BLOG 26 – Nepoviedky

Martinus Cena fantázie je poviedková súťaž. Základným parametrom víťazného príspevku je to, aby bol poviedkou. Pokúšať sa zvíťaziť s niečím iným je ako pokúšať sa na súťaži vo varení gulášu zvíťaziť s tortou. To skrátka nejde, aj keby bola neviemako chutná. Ale tu, priznajme si, tie torty medzi gulášmi dokonca ešte ani raz neboli chutné. Nezvíťazili by ani vo svojej kategórii.

O začiatkoch románov som už písala. Občas sa však objaví aj iný príspevok, ktorý poviedkou nie je. Spravidla ide o rozprávanie, aké je, respektíve bolo, ľudstvo zlé. Alebo jeho časť. Kritika spoločnoti takým či onakým, ale celkovo prekvapivo podobným spôsobom. Bez postáv, príbehu, vývoja, zmeny, hľadíme len na konečný stav. Nájdu sa však aj iné žánre. Povesti. Rozprávky. Dokonca jeden recept… každý so svojimi špecifickými chybami a zároveň s jednou spoločnou: uchádzať sa s nimi o víťazstvo v poviedkovej súťaži je bez ohľadu na ich (ne) kvalitu zbytočné.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

251. poviedka

Fantasy príbeh, do ktorého som sa absolútne nevedela začítať, a preto viem len veľmi hmlisto, o čom bol. Rozmýšľam prečo. Jednak sú v ňom veľmi dlhé a veľmi komplikované vety a iné štylistické drobnosti, ktoré treba doladiť. Aj bez toho je však poviedka napísaná príliš neurčito, zahmlene, no na rozdiel od zámerného zahmlievania je táto hmla nekvalitná a zjavne aj nežiaduca. A cez tú hmlu trochu presvitá Hra o tróny. Ale pár nápadov to malo, to áno. Napríklad znamenia, kvôli ktorým ľudia označujú iných ľudí za bohov, či prosté iné meranie času naznačujúce, že sme na odlišnej planéte. Taktiež jazyk poukazoval na určitú vyspelosť autora. Nemôžem si však pomôcť – autor akoby sa príliš odvolával na svet, ktorý nepoznáme a ktorý nám ani nepredstavil.

 

252. poviedka

Fantasy-hororová detektívka, ktorá vôbec nezaujala. Zase je problém v odsekoch a v zlom písaní priamej reči (každá replika patrí do samostatného riadka). No dobrá nie je ani stavba samotného deja. Nebolo tam napätie, gradácia. Neboli tam postavy, ktoré by sme si mali prečo pamätať. Majú iba mená a funkcie, inak nič. Dokonca som si plietla duchárskeho vlkodlaka (prepáč autor za tú skratku, ja viem, že si písal, že to vlkodlaci nie sú) s vyšetrovateľmi. Reakcie postavy na fantastiku opäť nulové. Jej údiv trvá pár sekúnd, vnútorné odmietanie žiadne a policajti sa razom prekalibrovali na lovenie nadprirodzených vrahov, akoby to robievali po celý život. Rozmýšľam, čo pochváliť. Azda to, že autor vie, aké scény s akým obsahom majú byť pri takejto duchárskej detektívke za sebou poukladané. Treba však ešte veľmi zapracovať na ich podaní.

 

253. poviedka

Ak je to všetko len z autorovej hlavy (hoci intuícia mi šepká, že nie je), tak ide o dobrý základ. Základ pre autora young adult žánra. Pravda, v poviedke by bolo treba kadečo opraviť, dobrúsiť, vyleštiť. Najväčším problémom je podľa mňa to, že postavy pri blúdení lesom stretli dve rozličné, nesúvisiace nebezpečenstvá, čo dejový oblúk rozlomilo. A to druhé je navyše taký boh na stroji, alebo obluda na stroji. Zjavila sa z ničoho nič len preto, aby svojou nohou zakončenou dlhými pazúrmi skopla dej do pointy. Taktiež sa mi nejako nezdá rozjímať počas pádu, ktorý trvá zjavne len nejakú sekundu, ani mať pred ním a po ňom práve takéto myšlienkové pochody… ale inak je veľa vecí fajn. Napríklad väčšina myšlienok hrdinky, jej svet a delenie mágov v ňom, previazanosť hrdinkiných problémov a myšlienok s dianím, ktorá ho stmeľuje a robí realistickejším. A bol to zámer, že mužský hrdina sa volá v preklade „jazva“?

