BLOG 22 – Ponorte sa do hĺbky

Väčšina poviedok má negatívnu črtu, ktorú neviem dosť dobre vyjadriť (medzery vo vyjadrovacích prostriedkoch majú zjavne nielen súťažní autori). Opisujem ju ako prílišná jednoduchosť, prostota, snažím sa vyhýbať dehonestujúcim pojmom ako naivita a plytkosť. Navyše ani tie nie sú úplne výstižné. Nepopisujú dobre problém, že rozprávač nie je do diania úplne vnorený. Namiesto toho postupuje formou rozprávok či legiend. Konštatuje, čo sa stalo. Niekedy aj vyjadrí, ako sa kto pri tom cítil. Ale pokiaľ nepracuje umne s jazykom alebo nepopíše veľmi pôsobivé okolnosti, čitateľove pocity z toho sú také nijaké.
Áno, sem-tam sa popisy vnoria do scény, ktorá je ale v týchto prípadoch často rozpoznateľná len podľa toho, že má dialóg. Chýbajú jej však detaily. Drobnosť v miestnosti, čo by udrela hrdinovi do očí. Jemný závan vône, povrch predmetov na dotyk. A myšlienky hrdinov by tiež nemuseli byť také prosté a priamočiare. Pochybnosti, drobné vnútorné konflikty, spontánne nápady, zvažovanie viacerých možností… To všetko by postavám pomohlo vdýchnuť život. Nie, nehovorím o zbytočných kecoch, ktoré len brzdia dej. Časť čitateľov ich ako zbytočné kecy vníma, ako vidieť aj v kritike na S. Kinga a ostatných autoroch, ktorí túto formu hojne využívajú. Ale vždy bude existovať časť čitateľov, ktorej sa niečo nepáči, takže pohoda. Ja vravím, že tieto detaily sú korením textu. Samozrejme, ako s každým korením, nesmie sa to prehnať.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

211. poviedka

Príbeh napísaný neuveriteľným, nepresvedčivým spôsobom. Možno je to dané mladučkým vekom autora. Ak je to tak, potom je chvályhodné, ako sa mu napriek tomu podarilo poviedku vystavať. Rovnako je chvályhodná jeho záľuba v mytológii a záver. Ak je ale autor už nejeden rok dospelý, nie je to veru žiadna sláva. Malé nelogizmy, protirečenia a neuveriteľné reakcie postáv nielen na fantastické dianie spôsobujú u dospelého čitateľa chuť poviedku rýchlo odložiť. Pritom, aby príbeh vyznel ako-tak uveriteľne, situácie by mohli byť takmer zachované, len ich treba pôsobivejšie obkecať a nájsť lepšie argumenty na to, prečo musí byť toto takto. Príklady? Žiačka základnej školy má na základe „rýchlokurzu starej gréčtiny“ (to kde také robia?) schopnosť čítať staroveké zaklínadlá; hrdinka nechtiac oživí svoju sošku, ale vôbec sa nezľakne, nezarazí, nepýta sa, ako je to možné a bez jedinej úvahy usúdi, že tvor je dobrý a bude ju na slovo poslúchať; hrdinka nemôže ísť ani len na pohreb dedka, lebo musí strážiť mladšieho brata, no keď treba, aby opustila dom, zrazu sa opatera pre bračeka zázračne nájde… A tiež treba dohovoriť čiarkam nelogicky roztínajúcim niektoré vety.

