BLOG 28 – Svety musia fungovať

Viaceré poviedky (nielen) tejto várky sa nás pokúšajú preniesť do iných svetov. To je fajn, o tom fantastika je. Už menej fajn však je, ak sa do nich čitateľ preniesť nedokáže. A to z dôvodu, že ho nepresvedčia o svojom fungovaní. Protirečia si. Nie sú konzistentné. Autor píše o niečom významnom v nich, čo však chod daného sveta nijako neovplyvňuje. Alebo to ten svet ovplyvňuje primálo.

Môžete vymyslieť hocičo. Aj tú najväčšiu bláznivosť. Ale pokiaľ nemá v sebe vnútornú logiku, ucelené pravidlá, ktoré sa dodržiavajú vždy okrem dobre odôvodnených prípadov, takáto fantázia nie je zaujímavá. Skúste si všímať svety v dobrých knižkách. Ešte aj ten najdivokejší svet, ktorý poznám – ríša Fantázie v Nekonečnom príbehu od Michaela Endeho –, mal pravidlá a tie ho riadili.

Pravidlá nie sú nudné, neblokujú fantáziu. Naopak, je veľká zábava nastoliť pravidlá a potom si predstavovať, čo všetko ovplyvnia. Aké oblasti života postáv zasiahnu, čo všetko je iné oproti nášmu známemu svetu. A najmä je aj omnoho väčšia zábava čítať o takýchto svetoch než o svete zo snov, ktoré znesú hocičo (a napokon si prečítať o zobudení postavy z tohto sna).

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

271. poviedka

Začiatok príbehu som ani nevnímala, lebo ma omráčilo množstvo naozaj veľmi silných hrubíc. Keď som konečne prestala žasnúť, kde všade sa dá zameniť „i“ a „y“, konečne som uvidela túto veľmi jednoduchú a veľmi nepresvedčivú poviedku. Chtiac-nechtiac vnucuje čitateľovi dojem, že jej autorkou je veľmi mladučké dievča, ktoré píše o tom, čo chce samo prežívať. Na tento typ literárnej postavy existuje pojem Mary Sue. Znaky sú do očí bijúce – nielen písanie v prvej osobe v ženskom rode, ale aj veľmi mladistvé správanie sa ústredného párika, ktorý sa neustále červená a, citujem autora, „chychoce“. A ďalším znakom je dej, v ktorom princ fantasy ríše stretne dievča z nášho sveta, vodí ho po krásnom paláci, pozýva jazdiť na koni a na úžasnú hostinu. A najmä, od prvého okamihu, ako ju uvidel – to parafrázujem jeho vlastné slová –, hovorí o nej ako o svojej jedinej láske na celý život, ktorej spieva a ktorej dá zásnubný prsteň. Lenže ja mu to nejako nemôžem uveriť. Nielen preto, že strieborný prsteň s „tyrkisom“ je príliš málo cenný na to, aby bol mnohogeneračným kráľovským zásnubným klenotom, ale hlavne preto, že princ sa nepokúša robiť nič pre to, aby svojej vyvolenej o polnoci zabránil zmiznúť naspäť do nášho sveta. A nerobí pre to nič ani tá ťažko zamilovaná dievčina, hoci bez mihnutia oka navždy zavrhne náš zlý a skazený svet, zjavne aj so svojou rodinou a kamarátkami. Ale kde sa nesnažia postavy, tam sa snaží autor a zápletku vyrieši tým, že slečna o polnoci nezmizne, lebo prebehlo „kúzlo pravej lásky“. Snívať je pekné, ale na zaujatie čitateľa treba nesporne viac. Pravopisom počnúc.

 

272. poviedka

Zhodou okolností príbeh s podobným námetom a dejom ako v predošlom prípade. Azda mal autor šťastie, že som ho čítala práve po poviedke 271, pretože v porovnaní s ňou pôsobí nesporne vyspelejšie. Jednak omnoho lepší pravopis, jednak pár slov o tom, prečo hrdinka zúfalo chce opustiť svoj súčasný svet. Vo veľmi hrubých rysoch a po prižmúrení očí sa dá vysvetlenie apokalypsy a bezútešného stavu ľudstva akceptovať. Hrdinka tiež nie je mladá a neskúsená dievčina, ale žije v neúspešnom vzťahu a dozvieme sa čo-to aj o princípe cestovania do lepšej ríše a jej fungovaní. Zďaleka mi to ako čitateľke nestačí, ale aj takáto snaha sa cení. Bohužiaľ, základná osnova je rovnaká ako v predošlej poviedke – hrdinka sa v sne prenesie do toho úžasného sveta, kde hneď stretne krásavca, ktorý sa do nej okamžite zamiluje (áno, viem, aj to malo aké-také vysvetlenie). Postavy sú čierno-biele. Patetické romantické scény veľmi pripomínajú sériu Súmrak. No treba vyzdvihnúť aspoň to, že kompilát autor zostavil hladko. Príbeh má síce chatrnú a zjednodušenú, no predsa len nejakú štruktúru, akúsi logiku a možno by jedného dňa mohlo z jeho autora aj čosi byť. Aj keď toto presvedčenie trochu naštrbil záver s polopatistickým posolstvom. Prekonáva viacero súťažných poviedok s týmto námetom, no na prekonanie dobrých poviedok ešte ani zďaleka nemá.

