BLOG 27 – Nepíšte doslovné posolstvá

Je pekné, že veríte v niečo (väčšinou) správne a dobré. Že túžite, aby ľudí ako vy bolo na svete viac. Že nechcete ľudí svojimi textami len zabaviť, ale aj poučiť. Lenže v drvivej väčšine prípadov vám to nevyšlo. Ba naopak, na mňa to má opačný efekt. Príbeh stratí zábavnosť a pomaly sa mi začína zhnusovať aj posolstvo samotné.

Prečo? Lebo posolstvá sú ako lieky. Potrebné, no nechutiace. A čitateľ predpokladá, že otvorením knižky s beletriou prišiel do cukrárne, nie lekárne. Nepomáha ani vložiť mu tabletky do šľahačky na vrchole torty namiesto čerešničky. Dotyčný vždy spozná, že to čerešňa nie je, a hlt mu po nej akurát tak zhorkne. Dokonca ani rozdrvenú a do cesta zapečenú tabletku neprijme. Aj tabletka zmiešaná s cestom bude stále pôsobiť ako cudzí element, lebo nie je jeho prirodzenou súčasťou.

Ako teda na to? Ak chceme čitateľovi dobre, upečme tú tortu zo zdravých surovín. Z takých, kde zdravie a chuť nie sú od seba separované. Naopak, jedno bez druhého v nich nedokážu existovať. Cesto musí byť samotným posolstvom, ktorého zdravá zložka nikde nie je koncentrovaná natoľko, aby pokazila chuť. Namiesto toho prestupuje každú jeho omrvinku a bez nej si dobrý koláč tohto druhu nevieme ani predstaviť.

Dosť gurmánskych metafor, napíšem to polopate: nepíšte posolstvá polopate. Nedávajte ich do úst ani autorovi, ani postavám a hlavne nie na záver. Nielenže to nie je zábavné, ale z úst postavy to ani absolútne nevyznieva prirodzene. Z dobre napísaného textu samy vyplynú veci ako atmosféra, povahy postáv, ich vzťahy a pocity. Ale najdôležitejšie je, aby samy vyplynuli posolstvá. Aby na ne čitateľ prišiel sám, vy ho k nim len jemne postrkujete. Nepovedzte mu závery – ukážte mu fakty, z ktorých tie závery vyplývajú. Pri priamom pchaní totiž posolstvá úroveň textu nezvýšia, ale naopak znížia.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

261. poviedka

Začiatočnícky, no nie úplne beznádejný text. Okrem tradičných hrubíc a sem-tam zlých čiarok tu nachádzam aj celkom neobyčajnú chybu – niekedy chýbajú konce slov. Nedostatky sú aj na vyššej úrovni v stavbe príbehu. Má plno logických dier a rušivých chýb. Podľa rôznorodých informácií sa nedá odvodiť čas ani miesto, na ktorom sa to odohráva. Svadba s princom, ktorú dohodne otec proti vôli dievčaťa, nás odkazuje na minulé storočia. Lenže súčasne čítame o lietadlách, internete a štúdiu veterinárstva… a potom zase o rozprávkovom zasneženom kráľovstve so zakliatym princom. A národnosti? Dievčina má neslovensky znejúce meno a žije pri mori. Rozpráva však očividne po slovensky, pretože odlišuje tykanie a vykanie a ku koncu dôjde na slovenskú slovnú hračku. Čo pozitíva? Aj tie tam sú, objavujú sa však skôr na úrovni lepších formulácií a dejových detailov, ktoré sa ako mozaika striedajú s nevhodnými a amatérsky pôsobiacimi formuláciami. Zišlo by sa spraviť podrobný rozbor, povyznačovať v texte, čo je lepšie a čo treba ďalej živiť, a čo radšej nepoužívať. No a na záver – neukončenosť. Táto dlhá epizódka je ako-tak uzavretá, ale zjavne to ešte nie je všetko. Škoda, tým sme skĺzli zo slabého priemeru len medzi slabé hodnotenie.

 

262. poviedka

Jeden z tých všedných kúskov. Dobre, z laického pohľadu vyzerá, že autor vie čo-to o histórii Bratislavy. No štýl písania, hoci čitateľný, mi pripadal taký… lacný. Neviem to vhodnejšie vyjadriť. Nie je to začiatočnícky štýl, ale ani profesionálny. Je to štýl, ktorým sú (na môj nemilý úžas) písané aj nejaké vydané tituly. Umelecky však nepôsobí ani trochu. Dejovo celkom dobré. No zase tu máme prislabú reakciu na fantastický prvok a súčasne aj na zločin. Chlapík vidí, ako sa niečo nadprirodzené skláňa nad mŕtvym telom človeka? V pohode, nič sa nedeje, spokojne sa vráti do krčmy a bez akéhokoľvek náznaku rozrušenia to vyrozpráva kamarátom. Priemer.

