BLOG 18 – Lepšia várka

 In porotcovský blog

Hlásim ďalší autorský rast vďaka súťažným poviedkam. Otvorila som si svoj rozpracovaný román a škrtala som polopatistické vyjadrenia atmosféry, nálad, napätia. Už predtým som vedela, že takto sa pocity nevzbudzujú, ale po prečítaní množstva textov, kde to naozaj nefunguje, som pritvrdila.

V tejto várke sa zároveň objavilo niekoľko dlhých kúskov blízko maximálneho rozsahu súťažných príspevkov. Dlhých, ale väčšinou dobrých. Každému síce chýba tu kúsok, tam kúsok k dokonalosti, ale hanbiť sa za ne netreba.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

171. poviedka

Krátka, milá jednohubka. Nezvyčajné prostredie, ktoré spolu s ďalšími náznakmi trošku napovedá pointu, ale na druhej strane neprezrádza pointu priskoro a necháva dosť neistoty na to, aby čitateľovi nepokazila zábavu. Také svojské riešenie problému globálneho otepľovania. Zo štylistického hľadiska mi prekážalo len to, že keď hlavného aktéra navštívila krásna žena, rozprávač stále dookola používal slovíčko krásna. Krásu možno vyjadriť aj inými slovami a dokonca aj bez priameho použitia synoným tohto slova. Ale to bol viac-menej len detail. Hlavný hrdina mal svoju osobnosť a prostredie svoju atmosféru. Jedna z najlepších poviedok tohto rozsahu, no do takéhoto rozsahu sa, žiaľ, toho nezmestí veľa. Veľa myšlienok, veľa hĺbky, veľa prekvapení (hoci som už mimo súťaže narazila aj na poviedku, kde sa veru tých prekvapení aj na malom rozsahu zmestilo dosť). Preto vysoké, no nie najvyššie body.

 

172. poviedka

Jeden z najzručnejšie napísaných, ak nie úplne najzručnejší horor, aký som v tejto súťaži čítala. Hoci námet a priebeh sú stereotypné, nenájdeme tu neduhy príbehov, ktoré sa snažia napísať film. Tento autor si uvedomuje, aspoň podvedome, že nástrojom spisovateľa nie sú dlhé opisy strašidiel či dokonca perverzností, ale stručné, no pritom výstižné a úderné vety s prehľadným členením. Scény sa prelievajú jedna do druhej, realita do snov, myšlienky do reality, ale po prvýkrát nie som zmätená. Naopak, jasne vnímam zmätok hlavnej hrdinky, ktorá pod vplyvom strašidelného domu prichádza o rozum. Sympatizovala som s ňou a bála som sa o ňu. A s tým súvisí aj ďalší mocný nástroj písaného hororu, ktorý sa zase nedá v plnej miere sfilmovať – myšlienky. Desivé myšlienky našepkávané zlou silou, ktoré vyvážene dopĺňajú vizuálne a akustické prejavy strašenia. Škoda len tej klasickej, z kopy filmov aj kníh dobre známej schémy príbehu. Síce ju osviežuje nový prvok – nestraší v dvestoročnom panskom sídle, ale v novučkom socialistickom paneláku – no toto prostredie je jediné, čo je inovatívne. Takže slabší námet, brilantné spracovanie.

 

173. poviedka

Opäť slušne spracovaný horor. Aj keď podľa mňa o trošku slabšie než predošlý. Bolo v ňom o chlp viac filmovosti – scén založených na obraze. Išlo to až do splatteru, ktorý ja osobne nemám rada. Na druhej strane príbeh z takéhoto prostredia zrejme ani nie je možné presvedčivo napísať bez hnusu, špiny, nadávok a odporu. Menšie výhrady mám aj k stavbe príbehu. Začiatok budil primerané zdesenie a dychtivé očakávanie, čo bude ďalej. Potom sme prešli do druhej dejovej línie. Ale v nej trvalo dlho-predlho, kým sa spojila s prvou. Časť tej dĺžky chápem, mala opodstatnenie. Slúžila na gradáciu a na vybudovanie očakávaní, ako sa to bude vyvíjať, a rozbitie týchto očakávaní niekoľkými prekvapeniami. Ale na môj vkus na to autor spočiatku išiel až príliš pomaly, pozornosť mi ochabovala. Skrátka, dalo sa to skrátiť. No a fantastikou ovenčený záver tiež nebol fajn. Nepochopila som, či ide o pomstu mŕtveho novorodenca, ktorá ale nedáva veľký zmysel, alebo o pôsobenie iných nešpecifikovaných temných síl. A tiež je dvojaká možnosť pochopenia poslednej vety. Najlepšia bola teda úvodná scéna a najviac zamrazenia – samozrejme, vo svojom kontexte – vyvolala veta, že postava problémy nerieši, ale ich likviduje. Dobré, vťahujúce, realistické a aj desivé, čo je pre horor kľúčové.

