BLOG 16 – Konečne v polovici

Slávnostne som prekročila polovicu všetkých prečítaných poviedok. Ešte pred pár rokmi by tento počet prečítaných príspevkov predstavoval všetky poviedky. Zlaté časy. Cítim sa totiž tak vyčerpane, že neviem, ako zvládnem druhú polovicu. Hlava už nové poviedky neberie, odmieta o nich premýšľať, odmieta ich vôbec čítať. Azda aj preto mám pocit, že nachádzam čoraz viac kúskov, ktoré sa prosto nedajú pochopiť. Ale možno som mala iba smolu, že táto várka bola veľmi slabá. Maximum bolo iba päť bodov, a aj to len raz.

Vzala som to dobrovoľne, áno. Ale takéto množstvo poviedok nikto nečakal. Nikto to nemohol ani len tušiť. Každý deň musím prečítať tri poviedky, z ktorých najmenej jedna (ale väčšinou dve) majú maximálny rozsah. Toto bez prestávky, či je piatok a či sviatok, či sa v mojom živote zomelie niečo rovnako neočakávané, ako bol počet súťažných prác. Z tohto dôvodu nemôžem venovať niektorým poviedkam toľko pozornosti, koľko si zaslúžia.

Desiatky poviedok sa už prepadli na dno hlbín mojej pamäte. Nespomínam si, o čom boli, ani keď čítam ich hodnotenia. Napriek tomu cítim, že materiálu na ďalšie blogy o tvorivom písaní mám už habadej. O nefunkčnom pravopise, nefunkčných schémach, nefunkčných pointách (na čele s pointou zobudenie sa zo sna). A o hromadných nesprávnych predstavách v istých oblastiach. Prvý článok už mám napísaný.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

151. poviedka

Začiatok vyzeral celkom sľubne. Ponúkal možnosti zaujímavých zápletok. Napokon sa z toho ale vykľula nudná a nezrozumiteľná detektívka. Trpela problémom, ktorý som už pri jednej poviedke spomínala: priveľa postáv. A tentoraz navyše bez akejkoľvek snahy ich rozlíšiť. Líšili sa iba menami, čo je to vôbec najhoršie, čo môžeme svojim postavám urobiť. A keďže mená sú podobne divné, z budúcnosti, rýchlo som sa stratila v tom, kto je obeť, kto vyšetrovateľ, kto spoluvyšetrovateľ, kto podozrivý… Čítanie mi neuľahčovala ani slabá interpunkcia. Dovolenku si sem-tam vzali nielen čiarky, ako je to v mnohých poviedkach bežné, ale dokonca aj bodky za vetami. Naopak, priama reč dostala exotickú návštevu – okrem úvodzoviek ešte aj pomlčky! Kedysi sa písala pomlčkami, dnes úvodzovkami, ale nikdy, nikdy naraz aj jedným, aj druhým. Rušivé bolo aj množstvo čísloviek, ktoré autor píše číslom, hoci dvojku niekedy nazve aj slovom. Jednotnosť je však dôležitá. Kvitujem aspoň úvod a prostredie, ktoré vyzeralo reálnejšie ako v mnohých iných sci-fi pokusoch. Ale na forme treba ešte poriadne zapracovať.

 

152. poviedka

Neraz som skonštatovala, pričom som si v duchu povzdychla, že poviedka je napísaná jednoducho. Čo značí príliš jednoducho. Pri tejto som si však povzdychla z opačného dôvodu. Jej jazyk je veľmi komplikovaný. Jedným z dôvodov sú súvetia. Schválne som sa na pár stranách – celkovo ich má totiž viac než dosť – zamerala na nájdenie aspoň jedinej jednoduchej vety. Neúspešne. Súvetia sú zväčša podraďovacie, takže sa nedajú jednoducho rozsekať na vety. Zároveň sú plné obrazov, nie nemotorných, ale až prekombinovaných vyjadrení myšlienok. A úprimne, ani mi veľmi neprekážalo, že som ich kvôli forme nevnímala úplne. Bola to totiž brutalita. Brutalita doteraz v poviedkach nevidená, brutalita taká odporná a zvrhlá, že sa mi o nej vôbec nechcelo čítať. Ani to nie je cesta k dobrému hororu, lebo strach a zhrozenie sú trochu odlišné pocity. Útrpne som sa predierala tou zvrátenou hrôzou mučenia detí, v ktorej som veľmi nepobadala dej, a túžobne odčítavala strany do konca. Ale potom prišiel zvrat, prišla o čosi zrozumiteľnejšia druhá časť poviedky a prišlo z mojej strany aj akési zaujatie. A tiež najsilnejší moment, ktorý sa však netýkal mučenia, ale scény s otcom. Možno by sa autor mal zamerať skôr na písanie takýchto scén. Zrada najbližšou osobou zapôsobí na city viac než prostý opis zvrátenosti. Napokon to malo aj pointu a myšlienku.

