BLOG 17 – Popísať dej

Keď som sa prihlásila, že chcem byť porotkyňou, dúfala som pritom aj v osobný rast. V zlepšenie môjho chápania, prečo je niečo v texte vydarené či nevydarené, čo uplatním vo vlastnej tvorbe, ale aj v hodnoteniach. A myslím, že už na sebe badám nejaké pokroky. Pochopila som totiž, že nie je dôležité len vymenovať dostatky a nedostatky, ale aj popísať dej. Stručne, skratkovito, a čo je najdôležitejšie, pokojne aj nepresne. Pritom ja sama som pri nepresných charakteristikách svojho deja v literárnych kritikách zúrila. Nepresnosti vo mne vyvolávali pocit, že to hodnotiteľ ani poriadne nečítal.

Ale už tomu začínam rozumieť.

Hodnotiteľ možno aj poriadne čítal. Ale niektoré detaily mu skrátka vyšumeli z hlavy a on to takýmto spôsobom dáva najavo. Zhrnie, čo si zapamätal. Ak si to pamätá inak, než to autor napísal, značí to, že autorovi sa jeho verziu videnia príbehu nepodarilo k čitateľovi pretlačiť. Nie je dôležité len to, čo spomeniete, ale aj ako to spomeniete. Ako výrazne to v texte pôsobí. Pravda, do istej miery ide aj o subjektivitu hodnotenia. Ale ak vám viacerí čitatelia dej interpretujú nesprávne, hoci vy viete prstom ukázať na vety, ktoré mali navodiť správny dojem, asi je namieste uvažovať nad prepracovaním.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

161. poviedka

Opäť slabší kúsok. Napísaný trochu nezrozumiteľne, v texte som sa musela vracať. A tými návratmi som zistila, že to nie je vždy len formou. Autor si aj scény predstavuje dosť nejasne, čím vznikajú nelogizmy a výpadky čitateľovho obrazu. Najhorší nelogizmus je samotný záver, ktorý vyvolal množstvo otázok, čo zjavne nemal – mal vyvolať dojatie. Jedna z tých x otázok: Kam zmizli dve záporné bytosti, prečo hlavnú hrdinku nechali len tak, keď z nej ľahko mohli získať to, čo chceli? A keď už sme pri hlavnej hrdinke, tá zase ani brvou nemihla, keď sa stretla s fantastickými prvkami. Úvod mi pripadal zbytočne podrobný – v dobrom písaní platí pravidlo začať scénu čo najneskôr, ako sa dá (a odísť z nej najskôr, ako sa dá). Chybné písanie uvádzacích viet v priamej reči textu tiež nepridáva, aj keď priznávam, že som túto chybu dlho robila tiež. Vyzdvihnúť môžem len autorovo ako-tak úspešné vžitie sa do problémov nesmrteľnej bytosti, hoci i to vyvoláva množstvo otázok.

 

162. poviedka

Ach nie, zase legenda, povedala som si, keď som si prečítala začiatok tejto poviedky. Ale po dočítaní musím skonštatovať, že z tejto nešťastnej kategórie ide o doposiaľ najlepší kúsok. Po historickom začiatku, ktorý ma klasicky nudil, prišla časť písaná po scénach z rôznych uhlov pohľadu a to sa už čítalo citeľne lepšie. Autor sa zrejme snažil prepracovať psychológiu postáv, aby sme pochopili ich činy (čo sa však v prípade záverečnej vraždy u mňa nestretlo s úspechom). Okrem toho dávkuje informácie spôsobom, ktorý celý pohľad na dianie po čase prevracia naruby, a to je dobré. Štýl síce nie je úplne najchytľavejší a niekedy v ňom rušia chyby rozličného charakteru – čechizmy, nezmyselná či nadbytočná časť vety. Musela som sa v texte vracať, aby som si občerstvila, respektíve potvrdila svoje znalosti súvislostí, ale zapadá to do seba. Síce s pritiahnutými vlasmi, ale zapadá. A príbehy, v ktorých všetko zapadá do seba, mávajú nepopierateľne vyššie hodnotenia než chaosy.

 

163. poviedka

Poviedka sa očividne snažila byť atmosférická, rezonujúca, pôsobiaca na zmysly, emócie. Snažila, no uspela len málo. Dianie v dome plnom mágie jej obyvateľov som mala chvíľami zahalené nie do pocitov, ale do obyčajnej sivej hmly neporozumenia. Obrysy tohto krátkeho príbehu sú síce jasné, ale nemôžem povedať, že by ma ohúrili. Možno je to moja únava z predošlých poviedok, možno nedostatočný štylistický cit na strane autora, možno aj-aj. Nie je to zlé, to nie, ale skrátka to skoro nič vo mne nezanechalo. A nedáva mi zmysel, prečo to má názov po niečom, čo sa v texte zjavilo len raz a nemalo to žiadny význam pre dej.

