BLOG 19 – Neposielajte romány

Martinus Cena fantázie je poviedková súťaž. Napriek tomu čím ďalej, tým častejšie, narážam v príspevkoch na románové črty. Patrí k nim napríklad členenie textu na kapitoly, ktoré je pre poviedku veľmi nepatričné. V publikovanej forme som ešte poviedku v kapitolách nevidela. Ponúka sa teda otázka, kde to videli autori. Nie je predsa nič zlé na oddeľovaní scén prostým vynechaním prázdneho riadka, ba pre poviedku je to aj vhodnejšie.

Vysvetlenie takéhoto podivného členenia „poviedok“ však väčšinou ponúkne záver. Teda, lepšie povedané, jeho absencia. Vysvitne, že to, čo bolo členené na román, aj skutočne malo byť románom. Lenže taký text tu nemá čo hľadať. Snažím sa byť k autorom zhovievavá, veď aj ja som do svojej úplne prvej literárnej súťaže poslala dva nedokončené romány. Lenže to som mala štrnásť rokov a propozície som ani nevidela. Skrátka sa ma slovenčinárka opýtala, či nemám „niečo“, čo by poslala do súťaže. No dnes, keď sú propozície na internete, sa každý autor ľahko dostane k informácii, že to „niečo“ do súťaže má byť poviedka.

No ak strhnem za chýbajúci koniec iba jeden bod, majú tieto príbehy šancu na finále? Aj tak sa obávam, že nie. Ani jeden z týchto nedokončených románov zatiaľ nebol dobrý. Sú plné chýb, ale aj očividnej neschopnosti zaujať čitateľa a začať budovať veľký literárny útvar. Viem, že múza kope, ako sa jej zachce. Niekedy sa autorovým prvým námetom na príbeh stáva rovno románové dielo. Sama som si tým prešla a šomrala som na poviedkové súťaže. Ale stále platí, že poslať román do poviedkovej súťaže je vždy odsúdené na neúspech.

Tak či onak ale išlo o nesmierne slabú várku. Prvýkrát som bola nútená udeliť nulu.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

181. poviedka

Nechcem byť zlá na začínajúcich autorov, ktorí sa možno pokúšajú o svoje prvé dielko. Lenže čo pozitívne napísať o poviedke, ktorá je očividne (mierne povedané) inšpirovaná sériou o Harrym Potterovi a „obohatená“ o hromadu nefungujúcich klišé? Úvod o chlapcovi s vybitými zubami sa ešte trošku dal. No potom, ako bol teleportovaný do čarovnej ríše, už okrem ako-tak funkčného pravopisu (až na tie večné čiarky) niet čo pochváliť. Utiahnutý chlapec sa absolútne ničomu vo fantasy svete nediví a bez akýchkoľvek okolkov súhlasí, že ide zabiť strašného zloducha. Čo sa mu, prirodzene, po chvíľke absurdného deja podarí. Zmysel nedáva nič – správanie jeho rodičov, ktorí ho pošlú na noc ku kamarátovi bez toho, aby sa vôbec opýtali na meno toho kamaráta, to, prečo by mal byť vyvolený (obrovské klišé), ani to, prečo má hrdina z nášho sveta také čudné meno. Aj keď meno je ten najmenší problém, zatienený slabými dialógmi a celkovo začiatočníckym štýlom. Po skončení deja sme sa dočkali aj čudesného prídavku v podobe opisu funkcií magického artefaktu v bodoch. To sa hodí do počítačovej hry, nie do literatúry. A autor sa vyhráža aj pokračovaním! Ďakujem, neprosím. Nízke body.

 

182. poviedka

Znova tu máme jeden z najklasickejších hororových scenárov. Hlavný protagonista (hrdinom sa asi v takomto prípade nedá veľmi nazvať) spácha zločin. A duch zavraždeného sa príde pomstiť. Buď to, alebo vrah z výčitiek svedomia skrátka zošalel a spáchal samovraždu. Tak sa aspoň na jeho nelogickú smrť pozerajú ostatní. Nie je to nič nové pod slnkom a navyše ani nejako ohurujúco spracované. Štylistika na priemernej úrovni, hrdina má pomerne nápaditú minulosť, čo dáva jeho osobnosti kvapôčku života. Ale prehlušujú to dve vecné chyby. Prvá, hoci dej sa viac než očividne odohráva na Slovensku, protagonista si sponína, že v škole na biológii pitvali žaby. Pokiaľ viem, to sa v našom štáte nerobí. Druhou chybou sú protichodné tvrdenia, kedy vlastne tú svoju obeť zabil. Stretneme sa s tvrdením pred deviatimi mesiacmi, pred dvoma rokmi, ale aj pred troma rokmi. Pozor na číselné nekonzistencie, veľmi rozbíjajú dojem uveriteľnosti.

