BLOG 21 – Za dvoma tretinami

Tak sme prekročili dve tretiny všetkých súťažných príspevkov. Moja nádej, že tam ešte niekde bude „prirodzená“ desiatka, slabne. To je taká desiatka, ktorej by som dala plný počet hneď po prvom prečítaní, a nie pracným posúvaním stupnice. Je už isté, že niekde posúvať stupnicu budem. Z nejakých sedmičiek sa stanú osmičky, pretože doteraz ich máme s biedou dve, a šestky sa zmenia na sedmičky. Na základe čoho? Na základe toho, či si ich pamätám aj z odstupu a po takom nápore nových príbehov. Pretože keď si spätne prezerám bodovú tabuľku, dokonca aj u niektorých nadpriemerov si už ani veľmi nepamätám, o čom boli. Lenže dôležitým znakom dobrého literárneho diela je rezonovať, nezapadnúť v hromade. Niektorým poviedkam sa to podarilo, i napriek chybám.

Po celý čas však neprestávam žasnúť, ba naopak, žasnem ešte viac nad podobnosťou jednotlivých príspevkov. Nad tým, ako autori robia tie isté pravopisné chyby. Aké slovné spojenia hromadne používajú, akým sa zase vyhýbajú. A napokon, ako málo striedajú témy aj prostredia.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

201. poviedka

Ak autor nemá nápady prebrané od iných autorov, tak v tejto poviedke vidieť istý potenciál. Radí sa k fantasy, ktorých čítanie ma (ani veľmi) nebolelo. Cítiť tu síce ešte mladý vek či nevypísanosť, čo sa sčasti prejavuje v dialógoch a slabej psychologizácii. Hlavná hrdinka sa trochu čuduje novým šokujúcim fantasy skutočnostiam, ale nie dosť na to, aby ma to uspokojilo. Už len ten ústredný nápad – nemôže umrieť inak než vlastnou rukou. Prečo nad tým nepremýšľa a nevypytuje sa viac? Značí to, že ani nestarne? Je prakticky nesmrteľná a to ňou vôbec neotriaslo? A čo keby ju niekto nielen zabil, ale jej telo úplne zničil, ako sa to ostatne už stalo s telom jej brata? Z čoho opäť povstane, keď telo už nie je? Zišlo by sa to dopracovať do hĺbky. Táto myšlienka má potenciál, hoci asi nebude príliš nová. No namiesto rozvíjania už jestvujúceho sú nastoľované stále nové a nové fakty a pravidlá ohľadom magickým bytostí, ktoré ma už trochu unavujú. Dopracovať by sa zišlo aj pravopis, hoci po pravopisnom dese z posledných dvoch várok to nie je až také zlé. A záver… tesne pred koncom mi napadlo, aký prekvapivý zvrat by v ňom mohol nastať. Ale nenastal, škoda. Skončilo sa to úplne očakávane. Inak, nadpis bol dosť odpudzujúci a evokoval veľkú autorskú neskúsenosť.

 

202. poviedka

Prvé vety ma potešili. Napovedali, že pôjde o text skúseného, vypísaného autora. A v tomto som sa nezmýlila, ale… možno to bolo len únavou z neskorej hodiny, mojej momentálnej extrémnej pracovnej i osobnej vyťaženosti a z dvesto poviedok navrch, ale nepochopila som to. No cítila som podľa štýlu, že v tomto sa myšlienka musí skrývať, tak som to čítala znova. To som už pochopila o čosi viac, ale záver stále nie. Škoda. Autor nepíše polopate, namiesto toho naznačuje, postrkuje čitateľa želaným smerom, pohráva sa slovami. Čo je samo osebe fajn, je to literárne. V kombinácii s tým, že príbeh má komplikovaný dej, v ktorom sa prelína sen, skutočnosť, veci nie sú tým, čím sa zdajú byť, a príbehom sa prepletá niekoľko motívov, sa to však v závere nevyplatilo. Táto zmes sci-fi a hororu hneď v úvodnej scéne ponúka nový, no bláznivý nápad. Potom sa ukáže, že bol iba nočnou morou (doslova, predtým prenesene). No záver to zase všetko obracia… naozaj obracia? Príbeh, každopádne, ponúka niekoľko zvratov. Keby bol napísaný zrozumiteľnejšie – nie oveľa, stačí trochu –, mohol dostať naozaj vysoké body. Ale aj tak nadpriemer.