 

164. poviedka

Začiatok v sebe niesol schému príbehov, ktorých prvej scéne/scénam neveľmi rozumieme, no časom prichádzajú odpovede. No tak ako už v niekoľkých poviedkach tejto súťaže, tu odpovede neprišli. Len ďalšie a ďalšie otázky. Škoda. Text totiž vo mne chvíľami vzbudzoval záblesky sympatií, ako niečo blízke. Nie v splatterových scénach, kde bolo nadmieru krvi a vnútorností, pričom myslím, že väčšinou dosť bezúčelne. Ak bol účelom navodiť pocit hnusu z tohto postapokalyptického sveta, dobre, ale trvám na tom, že scéna explózie býčieho tela tam už bola navyše. A prečo vlastne explodovalo? (Len mi nevravte, že iba preto, lebo ho hrdina ťahal cez dvere.) Príbeh načrtáva zaujímavú myšlienku, ale iba v náznakoch, ktoré by potrebovali byť dopovedané. Najviac zo všetkého ma ale zaujalo pár viet, v ktorých hlavná postava v duchu hodnotí život. Tie na realitu perfektne sedeli dokonca aj v súčasnom svete. Vzťah hrdinu k domácemu zvieratku sa mi tiež páči. Aj na základe tohto som mala veľké nádeje, ktoré však pred koncom opadli a po posledných slovách zostávam iba nechápavo krútiť hlavou.

 

165. poviedka

Opäť jedna z tých absolútne chaotických záležitostí. Čo veta, to nové miesto, nová fantastická bytosť… a žiadna súvislosť. Rodiaci sa obraz v čitateľovej hlave nasledujúca veta vždy spoľahlivo zabije. Azda s výnimkou pár úvodných viet, pri ktorých som vydedukovala, že hrdinka s paradoxnou povahou sa nachádza v nejakom lese. A tu som skončila. O čom to bolo, neviem povedať. Ani to, prečo to má taký názov. Znova zostáva hodnotiť len pravopis, ktorým síce príbeh tiež nevynikal, ale mali sme tu aj oveľa horšie záležitosti. Veľmi slabé.

 

166. poviedka

Konečne opäť dobrý príbeh. A znova z kategórie humorných fantasy. Napriek jeho dĺžke mi čítanie celkom išlo. Čarodej predstavujúci niečo medzi Harrym Potterom a Mrakoplašom, ale z tunajšieho a súčasného sveta, bol zábavný. Najprv ma poburovali hrubé vulgarizmy v texte, ale keď som pochopila ich účel, hodnotím to ako veľmi vtipný nápad. A príklad toho, že žiadne pravidlo o písaní nie je dogmatické. Nie všetky vtipy ma až tak bavili, občas som sa nad snahou o vtip skôr uškrnula, no ťažko čitateľovi ulahodiť v celom texte. A dobre hodnotím aj dej, zápletku a rozuzlenie, ktoré to celé nezabilo. Akurát som čakala na ozrejmenie toho alternatívneho zdroja mágie. Aj som mala tušenie, čo to asi bude. No nedozvedela som sa. Možno bude pokračovanie? Čítavosť nebola stopercentná a predstava mágov v Roosveltovej nemocnici (ak správne chápem narážku), ktorú som do svojich dvadsiatich troch rokov vídala z okna skoro každý deň, bola náročná. No celkovo vysoké body.

 

167. poviedka

Z dvoch dôvodov som očakávala, že toto nebude dobrý príspevok. A spočiatku sa zdalo, že moje obavy sa napĺňajú. Štylistika možno nie absolútne začiatočnícka, ale stále zjavne neskúsená. Opakujúce sa slová, záplava čechizmov, hlavne variácie na slovo „kľud“ a to nešťastné, autormi v súťaži tak obľúbené „moc“ (alias veľmi). Čiarky sa tiež riadili vlastnými pravidlami. A ani dej sa zo začiatku nejavil nejako slávne a uveriteľnosť ešte neslávnejšie. Na môj údiv sa to ale postupne zlepšovalo. Hlavne príbeh a uveriteľnosť. S prekvapením som zistila, že – okrem iného – obsahuje jedny z najrealistickejších predstáv o kozmických letoch a vôbec o vesmíre, s akými som sa v tejto súťaži stretla. A hoci niektoré nápady sú klišé, jeden z nich je neokukaný a pomerne dobrý. V rukách zručnejšieho autora by to mohlo byť skutočne zaujímavé. A možno aj v rukách tohto autora, časom. Dej trošku pokrivkáva a sčasti zase obsahuje onú známu neslávnu pointu. Ale ak ide o jednu z autorových raných poviedok – čo dúfam ide, súdiac podľa jeho štýlu –, rozhodne nemusí vešať hlavu. Priemer.