 

153. poviedka

Spočiatku sa mi to celkom pozdávalo. Vyzeralo to na vcelku vysoké, aj keď nie vrcholové body. Štýl je veľmi dobrý, hoci k ozajstnej profesionalite a vycibrenosti mu ešte chýba ten nešťastný, mnou bližšie nedefinovateľný kúsok. Námet? Nevedela som sa rozhodnúť, či pochváliť za jeho originalitu alebo nie. Sama si neviem na príbeh s podobným námetom spomenúť, lenže akýsi vytrvalý hlas mi v hlave šepkal, že podobných príbehov tu už boli hromady. Je to celkom pravdepodobné. Problémy mi ale robila orientácia v deji. Najprv som bola zaskočená častými retrospektívami, ktoré prichádzajú bez varovania, zreteľného označenia a bližšej špecifikácie a sú rozsiahlejšie než aktuálny dej. Zakaždým som sa po čase nejako zorientovala… no potom došlo na scénu v animovanej škole a odvtedy som zostala stratená aj v hlavnom deji. Na jeho konci zrejme prišli šokujúce odhalenia a pointu som, predpokladám, tiež pochopila, ale dosť súvislostí mi uniklo. Priveľa na to, aby to bolo nadpriemerné. Ale ten záver, kde človek čaká na otrepané padnutie si hrdinky a hrdinu do náručia a ono z prekvapivého dôvodu nič… to bolo dobré.

 

154. poviedka

Príbeh je striedavo rozprávaný v prvej a tretej osobe, pričom bez pasáží v tretej osobe by sa možno aj zaobišiel. Niežeby boli vyslovene zlé, ale celé to má trošku haprujúci, zložitý štýl a v takom prípade čitateľ dychtí po odľahčení. Hoci tá pasáž s prichádzajúcou tmou mala niečo do seba. Najviac sa vydaril stred poviedky. Aj keď umieranie mi prišlo trošičku neuveriteľné (niekoľko smrteľných zranení, ale bolesť neúmerne slabá a najmä vnímanie a myslenie prekvapivo zdravé), stav po smrti to vyvážil. A najsilnejší bol moment zmŕtvychvstania hrdinu. Potom to šlo prudko dolu vodou. Možno mi niečo uniklo, ale vôbec mi to nepripadá vypointované. Čakala som niečo údernejšie, hoci aj nie príliš originálne. A tiež som čakala nejakú pointu ohľadom toho, že hrdinovi sa nikto nepozeral do očí – že budú nejaké čarovné alebo tak. Slabší priemer.

 

155. poviedka

Málo nápaditý príbeh vyrozprávaný krátkymi, prostými vetami. Nijaké umelecké jazykové prostriedky, len suché fakty. Je v ňom málo súvetí, čo je určite lepšie, než keby v ňom nebolo jednoduchých viet, ale stále to nie je ideálne. Nijaký extrém nie je dobrý. Čiarky robia šarapatu, sú tam, kde by vôbec nemali byť – práve v tých prostých vetách. Aj nespisovné či nesprávne použité slovo občas ujde, čo kazí dojem najmä v tomto prípade – hlavný hrdina, rozprávač, totiž o sebe tvrdí, že napísal tri knihy a „Tá posledná mi priniesla slávu aj úspech“. Nuž, asi mal dobrého redaktora, chce sa mi zlomyseľne dodať. Príbeh sa začína opisom každodenných činností, v ktorých ale niet dosť zaujímavého na to, aby ospravedlňovali svoju prítomnosť. Až v polovici poviedky sa to rozbehne a prejde do fantastiky. A tá je… pestrá, no ničím pozoruhodná. Taká prvoplánová zmes nápadov. Trochu ma zaujali len oživovacie procedúry v posmrtnom živote, inak ide len o rôznorodé kombinácie známych prvkov. Celkovo pomerne slabé.

 

156. poviedka

Klasická hororová duchárina. Ničím vyčnievajúca a od chvíle, ako sa začnú diať nadprirodzené veci, aj trochu zmätená. Miestami mi začínal vypadávať obraz, strácala som prehľad o tom, kde presne hrdina je. Tiež som nerozumela významu niektorých slov pomenovávajúcich zrejme náčinie z jeho profesie, takže obraz som mala o to zrnitejší. A tiež netuším – čo zrejme ani hlavný hrdina –, čo sa stalo so strážnikom. Alebo čo si myslíme, že sa stalo so strážnikom – aspoň toto by tam mohlo byť. Jazyk stredne pokročilý. Nápad? Je pravda, že o duchovi v tomto prostredí som ešte nečítala. Na druhej strane ide o veľmi obohranú hororovú schému, ktorú možno umiestniť do akýchkoľvek kulís. Slabší priemer.

 

157. poviedka

Akoby mi nebolo súdené mať väčšinu poviedok za sebou. Táto prelomová, prostredná, sa neskutočne ťahala a vliekla. Ani sa mi nechcelo veriť, že sa zmestila do limitného počtu znakov. A najhoršie je, že ani neviem, prečo sa do nej nie a nie začítať, prečo som sa často musela o stránku-dve vrátiť, lebo myšlienky mi utekali inými smermi. Jej štýl je obyčajný, pomerne zrozumiteľný a chyby nie sú veľké. Ale text skrátka nemal iskru. Často sa v ňom zjavovali prvky, ktoré sú časté alebo známe. Napríklad inteligentné magické zviera ako spoločník hlavnej hrdinky. Kúzla, boje, pátranie po zločincovi… nič z toho nebolo podané tak, aby ma to zaujalo. Nadpis som vôbec nepochopila. Ale cítiť, že autor si s tým dal istú prácu a že to asi nebude jeho prvý kúsok. Priemer.