 

203. poviedka

Kratučký príbeh s nevšednou zápletkou. Napísaný jednoducho, podobne rozprávke, ale pravopisne čisto a s náznakmi atmosféry vidieckeho života v minulosti. To boli pozitíva. Negatíva sú ale závažnejšie. Ako prvé mi udrelo do očí, že hrdinkin problém – magicky udržiavaný neporiadok v jej izbe – je iba spomenutý ako fakt a nepodporovaný zmienkami v deji, ktoré by nám pomohli vcítiť sa do kože nešťastnej hrdinky. Nepotkne sa o zvalenú stoličku, nekašle z prachu… a taktiež nerozmýšľa, nerieši, nepokúša sa tomu prísť na koreň, len zbesilo upratuje. Dobre, možno nič nerieši preto, že je prostoduchá, no v takom prípade by sa to patrilo povedať. Ale to je stále nič oproti rozuzleniu. Nielenže sme sa nedozvedeli, prečo má hrdinka tento problém – či ju niekto preklial, či v jej izbe straší, alebo sa deje niečo iné, originálnejšie. Ale ťažkosti vyriešil magický artefakt, ktorý sa jej len tak v izbičke zjavil. Nikto nevie, odkiaľ, prečo, načo a prečo práve jej. To je všetko. Takáto stavba príbehu je, bohužiaľ, mimoriadne zlá. Tajomno a zámerne nevypovedané veci sú jedna vec, základné súvislosti a príčinná následnosť zase úplne iná. A tá druhá vec musí v každej poviedke byť. Škoda toho nefunkčného deja, predtým to dlho vyzeralo minimálne na priemer. Takto je to len slabé.

 

204. poviedka

Znova jedna trošku lepšia v rámci kategórie historickej/hrdinskej fantasy. Zo začiatku som sa nevedela začítať, za čo mohli nielen úvodné bojové scény, ale postupom času som sa dostala do deja. A odkedy postavy prišli do mesta, začala tá najzaujímavejšia sekvencia. Autor vie pracovať so slovami, síce nie príliš nápadito a inovatívne, ale čitateľne. Ak na sebe zapracuje, mohol by sa zaradiť medzi publikovaných autorov. Tá práca na sebe zahŕňa napríklad zlepšenie sa v pravopise – takých i onakých chýb bolo v texte celkom dosť. A nechápem, prečo používal bolt, keď v daných slovách by to oveľa lepšie slušilo kurzíve. Tiež by mohol zvýrazniť živšie, vlastné slovné spojenia a vety na úkor banálnejších pasáží. Príbeh je možno epizódkou z väčšieho sveta. Naznačil to nielen neurčitý koniec ľúbostného príbehu (ale oceňujem, že bez klišé padania si do náručia), ako aj chýbajúce informácie o tom, o čo ide zlým. Ale dá sa to aj takto samostatne. Hlavná myšlienka – nespravodlivé prenasledovanie fantasy bytostí – je však obohraná.

 

205. poviedka

Taký obyčajný horor. S niekoľkými pravopisnými chybami, strašidlom, ktorým je bližšie nešpecifikovaná entita, pomalou gradáciou a myšlienkou spravodlivej odplaty. Pociťujem istú slabú ľútosť k hlavému hrdinovi a zhruba od polovice poviedky aj isté napätie a zvedavosť, čo sa ide diať. Ale napriek strašnej situácii, v ktorej sa postava ocitá, aj napriek jeho pohnutej minulosti, ktorá ukrýva silný potenciál, autor nevybičoval emócie na maximum. Možno k tomu prispel aj málo nápaditý jazyk, ale viac asi skutočnosť, že gradácia sa na konci úplne nevydarila. Ak by sa to od scény, keď sa plný hrôzy drží mreží na parapete väznice, bolo vyvíjalo inak… Takto na posledných stranách chýba silnejší moment.

 

206. poviedka

Krátky text, ktorého začiatočníckosť už na prvý pohľad prezrádza súvislá masa textu a tiež samé dlhé-predlhé súvetia. Vety sú pritom stavané tak, že na mnohých miestach stačilo dať namiesto čiarky bodku. Tak prečo to autor neurobil? Soľ nad zlato a bodka nad čiarku. Ale poďme k obsahu. Námet by mohol byť pomerne pôsobivým hororom, ak by bol spracovaný trochu zručnejšie. Jeho základným nedostatkom je nie dosť jasné naznačenie pointy. Áno, docvaklo mi, že „motýľ“, ktorého zvrátený protagonista chytil, motýľom nie je. Ale čím potom? Vílou? K nej smerujú len krídla, nič iné. Alebo prosto ľudskou ženou? K nej to smerovalo viac, až na tú jedinú zmienku o krídlach. Boli krídla len metaforou či vidinou zvráteného vraha? A vôbec, celý ten postup odhaľovania nebol napísaný tak, aby si čitateľ pomyslel „aha, tu je niečo inak, ako som predpokladal“, ale tak, že som si pomyslí „čo to ten autor trepe“? Ako sa pri tajomných pasážach v knihe vyhnúť tomu druhému, píšem v článku na svojom blogu. A ešte jeden WTF moment mal príbeh: uškrtenie psa jedinou rukou. Psy ale nie je ľahké uškrtiť. Inak by sme ich nemohli ťahať za obojky.