 

254. poviedka

Krátky príbeh napísaný ako ľudová povesť. Nezaujímavá povesť. Začiatok – no povedzme. Gradácia však slabá, dej veľmi prostý, bez zvratov, prepojenosti a prekvapení mieri priamo k rozuzleniu. Fantastické prvky pôsobia, že sú spomenuté akoby mimochodom a aby sa nepovedalo, že neboli. Mrzí ma to, autor, ale takto to na nezainteresovaného naozaj pôsobí. Ak teda nerátame medzi fantastické prvky to, že záporák – mimochodom, veľmi plochá postava – sa po zničení svojho domu zmenil na klaďasa. Keby tam bol aspoň náznak súvislosti s tými čertmi… tak by to síce bolo klišé, no ale ani klišé nevznikli pre nič za nič. Vznikli z čohosi, čo kedysi fungovalo. No tento príbeh, žiaľ, nefunguje.

 

255. poviedka

Dlhé hrdinské fantasy zväčša nevypália dobre, no táto je výnimkou. Aj jej veľa chýba k dokonalosti, no prezrádza skúsenejšieho, lepšieho autora. Prvá scéna je veľmi dobrá, koniec tiež – teda až na epilóg, ktorý mi pripadá tak trochu navyše. Len v strede medzi tým som sa párkrát stratila. Určite k tomu prispela aj moja celková únava, ale aj to, že autor označuje bohyňu a hlavného hrdinu takmer rovnakým menom. Rozprávanie o bohyni tiež prichádza nešťastne práve v momente, keď podľa kontextu očakávame rozprávanie o novonarodenom dieťati. Nie div, že sa mi tieto dve postavy poplietli. Tiež by nebolo zlé označovať zem v zmysle územie s malým „z“, lebo s veľkým „Z“ je to názov našej planéty. Plus pár ďalších gramatických a štylistických nedostatkov, ktorých však, našťastie, nie je priveľa. Čo sa týka zhodnotenia celého deja, v podstate ide o klišé o vyvolenom, ktorý dá fantasy svet do poriadku, hoci autor ho ako vyvoleného neoznačuje. Ale táto stereotypná schéma v sebe nesie pár vylepšení, ktoré ju vyzdvihujú – hoci iba trošičku – nad tuctové príbehy svojho druhu.

 

256. poviedka

Krátke, nejasné, podivné. To je takmer všetko, čo si z tohto príspevku pamätám. Začiatok bol pomerne čitateľsky schodný, ale ten koniec? Niečo fantastické zaútočilo na hlavnú postavu a my nevieme čo, prečo, načo, začo. Vidno, že autor sa pokúša o nápaditý jazyk. Neraz som však mala problém rozlíšiť jeho umelecké jazykové prostriedky od toho, čo sa skutočne deje. A už vôbec si neviem predstaviť, ako mohli z vodovodného kohútika tiecť namiesto vody slová. Ako môžu slová tiecť? Vari z vodovodu vyšla nejaká páska, kde boli napísané? Autor, zdá sa, všetko stavil na mimoriadne originálne a svojské popísanie hlavnej scény. No to nie je spôsob, ako vyvážiť absenciu plnohodnotného deja. A aj priveľa originality škodí.