 

168. poviedka

Nie príliš dlhá a celkom dobrá vážne mienená fantasy. Neohúri žiadnou novinkou, no aj tak patrí k lepším. Jazyk nastavený tak akurát, ani príliš prostý, ani obsahujúci priveľa či prekombinované prvky. Štýl vyvážený, žiadna otravná história na začiatku, ale hneď akcia, zaujatie. Historické informácie sa objavujú po kúsočkoch, ktoré sa dobre striedajú s akciou a popismi. Ani pri boji som sa príliš nestrácala. Ale trochu som sa strácala aj tak. Po opätovnom čítaní problematických pasáží som si uvedomila, že príbeh je len výňatkom z väčšieho sveta a príbehu. To prinieslo jednak priveľa mien na malej ploche a jednak nedoriešené záležitosti, napríklad milostný vzťah hlavnej hrdinky s kráľom a vznik inak nevyužitého trojuholníka s kráľovou manželkou. Áno, dostaneme – pri sústredenom čítaní – všetko potrebné na pochopenie záveru (teda, až na to, že by sa žiadalo rozvinúť, prečo nájdenie pokladu poslúži na vzburu proti kráľovi – najme si zaň jeho odporca žoldierov, či ako?). Epizóda je pomerne uzavretá. Lenže samostatná poviedka bojujúca o titul najlepšej poviedky by mala byť úplne nezávislá, neobsahovať žiadne Čechovove pušky, hoci autorovi verím, že z nich vie mimo tohto príbehu strieľať. Aj keď ide o úryvok, mohol byť súťaži prispôsobený. Každopádne, nadpriemer.

 

169. poviedka

Text obsahuje azda všetky druhy jazykových chýb, možno s výnimkou hrubíc. Interpunkcia trpí a ja s ňou. Najviac ma rozčuľovali dlhé rady bodiek, za ktorými ani neboli medzery. Pritom trojbodka sa volá trojbodkou preto, že tie bodky sú tam tri. Nie päť či šesť. Slová neraz nesprávne vyskloňované („do počítaču“) alebo v nesprávnom kontexte (napr. knihovnička má byť žena, ktorá pracuje v knižnici). Základné štylistické chyby, najmä opakujúce sa slová. Vo väčšej štruktúre na tom ale text nie je až tak biedne. Autor vcelku správne vníma, kde má čo byť, aby poviedka mala zmysel, aby mala správnu mieru tajomna aj emócií. Aj v tejto oblasti treba ešte na sebe veľa, veľa pracovať, lebo emócie boli príliš polopatistické a motivická stránka takisto škrípala. Ale nie je to beznádejné. Fantastický prvok je však v podstate len barlička, ktorá má priviesť hrdinku k odhaleniu tajomstva jej života. Celé to do seba zapadajúce odhalenie je síce trochu neuveriteľné, zahŕňajúce aj také nepravdepodobné náhody ako stretnutie dvoch párov jednovaječných dvojčiat či nezodpovedané otázky, prečo jedna dvojička zobrala sestre občianku, či kde chalan len tak príde k revolveru. Ale nebyť tých jazykových chýb, mohol to byť priemer.

 

170. poviedka

Poviedka, ktorá krúži okolo skutočne kvalitnej literatúry. Je k nej miestami naozaj blízko, ale dostať sa do nej nevie. Začala dobre, hneď prvá stránka ma navnadila. Je zaujímavé, že z hlavného hrdinu-klaďasa sa v priebehu deja vyvinul záporák. Ten vývin – a vôbec, celý námet telepatie – by si však žiadal o chlp prepracovanejšiu psychológiu. Zarezať o kúsok hlbšie a zručnejšie. To sa týka aj ďalších postáv a vlastne všetkých príbehov, kde dráma prebieha len v ich hlavách. Koniec to mierne zrazil dolu. Trochu patetický. A od istého okamihu bolo jasné, že k ďalšej vražde nedôjde. Ešteže tam nebol úplný a nereálny happyend. Uveriteľnosť je v rámci doteraz hodnotiacich príspevkov síce nad priemerom, ale celkovo to hodnotím ako priemerný kúsok.