 

207. poviedka

Celkom umne a dobre vystavaný príbeh, v ktorom všetko hlavné zmienené má svoje miesto. Dal by sa napísať aj pútavejšie, ale to tu takmer každý. Zaujal ma témou – konečne apokalypsa spôsobená čímsi iným než vírusom, a dokonca niečím, čo nám naozaj silne hrozí, i keď sa o tom málo vie (a píše). Žiaľ, autor to zahnal do extrému, v ktorom prestala na svete fungovať všetka elektrická energia, čo je nielen nemožné, ale silne to zaváňa románom Tma od Ondřeja Neffa. Poviedka však po rovnakej zápletke išla iným smerom. Zo sci-fi prechádza do detektívky a z nej do fantasy. Predkladá morálnu dilemu o relativite dobra a zla, až čitateľ zaváha, ktorej strane má držať palce. To sa mi páčilo, rovnako ako aj pekné zapadnutie všetkých spomínaných faktov do seba. A to dokonca bez toho, aby som sa v texte musela vracať a hľadať, kde sú to tie dobre ukryté náznaky. K výčitkám (viem, že už ich aj stačilo, ale nedá mi) by som však ešte priadala nerozlíšiteľnosť hlavnej postavy policajta od iných. Nepamätám si z neho nijaký znak, nijakú výraznú črtu, nijakú charakteristiku, a preto ako postava „splýva s pozadím“ a sťažuje to čítanie. Ozaj, a nadpis mi nedáva zmysel. Aj tak však nadpriemer.

 

208. poviedka

Celý čas som nevedela, čo si o tom mám myslieť. A neviem to doteraz. Na detskú rozprávku to má príliš dospelácke momenty ako sexuálne narážky. Na satiru alebo grotesku je to príliš málo vtipné. Áno, aj s tým nanajvýš podivným prídavkom na konci. A musím si rypnúť – bola súčasťou cieleného vtipu aj veta „Podvoľ sa mi dráha, bude sa ti to páčiť.“? Ide o príbeh jednoduchej a jednoducho vyriešenej detektívnej zápletky, kde sú ľudia nahradení zvieratami. Príbeh je ucelený, to áno, ale aký typ čitateľov môže zaujať? Čítalo sa to pomerne hladko a po rozhodnutí, že to budem brať ako jednoduchú humornú fantastiku, je to priemer.

 

209. poviedka

Hoci sa na začiatku poviedky objavuje veľmi otrepaná zápletka – hrdinka precitne a netuší, kde je –, tento typ začiatku bol zatiaľ najlepšie spracovaný. Prvá scéna zaujala, aj začiatok druhej. Dobrá práca so slovom, bez pravopisných chýb… no tieto klady časom vymizli. Nastúpila stará obohraná pesnička o zmätku medzi snom a realitou spolu s inou obohranou pesničkou – hrdinka je obdarená výnimočnými magickými schopnosťami a zachraňuje fantasy svet. A navyše ešte partner, ktorý je s ňou osudovo magicky spojený. Ja viem, že autor nemôže za to, že v súťaži som pred ním čítala už najmenej dvojciferné počty takýchto poviedok. Lenže tieto témy sú obohrané aj v publikovaných dielach a boli obohrané už dávno, dávno pred týmto ročníkom súťaže. S témou bez známok originality je možné zaujať len pri nesmierne dobrom spracovaní. Rozmýšľam, kam autor svoje celkom dobré spracovanie v priebehu poviedky podel. Už som síce videla aj horšie spracovania ako vo výsledku toto, áno, aj oveľa horšie. Hrdinka aspoň nechce hneď veriť fantasy novinkám o svojom živote a v jej doťahovaní sa s tým jej vyvoleným-súdeným sú malé zrnká, z ktorých by raz mohlo vyrašiť niečo zaujímavé. Ale aj tak slabší priemer.

 

210. poviedka

To je všetko? pýtam sa po dočítaní, hoci čítačka ukazuje jasne. Príbeh, sám osebe neveľmi vťahujúci aj napriek bizarnému fantastickému nápadu, má totiž uťatý nielen záver, ale celý dejový oblúk po ozrejmení zápletky. Existuje možnosť, že to bol zámer, ale v takom prípade za vypointovanie musím body riadne strhnúť. Vlastne aj v opačnom, pretože o čom nevieme, to sa nedá hodnotiť. A to málo, čo bolo predtým, boli zase raz narážky na situáciu na Slovensku? Postavy sú charakterizované vymenovaním vlastností namiesto ich ukázania (čo funguje len za špecifických okolností). Jediné, čo ma trochu zaujalo, bol názov onej fiktívnej krajiny a jeho vývoj na peknú skratku, ale viac nič.