BLOG 20 – Netrápte nás ľavopisom!

O nutnosti mať texty, ktoré ponúkame cudzím očiam, gramaticky správne, sa popísalo už naozaj veľa. Tak veľa, že sa mi ani nechce niečo k tomu dodávať. Ale musím, lebo napriek tomu, že to lektori tvorivého písania jednohlasne obtĺkajú autorom o hlavy, sa zjavne nájdu aj takí, ktorí o tom ešte nepočuli.

Už v úvode som spomenula, že gramatické chyby znemožňujú čitateľom sústrediť sa na dej. Ak vám ani to nestačí, vedzte, že keby sa aj niekto cez tie hrubice prehrýzol a objavil by pod nimi kvalitný príbeh, nepublikuje vám ho. Prečo? Pretože by bolo priveľa práce pre redaktora poopravovať všetky tie chyby. A ponuka textov je naozaj obrovská. Prečo by niekto mal dať prednosť tomu chybnému, s ktorým je viac práce, keď má k dispozícii aj obsahovo porovnateľné, s ktorými je však práce menej? Z jednej-dvoch chýb, aj notorických, sa v poviedke nestrieľa. Ale ak máte chybnú takmer každú vetu (bez preháňania), ručím vám za to, že s tým sa nikto babrať nebude.

Stále vás to nepresvedčilo? Tak ešte jeden argument. A to, že ešte nikdy sa mi nestalo, aby pravopisne príšerný text ukrýval veľmi dobrý obsah. Gramatika a štylistika sú spojené nádoby. Oboje sa autori najčastejšie učia čítaním v slovenčine. Keď niekto číta málo alebo číta tak nepozorne, že nezaregistroval, ako sa správne píšu slová, asi nezaregistroval ani to, ako správne vyskladať vety a z tých viet vyrobiť pútavý, vygradovaný dej. A redaktori a porotcovia, ktorí majú toho veľa načítaného, o tejto závislosti vedia. To je pre nich o dôvod viac, aby text, v ktorom na nich vyskočia hrúbky už z prvej vety, ani nečítali ďalej. Lebo vedia, že keby sa tým aj prehrýzli, žiadny dobrý príbeh ich nečaká.

Opačne, to, žiaľ, nefunguje, ako dokazuje aj príklad prvej hodnotenej poviedky z tejto várky. Mať pravopisne bezchybný text ešte nezaručuje dobrý obsah. Ale mať napísaný text bez znalostí gramatických pravidiel zlý obsah zaručuje vždy.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

191. poviedka

Keď niektorým textom píšem nadpis poviedka, som k nim až príliš veľkorysá. Nejeden totiž znaky poviedky ani nenesie. A toto je nanešťastie tiež taký prípad. Hromada úplne zbytočného textu, ktorého prostučká zápletka a následne hneď aj rozuzlenie sa objavia až tesne pred koncom. Text predtým neslúži na atmosféru ani na charakteristiku postáv, ani na nič iné. Je napísaný na úrovni slohu. Azda najjednoduchšia štylizácia, akú som tu doposiaľ videla, opisuje dianie nanajvýš stroho a vecne. Má to aj svoje výhody – aspoň som sa v obrazoch nestrácala, hoci nedávali žiadny zmysel. Najprv som myslela, že zápletkou je otázka, prečo netrénovaný hrdina porazil v pretekoch trénovaných. Sám hrdina sa nad tým čuduje, čo je dobré – vidíme, že autor si to uvedomuje. Potom sa pridávalo podivné správanie sa ľudí v cieli (scéna s omšou, sedenie v jaskyni…). Ale na moje sklamanie (hoci vzhľadom na štýl očakávané) sa napokon nič z tohto neriešilo ani to nedalo textu absolútne žiadny význam. Pravopis bol veľmi dobrý, aj začiatok azda môžem aspoň trošičku pochváliť (až na ten štýl), no to je asi tak všetko. Treba čítať knihy a všímať si, ako sú napísané.