 

263. poviedka

Trochu zdĺhavé. No nemuselo to byť na škodu, keby to bolo písané o chlp zábavnejšou formou. Podrobné venovanie sa dianiu aspoň rozoberie všetky myšlienky a možnosti, ktoré napadnú ľuďom, ktorí sú svedkami niečoho divného. Za toto musím autora pochváliť. A zase, nedá sa povedať, že by to bolo nečitateľné. Vlastne je to v rámci súťaže čitateľné nadpriemerne. Nastolil celkom zaujímavú situáciu, napriek 262 poviedkam pred ním aj neošúchanú. Chýba tam však jedna podstatná vec – fantastické prvky. To, že nejaké deti blúznia čosi o podvodnej víle, ktorú sme ale nevideli, sa neráta. Čakala som, že tá víla bude zapojená do riešenia problému, odkiaľ sa berie v podivnom podzemnom tuneli voda. A nezaškodilo by aj naznačiť dôvod, prečo by kto staval pod domom taký podivný podzemný tunel. No ničoho z toho sme sa nedočkali. Ak bol zámer, aby to zostalo tajomstvo, malo to byť napísané inak. Takto ten koniec pôsobí uťatý.

 

264. poviedka

Nadpis nezaujal. Ani prvé riadky. Už som sa pripravovala na ďalšiu čitateľskú tortúru, no zvyšok textu príjemne prekvapil. Námet nie je vôbec originálny, ale ani nie otrepaný. Ani menšie prvky nie sú obohranými klišé, hoci hlavná hrdinka je z asi najviac klišé rizikovej skupiny – šestnásťročné dievča. Chvalabohu nezachraňuje fantasy svety, ale svojich rodičov. Aj keď, ako sa ukáže… Zvrat bol pomerne nečakaný, smerovanie som nepredvídala. A hoci máme vo výsledku uzavretú časovú slučku a poznanie, že minulosť sa nedá zmeniť, to poznanie je aspoň pekne ozvláštnené. Autor vie pracovať aj s malými detailmi, ktoré dodávajú aj bežným príbehom osobitosť a život. Len formulácia je miestami trochu neobratná.

 

265. poviedka

Čo pozitívne napísať o tomto? Azda len, že je fajn, že autor si uvedomuje drancovanie Zeme ľuďmi a túži s tým niečo urobiť aspoň vo svojej fantázii. Ale takto to nejde. Vôbec. Text je krikľavý, zlo je v ňom vykreslené tou najčernejšou čiernou, dobro zase anjelmi a dúhami (doslova). Z ničoho nič sa z oceánu vynárajúci nový kontinent, ktorý je iba pre „dobrých“ – tým sa myslia ľudia ochotní vyzabíjať zlých ľudí. Čo asi tak „zlí“ a s nimi aj „dobrí“ jedli, keď „zlí“ zničili všetky ekosystémy Zeme, nie je vysvetlené. Ako vôbec nič z mnohých absurdností tohto príbehu o Noemovej arche, ako ju autor nazval. Rozprávanie bez zjavného autorského zámeru skáče z prvej do tretej osoby. S „dobrou“ hlavnou hrdinkou sa absolútne nie je prečo stotožniť. Veď nielen nemá kúsočka empatie a súcitu so smrťou, ktorú vidí na vlastné oči, ale neoplýva ani len pudom sebazáchovy. „To sa mám nechať zabiť?!“ zvolá zúrivo… a vzápätí, bez čohokoľvek, čo by odôvodnilo zmenu jej uvažovania, sa do tej samovražednej akcie vrhne. Úryvok k Wikipédie na začiatku nie je vôbec potrebný. Ale keď už ňou autor listoval, mohol si pozrieť aj heslo Archimedov zákon…

 

266. poviedka

Veľmi začiatočnícky počin napísaný pravdepodobne veľmi mladým autorom. Hoci akoby zázrakom nemá takmer nijaké gramatické chyby (len chyby formátovania – autori, naozaj neexperimentujte s veľkosťou písma!), dialógy a konanie postáv sú veľmi nezrelé. Rozmýšľala som, či by z toho bola aspoň dobrá rozprávka pre deti, ale nie, nie je to ani výchovné. Napríklad hlavný hrdina, chlapec, začaruje rodičov spánkom, z ktorého sa nepreberajú. A on nepocíti ani trochu obáv, či sa vôbec niekedy preberú (zatiaľ sa neprebral nik). To je však nič oproti dianiu v druhej časti poviedky. Hoci dovtedy všetko nasvedčovalo, že sa odohráva v súčasnom svete (najviac škola s hodinou matematiky a predaj hotdogov), zrazu doletí na drakovi zlý lord a zjaví sa tam kráľ so svojou kráľovskou gardou. Ach jaj, vieme, čo autor čítal. Alebo skôr pozeral? Viac ako draci a králi v našom svete ma však dostalo to, že hrdinov otecko vrazil kráľovi takú, že panovník upadol do bezvedomia (kráľovská garda asi nebola nablízku). A nenasledoval pre neho nijaký trest. No nič, treba vyzrieť a veľa, naozaj veľa čítať, aby autor nevnímal len jednotlivé fantasy prvky, ale aj logické prepojenia (nielen) medzi nimi.