 

183. poviedka

Prvé, čo som si všimla, bolo maličké písmo. Prečo autorovi nestačila klasická dvanástka? Počet znakov sa veľkosťou písma nedá oklamať, hoci je jasné, že v počte znakov ide na doraz. Potom ma zaujali často chýbajúce čiarky. Chápem, že pravidlá ich používania sú veľmi zložité, ani ja ich neovládam absolútne. Ale naozaj ich treba písať aspoň ako-tak správne. Lebo tento text plný dlhých súvetí sa pre nedostatočné používanie čiarok stáva ešte nezrozumiteľnejším. A čím začína byť nezrozumiteľný? Najprv neboli nijaké náznaky, že sme vo fantasy krajine, a tak z prvej scény očakávam urban fantasy. Kým som sa ale stihla po tej scéne poriadne rozhliadnuť, už bola nahradená druhou. A tá bleskurýchle zase treťou. A tá sa už nanešťastie tiahla až do konca. Prečo nanešťastie? Pretože bola opísaná veľmi nezaujímavo. Boje a bitky sú moja slabina a to presne táto scéna riešila. Spolu so slabou štylistikou a nulovým výskytom zaujímavých detailov či aspoň slovných spojení konštatujem, že sa mi nepodarilo na ňu sústrediť. Jediný dojem, ktorý som si z nej odniesla, sú nesprávne i/y na konci mnohých slov. Zdá sa, že text videl automatickú kontrolu pravopisu, nie však ľudských, kritických čitateľov. Ako-tak som začala dej vnímať pri konci. Až na to, že to nebol koniec. S najväčšou pravdepodobnosťou ide o začiatok nejakého románu, čomu napovedalo aj členenie textu na kapitoly a to, že úvodné scény nemali so zvyšnými spoločné vôbec nič.

 

184. poviedka

Z tohto príspevku som nadobudla zlý dojem v rekordne krátkom čase po jeho otvorení. Spôsobila ho gigantická veľkosť písma. Kým iní autori také obrovské písmo používali nanajvýš na nadpisy, tu je ním celý text. Viem, že som sa o hodnotenie vyššie sťažovala na primalé písmo, ale zisťujem, že opačný extrém je ešte horší. Čítačka ho nevie správne zalomiť a riadky sa zhora aj zdola navzájom prekrývajú. Chcem preto dôrazne zopakovať, že pokiaľ posielate text do súťaže len v elektronickej podobe, prosím, nehrajte sa s formátovaním, lebo tým príspevku nanajvýš ublížite.

Keď som horko-ťažko rozlúštila text, zistila som, že ani obsahovo to nie je nijaká sláva. Štýl extrémne jednoduchý a neliterárny, dá sa akceptovať v rozprávke pre malé deti, ale nie vo fantasy poviedke. Autor neovláda ani základy výstavby poviedkového textu. Najprv sa venuje relatívne dlhému (vzhľadom na celkovú dĺžku poviedky), no aj tak základné informácie postrádajúcemu opisu svojich krásnych hrdiniek. Potom sa tam veci dejú pre nič za nič. Prečo robia magické rituály? Prečo majú niekam zaniesť magické kamene a čo sú to zač? Prečo…? Ak autor ešte navštevuje prvý stupeň ZŠ, nech ho moje veľmi nízke bodové hodnotenie netrápi. Z tohto sa dá vyrásť. No treba veľa, ale naozaj veľa čítať a všímať si veci (okrem iného aj veľkosť písma v knihách pre dospelých).