 

174. poviedka

Po troch dobrých o trochu slabší kus. Chce byť hlboký, zabŕda do filozofie, psychológie, popisuje gestá, pocity. Snahu si cením, no faktom zostáva, že tento text nefunguje. Nemá napätie, nevyvoláva emócie, zžitie sa s postavami. Necítim v sebe hrdinov strach o jeho ženu, necítim podmanivosť fantastických bytostí, necítim následný žiaľ z hrdinovej strašnej straty. Namiesto toho rozmýšľam, kde a kedy sa len tento príbeh odohráva. A tiež nachádzam nelogizmy. Naveľa-naveľa vyplynulo, že hrdina žije na akomsi panstve so služobníctvom, a tak sa pýtam – to nemohol dať svoju ženu strážiť? A jeho reakcia po tom všetkom, prepustenie jej vraha, mi nepripadá dobre zdôvodnená. Keď je človek zmietaný emóciami z akútnej straty, jeden logický dôvod – že pomsta mu ženu nevráti – nezaberá. Ak zaberá, má to byť skrátka lepšie, presvedčivejšie opísané.

 

175. poviedka

Príbeh s rozuzlením evokujúcim Matrix – takže asi kyberpunk. Nepoznám dobre tento subžáner, ale už ani oproti Matrixu toho veľa nepriniesol. Hlavná hrdinka sa zobudí, nevie čo, kde a ako – takto sa začínali súťažné poviedky už neraz. A toto je jedna z tých, kde mi reakcie hlavnej postavy na takúto situáciu nepripadajú presvedčivé. Nesnaží sa na nič si rozpomenúť, veľa sa nepýta. A hoci sa proti novému svetu búri, deje sa to inak, ako by sme očakávali. Ďalšie zvraty a nové skutočnosti sú samé opozerané záležitosti. Jediné, čo ma tak trochu príjemne prekvapilo, bolo, že s chalanom, s ktorým započala rebéliu vo virtuálnom svete, sa nedala na konci dohromady. Aspoň čosi nové. Štýl je čitateľný, rušili v ňom iba zjavné čechizmy, respektíve české formulácie.

 

176. poviedka

Prišlo niečo, čo sme tu ešte nemali. Kúsok poctivej hard sci-fi. Ale naozaj bezpochyby hard. Autor má vzdelanie v rôznych prírodných vedách a načítané poznatky dobre spracováva do tvorby vierohodnej fikcie. Ozrejmuje nielen svoj spôsob cestovania vesmírom na veľké vzdialenosti (a stále v rámci Galaxie, hurá), ale aj fungovanie toho či onoho živého spoločenstva alebo vynálezu. Skalným soft scifistom to môže prekážať, ja sa z toho radujem, ale… ale text nesie aj negatíva prisilnej hard sci-fi. Je suchý. Postavy ťažko rozlíšiteľné, neprepracované do detailov. Jediné, čo o jednej z nich vieme, je, že na Zemi má nejakú snúbenicu. Ale hoci je tento vzťah nakoniec kľúčový pre záver, je spracovaný dosť začiatočnícky. Chýba emocionálna zložka, zžitie sa s postavami a vlastne aj živosť samotných postáv. Nie je to ale absolútne beznádejné. V texte sú kde-tu aj slovné spojenia, ktoré sú slabými známkami šťavy. Ak by o nich autor vedel a rozvíjal ich, veľmi dúfam, že raz stvorí naozaj dobré dielo, lebo takých autorov potrebujeme. Ideálne to ale nie je ani s dejom. Poviedka je vlastne akoby roztrieštená na dve – prvá časť má svoj dramatický oblúk, ktorý sa skončí rozuzlením, a potom nastupuje nová zápletka a nový dramatický oblúk. Áno, súvisia spolu, druhú zápletku spôsobilo rozuzlenie prvej, ale na to, aby tvorili jeden harmonický celok, sú slabo prepojené. Na druhej strane si cením autorovu z veľkej časti úspešnú snahu poskytnúť bohatý, uveriteľný a čiastočne aj filozofický text.

 

177. poviedka

Opäť veľmi dlhé, ale aj dobré. Námet posmrtného života nie je ničím novým, ale toto bolo spracované pútavo. Hlavný hrdina pomerne realisticky reagoval na správu o vlastnej smrti – neveril jej, až kým to nevytlačili iné problémy jeho posmrtného života. Jeho myšlienkové pochody sú zhruba také, ako by som očakávala. Text možno nejde nejako extra do hĺbky a chýba mu kúsok do profesionality, ale autorovi je jasné, kde treba čo napísať, aby to dávalo zmysel, nevyvolávalo nechcené otázky, zodpovedal na chcené otázky a vzbudil aj závan sympatií k postavám. Keď ešte doladí, ako to napísať, bude to veľmi fajn. Dokonca ani v bojových scénach som sa takmer nestrácala, čo je už na mňa čo povedať. Príbeh neoplýva ohurujúcimi nápadmi, ale oceňujem jeho zrozumiteľnosť a aspoň zopár nových detailov. Akurát mi zostalo vŕtať v hlave, že keď postavy ušli z podsvetia naspäť do smrteľného života, či sa neobávajú, že po ich smrti im to vládkyňa podsvetia všetko pekne zráta…