 

273. poviedka

A znova veľmi, veľmi slabé. Autor používa diakritiku len niekde, čiarky takmer vôbec a text sa hemží podivnými gramatickými chybami – preklepmi? Ako to už v takýchto gramaticky slabých textoch býva, príbeh na tom nie je o nič lepšie. Síce kvitujem, že úžasná bytosť, ktorú hrdinka – ako inak, vo sne – stretne, sa nestane za dve minúty jej životnou láskou. No aj zvrat ukazujúci, že tá bytosť patrí k najčernejšiemu zlu, nie je teda absolútne ničím novým pod slnkom. A kto ju vlastne zachránil? Boh na stroji? Doslova. Nepočuli sme nič, len hlas dohovárajúci démonovi, aby hrdinku, pätnásťročné dievča, nechal tak. A on ju nechal. To je celé. Je mi to ľúto, zase nízke hodnotenie.

 

274. poviedka

Nie veľmi silno napísaný, ale obstojný, priemerný text. Zase pracuje s klišé pointou, ktorá sa na konci zvrtne do menej klišé, ale stále klišé zvratu. Koniec trošku desivo pôsobí, no to predtým ani veľmi nie. Autor opisuje namiesto toho, aby ukazoval. Netreba toľko opakovať slová „hrôza“, „zdesenie“ či „hnus“. Treba len opísať, čo postavy videli a ako na to reagovali ich telá, a zmienené pocity sa už v čitateľovi dostavia samy. A tiež som v kontexte záveru nepochopila tú pasáž s občerstvením vo vlaku. Boli aj tie vanilkové koláče… upravené? Ak áno, aspoň nejaký náznak tam mohol byť. Ak nie, sú tam zbytočné a zvyšujú riziko, že postavy zjedia tie namiesto koláčov „s pomstou“. Naopak, koláče „s pomstou“ boli ako nechutné označené príliš krikľavo. Ktorý hostiteľ naláka konzumentov na svoje pečivo, keď im povie, že plnka je „krvavočervená“?

 

275. poviedka

Bežný, jednoducho napísaný typický príbeh o láske, zrade a víťazstve čistého dobra nad čistým zlom. Jeho prednosťou, no súčasne aj nedostatkom je, že sa odohráva hlboko v mori. Postavami sú bytosti vyzerajúce asi ako typické morské víly, hoci autor ich nazýva inak. Prednosťou je to preto, že ide o ozvláštňujúce prostredie, hrajúce sa s čitateľovou fantáziou. Slabinou je to preto, že autor občas zabúda, v čom je vodné prostredie iné oproti nášmu. Voda nadľahčuje a súčasne aj kladie silný odpor, ktorý spomaľuje pohyb, čo si však autor pri opisoch scén neuvedomuje. Takisto tekutiny z rozbitých skúmaviek by sa neliali rovno dole, ale pomaly by sa rozptyľovali v prostredí. Predmety vo vode nedohodíte ďaleko a už vôbec nie rýchlo. Voda skrátka nie je „nový vzduch“. To nie je obmedzujúce, naopak, dá sa z toho pekne ťažiť a urobiť príbeh s tuctovým scenárom v detailoch jedinečný a nadpriemerný. No tu sa z prostredia ťažilo len čiastočne, a preto sme sa nad priemer nedostali.

 

276. poviedka

Po dlhom čase znova humorná fantastika. Bola čítavejšia než mnoho príspevkov pred ňou, ale v porovnaní s inými humornými fantastikami o čosi slabšia. Začiatok, v ktorom sa rozprávač prihovára čitateľovi ako starému známemu, vyznieval dosť nesympaticky. Z troch bytostí žijúcich pri zemskom jadre som vedela odlíšiť len jednu – tú, ktorej fonetický prepis mena odhaľoval aj jej osobnosť. Zvyšné dve mi splývali. Vtipy sa tiež nevyskytovali až v takej frekvencii a sile, ako by sa patrilo. Autor si namáhal predstavivosť, ale mohol ju ponamáhať ešte viac. Vo výsledku je tam primálo absurdity na absurdný humor, ale priveľa absurdít na bežný humor. Za vrcholový moment poviedky považujem prvú scénu troch podzemných bytostí s ľuďmi. Po jej pointe som dychtivo čítala ďalej. Že títo tvorčekovia boli pri dôležitých zlomoch v dejinách ľudstva, síce nie je nejako extra originálny, ale zato ani ošúchaný nápad. No každá ďalšia epizódka s ľuďmi bola slabšia a slabšia. A záver to zaklincoval. Nie preto, že je na tému v tejto súťaži značne otrepanú, ale pre jej slabé spracovanie. Priemer.