 

212. poviedka

Nie najhoršie sci-fi, no málo uveriteľné. Nad spomínanými faktmi som spočiatku poriadne krútila hlavou, no neskôr vysvitlo, že predsa len nie je všetko také extrémne a nerealistické, ako sa zdá. Nevysvetlených úkazov je však stále dosť. Celá Zem je zmenená na vyprahnutú púšť (vrátane pólov?), čo potom ľudia jedia a pijú? A kde v dosahu ľudských technológií, nie príliš vzdialených od súčasnosti, sa to nachádza planéta veľmi podobná Zemi? Ak by boli spomínané kozmické lode, Archy, len sebestačnými loďami schopnými udržiavať na palube celé generácie ľudí, znelo by to realistickejšie, než to, že majú len za desaťročia doletieť k nejakej takmer identickej planéte. Viem, že napokon o žiadny let k planéte nešlo, ale ak to bola oficiálna správa pre verejnosť, rovnako čelí problému uveriteľnosti. A nejde len o faktické rýpanie. Aj dialógy, reakcie ľudstva, systémy zabezpečenia, to všetko je príliš jednoduché. Autor si na jednej strane uvedomuje, čo všetko by sa rámcovo mohlo udiať v prípade takejto hroziacej apokalypsy, a chválim, že problémom, ktorému ľudstvo čelí, nie je iba teplo. Na druhej strane to však nemá dobre a uveriteľne spracované. Je to opäť príliš obrovská téma, ktorá sa dopodrobna vo všetkých aspektoch v poviedke (ani v románe, iba ak v sérii) spracovať nedá. Ale vyňať z nej niečo a do toho sa ponoriť naplno možné je. Takže v rámci poviedok na tému „ľudstvo ide vymrieť, robme s tým niečo“ skôr lepší kus, do určitej miery aj prepracovaný. Ale vyžaduje si ešte autorský rast.

 

213. poviedka

Poviedka má dva hlavné klady: netradičnú postavu mimozemšťana, ktorého existencia vysvetľuje azda všetky mýtické a rozprávkové bytosti na svete, a reakciu hrdinu na stretnutie s týmto mimozemšťanom. Pravda, nezaobišlo sa to bez chybičiek. Meteorit, čo vyhubil dinosaury, dopadol pred 56 a nie 66 miliónmi rokov (nešlo o preklep, tento chybný fakt sa tam spomína opakovane). A neveriacka reakcia hrdinu bola pre zmenu až prehnaná. Keď mu mimozemská bytosť ukázala bodaním do vlastného tela, že je nezraniteľná, už asi nie je úplne namieste uvažovať o jej ďalších výpovediach ako o blúznení blázna (parafrázujem). Základná stavba poviedky je dobrá, má nápad, má premyslený spôsob fungovania mimozemského organizmu, zvraty. Len na tom podaní treba ešte zapracovať. Najneuveriteľnejší bod prišiel asi vtedy, keď mimozemský tvor vyhlásil, že on bol Leonardom da Vincim, Charlesom Darwinom i ďalšími významnými osobami. Také sme tu už mali, ale to neprekáža. Prekáža skutočnosť, že keď máte postavu génia, mala by sa správať… ehm… geniálne. O miliónoch rokoch skúseností života na Zemi a desaťtisícoch rokov života v ľudskej spoločnosti ani nevravím. Kdežto tento mimozemšťan ani nevie, ako presvedčiť o pravdivosti svojich slov jedného pubertiaka. Zmätene skúša to i ono, rozpráva prosto, nie podmaňujúco, nie cielene… Skrátka písať uveriteľnú postavu génia je poriadny kríž. Ozaj, a prečo si dal (v kontexte záveru) mimozemšťan meno Adam a nie Kain?

 

214. poviedka

Ďalší dlhý sci-fi príbeh, ale nezaujal ma. Môj celkový dojem z neho sú roztrieštené obrazy akcie a násilia, ktoré ale nevyvoláva emócie ani vo mne a ktovieaké ani v postavách samotných. Nad tým, že všetci, azda okrem postavy chudáka doktora, prijali správu o mimozemskej zákernej zbrani bez väčších problémov, sa už nepozastavujem. Ľahostajnosť rodičov k životom vlastných detí je tvrdší oriešok. Áno, matka cíti zúfalstvo a hnev, ale nie je to extrémne zúfalstvo a extrémny hnev. A navyše sa jej udialo toľko zlého, že ani nevieme, či tá smrť jej syna niekde nezapadla. Čiže žiadalo sa to pripomenúť. Striekajúca krv celkovo nemá silu, mŕtvoly mi pripadajú len ako do počtu, a aj keď môžeme neprimerané emočné reakcie hodiť na mimozemský artefakt, niekto, kto ešte nie je zasiahnutý, alebo nie príliš zasiahnutý, by sa mohol aspoň začudovať. Pritom, sem-tam sa kúsok presvedčivosti aj zjaví (a zase sa točí okolo postavy doktora) a to, že ma do očí nepichali hrubice tiež kvitujem. No celkovo je to tak na slabší priemer.