 

178. poviedka

Krátky horor s celkom dobrou formou v podobe stručných, úderných viet v samostatných odsekoch. Táto forma pri budovaní napätia zväčša funguje. No je všeliekom a táto poviedka to demonštruje. Nemôžem povedať, že je celkom bez nápadu. Záver, ktorý mal byť drasticky prekvapivý a zvýšiť hrôzu na vrchol, skutočne mal trochu sily, ale celé to bolo také nijaké. Všetko sa točilo okolo telesného mučenia, čo nie je typ hororov, ktoré preferujem. A po rozuzlení mi nedochádza jedna zásadná vec – ako to, že hlavná postava, ani ďalšie postavy, nespoznajú samy seba, keď sa vidia. Je tam naznačená strata pamäte, ale nemáme žiadny dôvod straty pamäte. Psychologizácia postáv sa dala urobiť aj oveľa lepšie.

 

179. poviedka

Neviem, či je to mojou únavou, no aj táto, aj predošlá poviedka mi pripadajú ani nie tak zlé ako mdlé. Preklep a podobná chyba sa do nich občas vlúdila, ale nebolo to nič strašné. No veľmi ma nezaujali, táto hlavne v prvej polovici. Poviedka sa síce sem-tam blysne nápadom, ale je to skôr detail ako niečo nosné. Funkcii hlavnej hrdinky-robotky som neporozumela (a ani tomu, prečo je vlastne stroj označovaný ženským rodom). Čo sú to za príšery v prostredí, ktoré testuje? Prečo tam sú? A prečo má také ľudské uvažovanie, emócie aj pud sebazáchovy? Spočiatku mi prekážalo aj to, že nemáme nijaký pohľad do jej myšlienok, nečuduje sa, kde to je a prečo tam je. Dobre, to sa vysvetlilo, ale čitateľ to nemusí až k vysvetleniu zvládnuť dočítať. Pomerne obohraný príbeh, no pri lepšom spracovaní mohol mať aj vyššie body.

 

180. poviedka

Duchárina v jednej zo svojich najklasickejších (čiže najotrepanejších) podôb: Hlavný hrdina stretne človeka, na ktorom sa mu niečo nepozdáva. A potom zistí, že ešte pred stretnutím osobu zodpovedajúcu jeho popisu zavraždili. Príbeh sa končí „šokujúcou“ pointou, že hrdina stretol ducha. Týmto ale už dávno neohúrite, ani keď je to pomerne slušne napísané, ako to bolo tu. Alebo v tom bolo niečo viac a ja som to prehliadla? Keď bol tak kladený dôraz na prchkú povahu hlavného hrdinu, nebol tým vrahom náhodou on? Nepamätal si to inak? Ale nie, na túto možnosť je tam naozaj primálo indícií. A prečo duch spomínal, že ide pozrieť svoju umierajúcu sestru, keď pred smrťou odišiel z domu bez zjavnej príčiny? Priveľa otázok, primálo odpovedí a bodov tak stredne.

Recent Posts
Showing 3 comments
  • Radovan
    Odpovedať

    Zdravím autorku Hard scifi a porotkyňu Cefa. Myslim, že ste hovorili pri čísle 176 o mojej poviedke.(Prišlo niečo, čo sme tu ešte nemali. Kúsok poctivej hard sci-fi.) Malo to znaky môjho textu, ale na 100% nemôžem si byť samozrejme istý. Slovo snúbenica mi to naznačuje. Rád by som poviedku prerobil do podoby kvalitnej beletrie, kde bude viac vyobrazení emócií a životných situácií. Väčší apel pre vyobrazenie pocitov a ich prežívanie a tiež apel na lepšie prepojenie dejov ch línii. Prečo sa veci diali ako sa diali, aby som čitateľa dostal viac do príbehu, ktorý by bol hoden možno raz vydania. Je možné získať na vás email. kontakt? Uvítal by som vaše rady. V rámci scifi išlo o môj prvý pokus. Nikdy som sa tomuto žánru nevenoval, ale láka ma ho zahrnúť do zaujímavého dejaavytvorit niečo nové v šlo. Literatúre. Ďakujem a držte sa. RB.

    • Jana Plauchová
      Odpovedať

      Dobrý deň. Prepáčte za neskoršiu odpoveď, ale nemám notifikácie na komentáre pod blogmi. Môj mail je adhara(zavináč)volny.cz.

  • Patrícia
    Odpovedať

    Dobrý deň,
    ďakujem za Váš komentár k poviedke 175, iste mi pomôže v budúcnosti a budem sa vyvarovať chybám, ktoré som vytvorila v správaní svojej hlavnej postavy. Ste už druhá osoba, ktorá povedala, že sa moja poviedka podobá Matrixu. Ten film som nikdy síce nevidela, no teraz si ho asi pozriem, aby som sa v tomto štýle sci-fi neudomácnila, pokiaľ mu neviem nič nové priniesť.
    Patrícia

Leave a Comment

Start typing and press Enter to search