 

257. poviedka

Text úplne bez diakritiky. Ale úplne! Taktiež s neuveriteľným množstvom preklepov, hrubíc, zlepených slov… A dej? Vyšetruje sa vražda a to takým spôsobom, že policajti zabalia mŕtvolu, idú ju dať bez identifikácie spopolniť, popol rozptýlia do lesa, a až POTOM zisťujú príčinu úmrtia. Teda nezisťujú, to len tvrdili. Zrazu sú si istí, že je to vražda, a vyšetrovali tak, že, citujem „telefonovali do vsetkych institucii, a hladali pachatela“. Prípad sa však našťastie vyriešil, lebo na miesto činu chodila podozrivá žena, policajti tam chodili pravidelne tiež, a ona sa im bez okolkov k všetkému priznala. Aký bol motív, však bolo veľmi ťažké zistiť, lebo v druhej polovici príspevku (zámerne nepíšem poviedky) autor z ničoho nič nahodil také veľké písmo, až sa horné a dolné okraje písmen v čítačke prekrývali. Tým text znečitateľnili tak, že v súčinnosti s chýbajúcou diakritikou by bolo jeho dekódovanie takmer nadľudskou úlohou. Nechcem byť zlá, posmievačná a podobne, ale takíto autori mi to naozaj neuľahčujú. Ako nájsť v podobnom príspevku niečo pozitívne?

 

258. poviedka

Podľa názvu som čakala niečo iné. To síce v mnohých prípadoch, ale teraz bol ten šok asi najväčší. A to z dôvodu, že názov v kontexte, ktorý autor myslel, nebol napísaný správne. A pod ním sa opäť ukrýva jedna nepoviedka. Krátky text, ktorý opisuje ďalekú budúcnosť – napodiv ružovú – a prináša ekologické posolstvo. Tá budúcnosť však neobsahuje nič inovatívne a nepredvídateľné, ak, pravda, nerátame objav dvojčaťa Zeme v inej galaxii, ktorej spôsob objavu ani polohu nám, prirodzene, nevyzradí. A ešte aj pripomenie, že to nevyzradí, čím na svoju nevedomosť upozorňuje. Ale aj tento astronomický prešľap je nič oproti skutočnosti, že… skrátka nejde o poviedku. Ekologické posolstvo je fajn, ale my sme zvedaví na príbeh. A ak dostaneme dobrý príbeh, hneď aj to posolstvo kĺže hrdlom (či skôr zrakovým nervom) ľahšie.

 

259. poviedka

Opäť jedna duchárska detektívka, ktorá je zase nezaujímavá. Obsahuje niekoľko klišé známych z filmových hororov. Začiatok nevyzeral tak zle, hoci aj tam sa jedno klišé objavilo, ale strach je nešikovne, zle vyjadrený. Kvôli tomu hororová stránka príbehu vôbec nebudí napätie. Pomedzi promenádu duchov a mŕtvol sa v príbehu začínajú objavovať spletité vzťahy medzi ľuďmi. Tiež ma zarazilo, že psychiatrička dáva svojej pacientke lítium – vzhľadom na to, že lítium je žieravina, nemalo to byť náhodou válium? Potom jej dá xanax, ale o jeho účinkoch autor tiež nemá práve najpresnejšie informácie. Koniec síce priniesol rozuzlenie, ale opäť nijaké emócie. Ide o veľmi nemastno-neslaný príbeh.

 

260. poviedka

Znova počin bez poriadneho deja. Tento sa síce dá poviedkou nazvať, ale celé je to vlastne len o jednej scéne. Tá mala byť strašidelná, lenže nie je. Klišé dávno známe z bezpočtu iných hororov. Hrdina v posteli, odbije polnoc a na návštevu príde veľmi škaredý bubák. Takto čitateľa už dávno nevystrašíte. Sem-tam hrubica. Jazyk nie je až taký zlý, s príbehom je to horšie. Hrdina jednoducho vyriešil problémy so strašidlom odhodením predmetu, ktorý ho, nevedno prečo, vyvolal. No aspoň mal na bubáka relatívne presvedčivú reakciu. Dalo sa to čítať, ale dieru do sveta hororu to neurobí.
|