveriteľne hutný a nabitý chuťami. Pripomínal poctivú taliansku kávu, ktorá mala až olejovitú konzistenciu. A to práve preto, že sa autor konečne nevybíjal v opisoch a špeciálnych CGI efektoch. Namiesto toho sa naplno venoval deju, ktorý sa neustále posúval, zamotával, rozvíjal a košatil. Po prečítaní som mal pocit, akoby som dočítal novelu. Ale hlavne, po prečítaní som sa cítil ako stereotyp slečny po sexe: mal som chuť sa o tom rozprávať. Dosiahnuť takýto efekt – to je pre autora alfa a omega celého snaženia.
Martin Petro
Radi ma môžete mať tu.