 

277. poviedka

Dobre napísaný kúsok. Ak by príbeh charakterizoval priemerný štýl tejto súťaže, získal by podpriemerné body. No svedomité spracovanie robí divy. Najprv som síce čakala, že zápletkou je hrdinova neutešená situácia, pretože mi chýbalo vysvetlenie, ako sa v nej ocitol. Autor však ďalšou zaujímavou situáciou šikovne odviedol moju pozornosť preč. Hrdinom je konečne niekto, kto vníma do hĺbky, a nie cez nejaký závoj ako väčšina. Jeho vnemy sú opísané veľmi sugestívne a realisticky. Priam by som uverila, že aj sám autor zažil úder blesku do svojho tela. Aj následné spamätávanie sa a rozpoznávanie novej riskantnej situácie je veľmi dobré. Konečne postava, ktorá nemá všetko na háku, ako je u súťažných poviedok zvykom. No po vystúpení na zrúcaninu som sa s hrdinom prestala stotožňovať. Jeho vnímanie už nie je tak dobre a presvedčivo opísané. Ale dobre, možno len hrôzami otupel. Záver však následkom toho vyznel slabo aj napriek silnému obsahu.

 

278. poviedka

Ľahko čítavý, nenáročný text. Hrdina reaguje na svoj prechod do iných svetov celkom verne. Horšie je to už s ľuďmi okolo neho, ktorí okato prehliadajú, že s ním nie je niečo v poriadku, že akoby stratil pamäť. Ale dá sa. Je to zrozumiteľný príbeh, síce opäť s trochu prisilným poučením, no nič, nad čím by čitateľ prevracal oči. Zvýraznené nie je iba poučenie, ale aj niektoré iné veci. Sú zrejmé, no autor ich pre istotu napíše polopate. Ale radšej polopate ako vôbec. Je ľahšie vyškrtnúť slovo, vetu navyše, než zapracovávať dôležitú informáciu do textu, ktorý je už stmelený, lež nefunkčný. Poviedka nemá všetko v poriadku s formátovaním – nový odsek sa občas začne uprostred vety. A rušila aj hrubica „povedomí“ (hlas). Inak, ak autor nečítal (a nebodaj sa neinšpiroval) knihu Temná hmota od Blaka Croucha, odporúčam. Pracuje s rovnakým nápadom, ale (nielen) preto, že je to román, rozvíja ho lepšie a širšie.

 

279. poviedka

Toto bolo, metaforicky vzaté, celé zahalené v hmle. Ťažká hmla obostierala slová a vety a črtali sa v nej len matné kontúry deja. Tým chcem povedať, že štýl bol nezaujímavý, nevťahujúci, nebudil pozornosť. Žiadne emócie. Žiadne napätie, čo sa dalo krájať, hoci to takto autor vyslovene napísal. Text sa začína opisom – dlhými súvetiami, množstvom prídavných mien, vyslovenými pocitmi, ktoré mali vyplynúť. Vzniknúť až vo vedomí čitateľa, nie byť opísané na papieri. Prídavné mená a príslovky v tomto smere obzvlášť nefungujú. Fungujú slovesá vnášajúce do stojatej vody príbehu nejaký pohyb. Aj v tomto stojatom rybníku sú vlnky, hoci takmer nepatrné. Napríklad keď démonka prejde zajatému chlapcovi jazykom po krku. To bolo o kúsok silnejšie než následná vražda, silnejšie než poznanie, že sa jej prizeral chlapcov otec, silnejšie než obeta v závere. A pritom to bolo iba podaním.

 

280. poviedka

Hoci prvé riadky nezaujali, prvá strana už áno. Taktiež hrdinovo vykrádanie sa z „izby“, v ktorej prežil celý svoj vedomý život. Prostredie zaujímavé, rovnako ako aj námet poviedky o dieťati, ktoré v takomto čudesnom svete vyrastá. Prirodzene vzbudzuje otázky a nádej v ešte fascinujúcejšie odpovede. Tie však neprišli, bohužiaľ. S blížiacim sa záverom akoby autorovi dochádzal dych. Vo výsledku je toho priveľa a nič poriadne. Tým myslím obsah aj spracovanie. Naopak, obsahovo a aj spracovaním bola veľmi dobrá prvá polovica poviedky. S hrdinom sa dalo stotožniť a držať mu palce, čo je kľúčové. No opäť platí, že menej prvkov fantastiky je niekedy viac. Zvlášť keď sa im nevenuje dostatok pozornosti na to, aby ich čitateľ strávil.