 

215. poviedka

Fantasy príbeh, ktorý je napísaný celkom sediacim štýlom – jemne zahmlieva, evokuje mysterióznu atmosféru, ale bez toho, aby sa v ňom čitateľ (často) strácal. V tom štýle však zo dva-tri razy rušivo pôsobili odlišné vsuvky – prechod do príliš moderného jazyka s náznakom humoru. Ani netuším, či to bol zámer alebo nechcený úlet. Hlavná hrdinka – fantasy postava – je tiež nevšedná. Taká tu ešte nebola a verím, že druhú takú v zostávajúcich poviedkach už nenájdem. Celkom sa mi pozdávalo aj to, že sa na takú „kariéru“ dala ako nezapadajúca víla. Ale príbeh je taký nemastný-neslaný, s happyendom, ktorý mi nepripadá dosť intenzívne vybojovaný. Rada by som sa viac dozvedela o jej neplánovanom materstve, možno by to pomohlo utvoriť si k hrdinke vzťah. Poviedka celkovo slabo pôsobí na city, hoci sa snaží.

 

216. poviedka

Výborný štýl. Konečne taký akurát, starostlivo vyladený jazyk. Málo slov, no veľká údernosť aj pri relatívne všedných popisoch. Už ani neviem, kedy vo mne súťažná poviedka naposledy vzbudila takú zvedavosť až napätie, ako bude príbeh pokračovať ďalej. Spočiatku vyzerala len ako umne napísaná fantasy. No potom sa zjavila druhá dejová línia. Tú vo mne najprv sprevádzali silné otázniky, ba v prvom momente až odmietanie. Ale vďaka vhodnému jazyku som ju rýchlo prijala a napriek jej odlišnosti som pochopila, ako môže byť s prvou prepojená. Záver bol neočakávaný. Prišiel silný, šokujúci zvrat, drsnejší a vyvolávajúci väčšie rozrušenie než hromady mŕtvol a potoky krvi v poviedkach predtým. Znásilnenie opísané len veľmi kuso, a napriek tomu pôsobivo a mrazivo. Úžasné je tiež to, že autor dokázal obe línie rozohrať a vygradovať aj na relatívne malom priestore – príspevok nemá azda ani polovicu maximálneho počtu znakov. Hoci poviedka obsahovala jeden klišé dejový prvok – hrdinka sa prebudila s netušila, kde je –, opäť dokázala, že spracovanie vie stáť aj nad samotným príbehom. V závere, ktorý som pochopila už krátko predtým než bol opísaný, neboli žiadne klišé… a žiadne happyendy. Len pozor na písanie uvádzacích viet k priamej reči. Na rozdiel od väčšiny ostatných poviedok, k uvažovaniu nad ktorými som sa nie a nie prinútiť, túto zase neviem dostať z hlavy. Veľmi vysoké body.

 