 

192. poviedka

Znova história na začiatku poviedky. Preletela som ju sklenenými očami a podobne aj takmer celú prvú polovicu textu. Hoci príbeh mal štýl lepší než pár kúskov pred ním, na zaujatie nestačil. Priveľa mien, primálo známeho a súčasne zaujímavého, o čo sa môže čitateľova pozornosť bezpečne uchytiť. Ale keď došlo na exhumáciu mŕtveho dievčaťa, naraz to začalo byť oveľa zaujímavejšie. Hrdinove pocity, smútok, napätie, zmätok, to všetko tam bolo. Možno nie príliš silné, ale bolo. Text ma bavil až do chvíle, keď sa zjavil fantastický prvok. Potom som sa už znova ťažšie sústredila (nepochopila som, čo a ako presne to držalo v šachu kňaza). Autor sa snaží o prúdenie emócií aj naďalej a ja si cením, že smrť hrdinovho dobrodinca nie je odbavená mávnutím ruky, ako sa v tejto súťaži už neraz stalo. Je tam šok, zhrozenie, žiaľ, zúfalá túžba zvrátiť neodvratné. A predsa to nie je vrcholovo silné. Autor má cit pre budovanie emócií, ale slovami ešte triafa trošku vedľa. Vzhľadom na zostávajúce strany som ale začala šípiť zradu – toto sa už tak ľahko nerozuzlí. A nerozuzlilo sa, aspoň pokiaľ môžem súdiť. Ak to bol skutočný záver, tak je veľmi zle napísaný. Hoci pointu si v takomto prípade viem domyslieť a otvorenosť je tiež možnosť, ani otvorený koniec nesmie pôsobiť ako uťatý sekerou. Ak to bol znova začiatok dlhšieho diela, je to škoda. Kvôli tomu koncu len priemer.

 

193. poviedka

Keby sa tento príspevok gramaticky, štylisticky a obsahovo vyladil, mohol to byť celkom slušný horor. Obsahuje veľa pravopisných chýb a čechizmov. Myšlienkové pochody hlavného hrdinu sú vcelku uveriteľné a dá sa s nimi stotožniť. Hoci by sa mi tam žiadalo ešte viac otázok a emócií v súvislosti s jeho zúfalou situáciou – domnelým únosom –, dajú sa nad tým privrieť oči. Možno až na moment, keď chlapček povie, že niečo objavil, ale zhasnutím žiarovky sa to zahovorí. Je to ale príliš významná vec na to, aby sa to zahovorilo. A v kontexte rozuzlenia aj zbytočná, keďže vysvitne, že chlapček je vlastne tým magickým záporákom. Chápem pokus o zdramatizovanie situácie, ale zvrat môže narobiť aj šarapatu. Rozuzlenie ale ponúka ďalšiu pálčivú otázku – hrdina nevie, ako vyzeral ako dieťa? Čo z toho obdobia nemal žiadne fotky? Nespozná sám seba, hoci aj špinavého? Chybou je aj náhly preskok z pohľadu hrdinu do pohľadu záporáka, ktorý vyvolá chvíľový zmätok. Keby bola zmena pohľadu rozprávača oddelená aspoň vynechaným voľným riadkom, hneď by to pôsobilo inak. A ďalšia vec, rozuzlenie mi pripomenulo knihu Outsider od Kinga, hoci to môže byť iba náhoda.

 

194. poviedka

Máme tu suverénne najvyšší počet pravopisných chýb na vetu. A to som si po poviedke č. 187 myslela, že horšie to byť ani nemôže. Ale môže. Autor má nielenže záľahu hrubíc a preklepov, ale vôbec nič mu nehovorí ani interpunkcia. Okrem iného za interpunkčnými znamienkami nedáva medzery. Z tohto dôvodu vôbec nijaký riadok textu nezostáva bez chyby. Prečo to len neprehnal ani len cez automatickú kontrolu pravopisu? Tá by mu hneď ukázala to červené more a autor by si polepšil aspoň o jeden bod. Aj keď by mu to k oceneniu vôbec nepomohlo. Jazyk je veľmi amatérsky. Dej sa zo začiatku ešte ako-tak dal, hrdina má zaujímavé zamestnanie. Ale po prvej tretine sa to zmenilo na totálnu absurditu. Hrdina-rozprávač frfle, že ho otravuje „nejaký Satan“ a dokonca nachádza na internete varovania pred Satanom, ktorý má telefónne číslo 666. Spomína si, ako ich v škole učili, že pes videný o polnoci s červenými očami je Satan. To do akej školy chodil? Dej sa však ešte zhoršuje – zrazu si uvedomí, že je vyvolený a celé ľudstvo vymrie, na čo zareaguje s takým ľahkým otrávením ako na správu, že má vyniesť smeti. Až spätne sa trochu začuduje. Záver je patetický. Hrdina bez akýchkoľvek emócií premenený na strom vidí (čím vidí? Listami?) ako prebieha zánik sveta a jediné, čo v ňom vyvolá nejakú odozvu, je „záchrana“ jeho milovanej zmenou na diabla, čo mu ale vôbec neprekáža. Keď sa na konci toho všetkého prebral a uvedomil si, že to bol len sen, autor sa definitívne pripravil o možnosť dostať aspoň jeden bod.