 

158. poviedka

Kiežby som mohla hodnotiť len prvú polovicu poviedky. Tá bola napísaná ako-tak, len v nej neboli fantastické prvky. Jazyk bez nápaditosti a šťavy, ale zrozumiteľne popisujúci situáciu. A aj celkom uveriteľne, i keď plytko. Lenže potom prišla tá fantastika a úroveň klesla o päť bodov. K astronomickej stránke sa radšej nebudem ani vyjadrovať. Príbeh však nemá ani vnútornú logiku. Na vzdialenej planéte plynie čas pomalšie, preto tam ľudia starnú pomalšie. No tak dobre. Ale keď jeden z tých ľudí žije dlhodobo na Zemi, tak by mal starnúť rovnako rýchlo ako pozemšťania, nie? A čo je to za dôvod, že na planéte nie sú chorí a škaredí ľudia, lebo tam všetci dbajú o svoje zdravie a kondíciu? Autor ešte nepočul o tom, že niekto môže mať zohavenie alebo chorobu vrodenú a nevylieči ho z nej žiadny životný štýl? A príbeh sa naďalej zhoršoval. Prišli scény, nad ktorými sa mi chcelo plakať z celkom iného dôvodu, než plakala hrdinka. Viem, je to pre autora kruté – pre neho to bol doják a pre hodnotiteľa… opak. Preto nie prvý raz odporúčam pracovať s emočne menej vypätými situáciami, kým autor nezíska viac zručností a viac nenačíta. Celé to bolo zaklincované onou už veľakrát spomenutou otrasnou pointou o zobudení sa zo sna. Ale na druhej strane sa mi uľavilo – stačí mi v hodnotení ofrflať pointu a predošlé nezmysly sa vo sne odohrať mohli. Ale nie! Ukázalo sa, že to sen predsa len nebol! Takže všetky chyby zostali. Prepáč, autor, je mi to naozaj ľúto po takom relatívne slušnom začiatku, ale veľmi slabé.

 

159. poviedka

Veľmi zlé. Síce beriem snahu spraviť text čítavý tým, že sú v ňom minimalizované opisy a plno dialógov, ale aj tak to ničím nezaujalo. Iba chybami. Strašnými vecnými chybami. Darmo bude autor namietať, že v jeho príbehu je predsa 29. storočie a technológie poriadne pokročili. Technológie mohli pokročiť, ale fyzikálne zákony sa nezmenili. (Mimochodom, práve mi napadá, že by bol možno dobrý nápad napísať príbeh o svete, v ktorom sa s časom fyzikálne zákony menia.) A na to, že je taká šialene ďaleká budúcnosť, sa v nej zmenilo v živote ľudí naozaj len primálo. Asi najhoršie je však v tom, že sci-fi, či skôr len fi prostredie, z ktorého mi tu stávajú vlasy dupkom, je tu vlastne zbytočné. Ako som dávno písala, autor len posunul mierku, ale nič užitočné z toho posunu nemáme. Celé by sa to dalo odohrať aj na Zemi a mimozemšťanov zmeniť na nejaký svojský národ či rodinu. Príbeh neobsahoval ani nápad, ani napätie, ani pointu, ani pobavenie.

 

160. poviedka

Zo začiatku ma to vôbec nechytilo. No bolo vidno, že autor má asi dosť načítané. Na mňa, absolútne sa nezaujímajúcu o takéto témy, síce všetko dianie spočiatku pôsobilo verne, ale opisom zbraní, taktiky a bojov som sa prehrýzala s bolesťami. Zaujala ma však zmienka o hlbokom kráteri – hneď som tušila, že z neho polezú fantastické prvky. A potom ma zaujal aj celý dej od chvíle, keď sa do krátera presunul. Čítanie som musela v tomto bode prerušiť, no na pokračovanie som sa dokonca tešila a bola som zvedavá. Ale prišlo veľké sklamanie. Áno, z krátera poliezli fantastické prvky – poliezli doslova. Žiadny ich potenciálny dôvod sa však nezjavil, o vysvetlení ani nehovoriac. A stalo sa čosi, čo riadne naštrbilo aj dôveryhodnosť nefantastických častí. Fantastický prvok hrdinovi odtne ruku, ale ten je s tým tak v pohode, akoby schytal len nejaké škrabnutie. Stačí si ruku zaviazať (!) a funguje normálne ďalej, chodí, dokonca nesie telo ďalšieho vojaka. O psychickej ujme po strate časti tela či šoku z fantastických bytostí tiež nemôže byť ani reči. Škoda, lebo dovtedy mal hrdina psychologizáciu celkom dobrú. Záver mohol byť napísaný jednoznačnejšie a nadpis som opäť nepochopila. Slabý priemer.