 

185. poviedka

Poviedka s veľmi pestrou prehliadkou rozličných druhov chýb. Často je nesprávna interpunkcia (okrem iného sa myšlienky píšu v úvodzovkách, čím ich nemožno odlíšiť od priamej reči), v slovách sa vyskytujú rozličné gramatické chyby. Medzi tie, čo ma vyhodili zo stoličky najvyššie, patria „iskri“ a „do korán“. Veľmi rušivé je aj to, že mená dvoch hlavných postáv začínajú rovnakou slabikou, čo núti autora chtiac-nechtiac sa na text veľmi sústrediť a nenechať sa ním unášať. A aby nám to autor ešte sťažil, meno jednej z tých postáv píše (tak ako aj plno iných slov) raz s „i“ a raz s „y“ na konci. Ale aj bez gramatických chýb by sa touto poviedkou nedalo nechať unášať. Text je príliš popisný, scén málo a sú plytké (v zmysle niečo medzi popisom a podrobne popísaným aktuálnym dianím). Ešte horšie je to, že prakticky nie sú členené na odseky, a to ani v dialógoch. Dialógy navyše tempo vôbec nezrýchľujú, lebo jedna postava má často repliku aj cez pol strany. Do toho sa zjavne bez umeleckého zámeru strieda rozprávanie v prvej osobe s treťou a prítomný čas s minulým.

Obsahovo to nie je oveľa lepšie. Zápletka, respektíve dve hlavné zápletky sa rozoznať dajú, lenže text obsahuje množstvo nekonzistencií a protirečivých informácií. Napríklad rodičia pod vplyvom kliatby nelásky vyhodia dcéru z domu. No ona sa do domu aj tak vracia. A oni nie aby ju vyhodili znova, ale jej vyčítajú, že v dome trávi málo času! Napriek tomu všetkému v texte cítiť akési slabé zárodky budúcej kvality, napríklad vzťah hrdinky s jej mladším bratom patrí k trošku svetlejším miestam. No ďalší bod zrazil záver. Ono totiž nijaký nie je! Tento dlhý text členený na krátke kapitoly a dokonca na časti (!) má evidentne pokračovanie. Tým ale automaticky prichádza aj o body za vypointovanie.

 

186. poviedka

Názov ma odrádzal. Napovedal tému, o ktorej som si už v tejto súťaži prečítala viac než mi bolo milé. Ale hoci sa tam táto téma riešila, hlavná téma bola iná. Klady poviedky sú relatívna čítavosť, dva veľké zvraty a predpoveď budúcnosti, akú sme tu ešte nemali. Lenže s tou budúcnosťou som sa akosi nevedela zžiť. Veľmi sa tam skloňujú psychické poruchy, ale z hrdinov som necítila tú úzkosť, to prejedenie prostredím, v ktorom sú uzavretí, tú lásku a súčasne aj nenávisť k osobe, s ktorou zdieľajú nútenú izoláciu. A necítila som ani pokusy si prostredie prispôsobiť, poľudštiť, vybaviť tak, aby sa minimalizovalo riziko, že v ňom niekomu preskočí. Ani z matky som necítila búrlivé emócie sprevádzajúce také závažné a šokujúce rozhodnutie, akým je zabitie vlastného dieťaťa. A vlastne aj dôvody tej nútenej izolácie škrípu. Pritom by sa to dalo obkecať do trochu uveriteľnejšej podoby. V príbehu nie sú detaily oživujúce prostredie a postavy. Celé je to príliš zamerané na vyšetrovanie vraždy nenarodeného dieťaťa. Priemer.

 

187. poviedka

Rozmýšľam, ako mám bez uštipačných komentárov a iných prejavov nahromadenej zlosti zhodnotiť túto poviedku. A je to poriadne ťažké. Pravopis ju totiž načisto zabíja. Viac viet je v nej napísaných s nejakou chybou (ach, keby len s jednou) než správne! Autor neovláda ani len „de te ne le, di ti ni li“ ani iné pravidlá písania mäkčeňov. Tie miznú odtiaľ, kde byť mali, a zjavujú sa, kde byť nemali. O takom vysokom leveli ako mäkké a tvrdé spoluhlásky, vybrané slová či nedajbože skloňovanie podľa vzorov ani nehovoriac. A do toho príšerné množstvá preklepov. Za najtragickejšie považujem slová „ihňed“, „vyštukal“ (vyťukal), „niake“ (nejaké) alebo „čiernimy“, ktoré bolo hneď v druhej vete a pripravovalo ma na to, čo ma čaká. Autor tiež píše to isté slovo raz slovo tak, raz onak, čím dáva jasne najavo, že nemá žiadny názor (ani len mylný) na to, ako ho písať správne. Ale ako môžete poslať do súťaže text, o ktorého správnosti nie ste, hoci aj mylne, presvedčení? Zlé sú aj celé vetné konštrukcie. Je veľmi ťažké zistiť, aký príbeh sa v tomto de facto cudzom jazyku ukrýva. Ale nič nenapovedá tomu, že by mohol byť dobrý. Autor nazýva vysokoškolských študentov deťmi a o trochu ďalej spomenie, že tieto na vysokú školu chodiace deti majú 13 a 17 rokov. To však nie je nič oproti tomu, že tieto „deti“ unesie a touto… ehm… upravenou slovenčinou s nezrelými replikami hovorí sám geniálny Leonardo da Vinci! Žiaľbohu som nenašla naozaj nijaký dôvod, prečo by som mala udeliť nejaké body.