 

195. poviedka

Znova sa mi to nepáčilo. Tentoraz skôr zo subjektívnych príčin. I keď…? Nijaké prekvapivé zvraty v poviedke totiž neboli, od začiatku sme čakali, že to takto nejako dopadne. Tiež na humornú fantastiku tam bolo málo vtipných momentov. Uťahovanie si z (východo)slovenských pomerov a zároveň zo športu však nie sú moje témy. Ale dobre, gramatika funguje, a celkom aj rozlíšenie postáv. K téme a realistickosti sa neviem vyjadriť, lebo ide úplne mimo mňa. No geniálni autori vedia spraviť každú tému tou vašou. Priemer.

 

196. poviedka

Celkom zaujímavá zápletka. Dúfala som, že jej rozuzlením nebudú tie bežné a opozerané veci o démonoch a diablovi. Smola. Rozuzlením boli tie bežné a opozerané veci o démonoch a diablovi. Do toho pomerne veľa pravopisných chýb a iných nedostatkov. Tiež som nejako nevnímala atmosféru príbehu – najprv vidieckej krajiny, ktorej chýba vtáčí spev, potom postupne blížiaceho sa temna. V tom temne autor trochu príliš a trochu priamočiaro tlačil na pílu. Gradácia nefungovala. Prečo sa vlastne hrdina rozbehol do kostola? Ťahala ho tam tajomná sila alebo prostá zvedavosť? Začiatok bol lepší, navnadzujúci i napriek chybám, koniec sklamal. Slabší priemer.

 

197. poviedka

Prvá námietka: Nemalo to fantastické prvky. Nie kvôli tomu, že by sa bol hlavný aktér na konci prebral zo sna, ale preto, že išlo len o akýsi príbeh z minulosti bez náznaku mágie či mystéria. Krajina je možno (určite) vymyslená, ale stačí to? Očakávala som, že to mystérium bude pochádzať z predmetu, ktorý má aj v názve, a utvrdzovalo ma v tom správanie jeho majiteľa. Pravda, ešte lepšie by bolo, keby sa to zvrtlo na niečo úplne neočakávané, keby fantastická pointa prišla odinokiaľ. A najhoršia možnosť by bola tá, že by neprišlo nič odnikiaľ. Čo sa presne stalo. Druhá výčitka, takmer rovnako zásadná ako prvá, sú množstvá… ani nie čechizmov, ako vyslovene českých slov, napríklad „jakmile“ či skomolenina „pohľadol“. K tomu kopa gramatických chýb. Aj bez toho jazyk (asi) nie je práve najvydarenejší. Znova intenzívne prízvukujem to, čo som písala v úvode hodnotení č. 15 – vyzývam na čítanie v slovenčine. Dej je typický s morálnym poučením, ale prezrádza naivitu hlavného hrdinu – to skutočne neočakával, že banditi budú pri plienení zabíjať a znásilňovať? Ale je fajn, že hlavný hrdina bol aspoň charakterizovaný cez svoj v beletrii nie úplne bežný archetyp frajerky.