217. poviedka

Očividný kompilát Harryho Pottera s Eragornom a trochu zrejme aj s Hrou o tróny a so Súmrakom. Aj keď neobsahuje veľa pravopisných chýb, z ktorých najočividnejšia je písanie priamej reči úvodzovkami a zároveň pomlčkami, očividne ide o veľmi začiatočnícku prácu. Prvým nedobrým znakom bolo zabúdanie mien vlastných postáv, dokonca hlavného hrdinu premenoval hneď na prvej strane. Dialógy sú veľmi slabé, postavy bez akejkoľvek psychologizácie a zmysluplného konania. Opäť sú vtrhnuté do fantasy sveta, pričom s touto zmenou sú úplne v pohode. Bizarné je aj to, ako sa tam súrodenci dostali – skrátka sa tieto postavy z bežného života z ničoho nič rozhodli, že idú fantasy svet hľadať. Priamo do lona im spadla aj príslušná mapa prezrádzajúca, že najbližší portál do neho je – aká náhoda – hneď v ich meste. Nasleduje zapísanie do čarodejníckej školy, v ktorej sú aj postavy s menami z Potterovskej série. Dej je taký nabitý udalosťami, že by ich bolo až-až na celú knihu. Tým, že sú v malej poviedke, pôsobia neuveriteľne. Patrí k nim boj proti čistému zlu a vytvorenie hneď niekoľkých (!) ľúbostných vzťahov medzi postavami. A to všetko v neuveriteľnej – neuveriteľnej prenesene aj doslova – skratke. Je mi to ľúto, autor, ale menej je v tomto prípade určite viac. A na úspech v súťaži treba pridať do diela aj niečo vlastné.

 

218. poviedka

Zreteľne lepšia poviedka ako predošlá, ale aj tak slabá. Nedá mi ich neporovnávať, lebo nesú niektoré spoločné znaky. Napríklad teleport do sveta s čarodejníckou školou. Reakcie hlavnej hrdinky na fantastiku sú už ale trochu presvedčivejšie a dokonca nesie aj isté znaky vlastnej osobnosti – veľkú vzdorovitosť. Autor sa tiež pokúša o vlastný štýl, čo je dobrý úmysel, aj o aké-také vysvetlenia. Na to, aby uspel, je však (ešte) prislabý štylita. A dojmu z jazyka vôbec nepomohlo nesmierne množstvo nielen českých slov, ale aj českých slovných spojení a štruktúr viet. Hrdinka opakovanie namiesto toho, aby si „všimla to“, „všimne si toho“. Z jednotlivých českých slov bolo najrušivejšie „hejno“, ktoré je dokonca použité v nesprávnom kontexte – mal to byť roj. Aj slovenské vety obsahujú plno preklepov, občas sú polámané a nefunkčné, raz vznikla aj veľmi úsmevná chyba – vraj každý vie, že obyčajný človek má dva páry očí. Poviedka potrebovala pred odoslaním ďalšiu revíziu ako soľ. Dej obsahuje kopu klišé, záporákom je zase raz diabol (v tejto súťaži je nejaký veľmi obľúbený) a čo ten koniec? Ako ho vysvetiť? Napadá mi len boh na stroji. Nič totiž nenasvedčovalo tomu, že sa hrdinka vie hocikedy teleportovať preč z miesta ohrozenia.

 

219. poviedka

Po čase opäť jedna nepoviedka. Predstaví nám dve hlavné postavy, dievčatá obdarené fantasy schopnosťami, a zmenu, ktorá ich v živote čaká. Zmenu, ktorú si však s nimi nezažijeme, pretože tu sa tento krátky text končí. Žiadna zápletka, žiadny dej. Iba veľmi dlhé súvetia, ktoré by stačilo porozdeľovať bodkami. Štýl písania priemerný. Dalo by sa pochváliť, že jedna z postáv má naozaj netradičnú a nevznešenú schopnosť… ale bez príbehu sú to aj tak len nízke body.

 

220. poviedka

Slabé, skratkovité, nevýrazné, nezapamätateľné. Zase jedno sci-fi, v ktorom si autor cestovanie medzi planétami predstavuje jednoduchšie než cestovanie medzi mestami. Príbehy, v ktorých kozmická loď náhodne zakopne o tú pravú planétu, ma nemajú šancu zaujať. Poviedka obsahovala aj iné mohutné témy, no tiež len s povrchným spracovaním. Hĺbku tomu nedali ani úvahy nad zmyslom života, nezaujal ani zvrat, ktorý obracia čitateľov pohľad na hlavnú postavu. Počítam autorovi k dobru, že sa o posledné dve spomínané veci pokúsil, no nevyšlo.