 

188. poviedka

Opäť veľmi, veľmi slabé. Pravopis len o chlp lepší ako v predošlom prípade. A nachádzam nový druh gramatickej chyby, aký sme tu ešte nemali: Ak je v jednej replike viac než jedna veta, autor každú z nich dáva osobitne do úvodzoviek! Áno, aj keď sú od tej istej postavy. Vety sú nešikovné, čitateľa mätú, musí tápať, o čom je reč. Miestami bolo isté zahmlievanie, nepovedanie polopate, o čo ide, azda aj umelecký zámer. Ale v takomto začiatočníckom texte to nefunguje. Výsledkom bolo, že som si krásnu mimozemšťanku podľa toho neúplného opisu predstavila najprv ako motýľa. Až pri jej ďalšom výstupe som vydedukovala, že ona bude skôr čosi ako víla s krídlami. Prečo by mala mimozemšťanka vyzerať ako krásna pozemská víla, najmä keď jej druhovia sú vraj obludy, sme sa nedozvedeli. Dej je nezmyselný, priečiaci sa tak fyzike, ako aj logike. A tragické finále absolútne nedojíma, ale vyvolá v čitateľovi úľavu, že to má konečne z krku… Viem, autor, že sa ti to nečíta ľahko. No ak chceš ďalej písať, je nevyhnutné, aby si podobné upozornenia na chyby sám vyhľadával.

 

189. poviedka

O kúsok lepšie, ale aj tak žiadna sláva. Pravopis konečne ako-tak ujde, až na pár čechizmov. Hrdinka je premenená do nejakého fantasy sveta, kde má dianie podobu snov. Scény sú zámerne bez logickej nadväznosti a zmyslu, okrem ich príliš hlasne obtĺkaného ekologického posolstva a upozornenia na skazenosť ľudstva. Lenže toto je nesmierne ťažká forma vedenia deja, ktorú treba mať zvládnutú excelentne, aby si čitateľovu pozornosť udržala. Veľmi by pomohlo, keby sa čitateľ mohol aspoň stotožniť s hrdinkou a jej pocitmi počas tej jazdy snami, no nič o nej nevieme, takže to nejde. A hoci je štýl písania tejto poviedky v rámci tejto várky nadpriemerný, od toho, aby ma dokázal udržať pri deji zloženom len z popisov, má ďaleko. Autor sa evidentne snaží hrať so slovami, aby navodil hustú atmosféru a desivosť svojich strašidiel. Ale žiaľ, márne. Slabý priemer.

 

190. poviedka

Znova silne začiatočnícky kúsok. Bez členenia na odseky, bez originality a bez kúsočka uveriteľnosti. Správanie postáv nedáva zmysel. Hrdinka okamžite spozná chlapca, ktorého vídala o desať rokov mladšieho (v detstve sa črty tváre naozaj rýchlo menia). A ako vysvitlo, on mohol ľubovoľne meniť svoj vek, takže poviedka si vôbec nevyžadovala, aby ho stretla o desať rokov staršieho. Zbytočná absurdita. Ak píšete veci len pre efekt, môže to mať efekt celkom opačný. Neskôr hrdinka zistí, že jej mŕtvi rodičia, ktorých tak oplakávala, sú v skutočnosti živí, ale zlí. Tak sa bez mihnutia oka rozhodne, že ich zabije. Takéto rozhodnutie však musí byť vo fungujúcom texte podložené veľmi silnou psychologizáciou. A v závere? Rodičia sú napokon predsa len dobrí, ale keď ich dcéra sama bojuje s dvoma monštrami, vôbec jej neprídu na pomoc. A toto zďaleka neboli všetky nelogizmy v poviedke. Do toho samé klišé, ako napríklad, že hrdinka je povolaná z nášho sveta do fantasy sveta, aby ho zachránila. To tu bolo už miliónkrát. Aj to, že má netušené magické mega schopnosti. Jazyk veľmi neskúsený, scény plytké, nevypísané. Chválim, že je tam pokus o zvrat. Autorovi odporúčam veľa čítať, ale dobrých a skúsených autorov.