 

198. poviedka

Zase jeden príspevok na koronavírusovú nôtu. Podkategória „ako sa svet po pandémii zmení v ďalekej budúcnosti“. Tá je, ako inak, neveselá (mala som vôbec príspevok s veselou budúcnosťou?) a je tiež kompilátom kadejakých už známych vízií budúcnosti. Má v sebe síce zárodky zaujímavosti, ktoré by sa dali zručnejším autorom rozvinúť na vysoko nadpriemernú poviedku, no tiež obrovské množstvo nezodpovedaných otázok na diery v jeho systéme nového usporiadania spoločnosti. Týmto trpeli skoro všetky poviedky o budúcnosti. Táto je ale nevýrazná aj napriek výraznému (opäť až trochu príliš výraznému) morálnemu posolstvu. Je inak zaujímavé, že ide o ďalší kúsok, kde sa hovorí len o zavretí ľudí v bytoch. A čo tí, čo žijú v domoch? K tomu pravopisné chyby, aké by vedela odhaliť aj automatická kontrola. Keď už naozaj nemáte nikoho, kto by po vás text prečítal a skontrolovať, prosím, použite aspoň ju.

 

199. poviedka

Ďalší horor s vraždením a mučením. Ale tento ako prvý z tejto kategórie má aj svoju dušu, svoju iskru. Pravda, obsahuje chyby, či už pravopisné, alebo drobné vecné a logické, ale je to umne vystavaný príbeh s potenciálom a kúsočkom originality. Viac-menej presvedčivo sa podarilo opísať premenu nevinného chlapca na sadistického vraha. Čo sa ale týka temnej, nadprirodzenej postavy, ktorá ho k tomu doviedla, jej zlo nebolo treba až tak polopatisticky zdôrazňovať. Je nad slnko jasnejšie, že bol temný a zákerný aj bez toho, aby bolo vyslovene napísané, že je temný a zákerný. Tiež myšlienkové pochody chlapca sú až príliš samozrejmé, nezaškodilo by kde-tu kúsoček ubrať a celkovo ešte trochu vylepšiť spracovanie. Ale zase, menším prehreškom je podľa mňa napísať priveľa než primálo. Nadpriemer.

 

200. poviedka

Jedna z lepších hrdinských fantasy, hoci obsahuje hŕbu malých aj veľkých chýb. Už od začiatku ma však zaujala, a to aj napriek tomu, že sa začínala opisom. Ale nebol to opis ďalšieho tuctového kráľovstva, lež veľmi zaujímavo vyzerajúceho mesta. Je možné, že to autor odniekiaľ skopíroval. V kontexte toho, čo bude písať ďalej, je takéto podozrenie namieste, nehnevaj sa, autor. Ale zrejme nie, lebo v tejto predstave nachádzam zjavnú chybu: rieka, ktorá obteká mesto úplne dookola? Veď musí mať prítok aj odtok, voda sa nemôže krútiť do kruhu ako v nejakom aquaparku. Ibaže by pritekala zhora vodopádom a dole vsakovala do podzemia. V tomto smere, a nielen v tomto, by sa mi žiadalo aj viac opisu, čo je veľká vzácnosť. Ďalej som si, nanešťastie, všimla, veľký deficit čiarok a nesprávne písanie uvádzacích viet. Takisto nadužívanie prídavných mien a prísloviek. Na vyššej úrovni je však text lepší, pomerne uveriteľný, relatívne vyspelý a nie plytký. Moje nadšenie však schladilo poznanie, že sa dívam na epizódu z Hry o tróny. Panovníčka akoby Cersei z oka vypadla a bojová scéna priebehom i zakončením neuveriteľne pripomína prelomovú bojovú scénu z knižnej série. Chválim, že boj je opísaný tak, že sa v ňom nestrácam a viem si to všetko pekne predstaviť. Ale kiežby tá scéna aj spletité intrigy tak veľmi nepripomínali knihu… aspoň záver vyústil do niečoho nemartinovského, čo je fajn. No zanechal vo mne podozrenie, že išlo o kompilát diel, z ktorých som väčšinu nečítala. Ak ale bola Hra o tróny skutočne jedinou predlohou, potom to má autor dobre rozbehnuté. Všíma si, čo funguje, a vie z toho odvodzovať vlastné, pútavé rozprávanie. Ale aj tak do toho treba vložiť viac svojho.