 

267. poviedka

Príbeh, v ktorom sa nedalo zorientovať. V prvom rade kvôli formátovaniu. Celá poviedka je odsadená od ľavého okraja a súčasne nie je absolútne členená na odseky. Hoci podľa istých indícií pripúšťam, že sa to tak mohlo zmršiť až v čítačke. No ani jazykovo to nie je dobré natoľko, aby to cez nevhodné formátovanie presvitalo. V postavách som mala chaos, a to dokonca aj napriek tomu, že sú medzi nimi ľudia, zvieratá (hovoriace) a bohyne. Jedna charakteristika každej postave nestačí, obzvlášť, keď ju nepoužíva a tým sa nám, čitateľom, nepripomína. Napríklad taká hlavná hrdinka. Je slepá, oslepla pomerne nedávno, ale nemá žiadny problém fungovať v bežnom živote. Ba dokonca pri komunikácii s inými zapája aj očný kontakt. Hlavnou zápletkou bol asi návrat jej zraku, ale viac som z tohto dlhého textu nevyrozumela. Vety samy osebe nie sú poskladané zle (až na nejaké tie tradičné pravopisné chyby), snaha je tiež zrejmá, ale ako celok to nefunguje. A dýcha to Zaklínačom.

 

268. poviedka

Toto bolo celkom fajn, kým sa nezjavila fantastika. Vlastne prvý stret s ňou bol ešte dobrý. Vidieť pod kameňom zrkadlový obraz iného sveta, to ma naozaj zaujalo. Ale po presune hrdinu do magického sveta, či čo to bolo, klesla úroveň poviedky o polovicu. Na začiatku máme zaujímavého hrdinu, presnejšie hrdinu so zaujímavým zvykom. Aj stručne načrtnuté nefantastické prostredie je dobré. Kiežby to po jeho prenose do fantasy sveta bolo nejako skvelo vypointované. Nebolo. Už sa opakujem ako papagáj, ale hrdina zase raz nebol zo svojho teleportu do inej reality vôbec šokovaný. A kto a čo po ňom išlo a nakoniec ho dostalo, to mi akosi uniklo. Menej (fantastiky) je niekedy viac.

 

269. poviedka

Príbeh prakticky od začiatku do konca tvorila len bojová scéna s vlkmi. Celý čas som nevedela, čo si o tom myslieť. Prvotné rekvizity, ako aj snaha o archaický štýl, poukazovali na najmenej storočie vzdialenú minulosť. A potom má zrazu hrdina mobil. Preboha, tak prečo nezavolá pomoc? Lebo je príbeh zámerne absurdný? O tom som uvažovala dobrú väčšinu poviedky. Vznešenosť archaického štýlu sa totiž rozpľasla na informácii, že hlavný hrdina „padol na riť“ a takýchto kvázi vtipných a očividne sa nehodiacich slov a spojení sa tam zjaví veľa. Spolu s kopiacimi sa absurdnosťami a nevzrušeným, až robotickým správaním hlavnej postavy nabádajú na predstavu, že išlo o pokus o vtipnú poviedku. V takom prípade ale vôbec nie je úspešný. Text sa ťažko číta, v najakčnejších scénach sú siahodlhé vety, štýl nekonzistentný. A prečo hrdinu svorka vlkov napadla, som sa tiež nedozvedela. Ani kto to vlastne bol a prečo žil sám uprostred lesa.

 

270. poviedka

Príbeh vyznačujúci sa veľmi vyspelým, miestami priam knižným štýlom. Hlbokým, nebanálnym, zaujímavým, o niekoľko tried lepším než priemer tejto súťaže. Veľmi umne pracuje s detailmi a zvláštnosťami postáv aj prostredia. Máme znova postapokalyptický svet, ale už chvalabohu nie vinou (korona)vírusu. Vinou čoho, to sa síce nedozvedáme, ale v tomto prípade to nie je veľmi podstatné. Žiaľ, je ťažké zistiť aj iné, podstatnejšie veci, ako napríklad kam a prečo ide dvojica hlavných hrdinov. Ak to bol zámer – a ja verím, že pri takomto dobrom štýle už autor pracuje so slovami cieľavedome –, tak nevypálil najlepšie. Áno, môže to byť aj mojou celkovou únavou, že som text úplne nepochopila, o trošku menej hmly by mu však rozhodne prospelo. A tiež by mu prospelo odstrániť čechizmy a preklepy. Dej tiež nie je práve najsilnejší. Napríklad úvodná scéna s inými postavami má byť a do určitej miery aj je pôsobivá. Kým si nezačneme klásť otázku, prečo si hrdina pred chytením bejzbalovej pálky dal dole rukavice. Nevidím na to absolútne žiadny dôvod. Ale napriek všetkému ide rozhodne o najlepšiu poviedku z tejto desiatky.