BLOG 15 – Veľa čítať. V slovenčine.

Otrepaným pravidlom tvorivého písania je veľa čítať. Pod to sa vrelo podpisujem. Čítaním nasávate správnu výstavbu literárneho diela, zrozumiteľnú a pôsobivú formuláciu a popritom získavate pre literárnu tvorbu nadšenie, príklady, vzory. Veľa poviedok pôsobí ako od nedostatočne sčítaných autorov. Ich stavba je filmová, sú vybudované na vizuálnej a zvukovej stránke, ktorá však po napísaní až tak skvele nepôsobí. Ale ich autorom sa teraz neprihováram. Teraz sa chcem prihovoriť tým, ktorí zjavne veľa čítajú. Ibaže… nie v rodnom jazyku.

Čeština a angličtina dýchajú z nejednej poviedky. Nielen pojmy, ktoré v slovenčine nemajú čo hľadať, ale aj celé štruktúry viet. Milovníkom ľubozvučnej slovenčiny takéto kúsky trhajú oči. Občas to vyzerá takmer ako z google prekladača. Viem, že sa to natíska. Viem, že v slovenčine toho nie je napísaného či do slovenčiny preloženého dostatok. Tiež s tým mávam problém. Ale treba proti tomu bojovať. Slovenčina je krásny jazyk, zachovajme si ho. A ak sa chcete stať spisovateľmi, určité percento čítaných textov v kvalitnej slovenčine by pre vás malo byť povinných.

Bez ohľadu na to však toto bola silnejšia várka, z ktorej si budem viacero poviedok v dobrom pamätať. A dosiahli sme doterajší bodový rekord!

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

141. poviedka

Pozitívom príbehu je, že je napísaný zrozumiteľne. Vieme, čo sa deje. A o tom, čo nevieme, vieme, že to ani nemáme vedieť. Nemusím tápať v tom, čo bol autorský zámer a čo je len prejav zlyhania prenosu informácií medzi autorom a čitateľom. No ako to pri zrozumiteľných príbehoch v tejto súťaži býva, neskrýva spletité nápady ani pôsobivé posolstvá. Posolstvo to má, je pointou textu. Lenže je príliš priamočiare, a preto nerezonuje. Celý príbeh by sa dal zhrnúť slovami nadprirodzené manželské poradenstvo, ktorého nadprirodzená zložka zostala nevysvetlená. Ja ale také nevysvetlené veci nerada. Nepôsobia na mňa, lebo nelogický jav vie vymyslieť každý. V dlhom texte sú aj iné nelogizmy. Napríklad planéta taká obrovská, že sa bez problémov stala novým útočiskom ľudstva aj niekoľkých ďalších mimozemských rás. Ak by bola planéta naozaj neporovnateľne väčšia ako Zem, ako píše autor, mala by aj pri nižšej hustote takú gravitáciu, že by z obyvateľstva narobila placky. Ba ak máme prirovnanie o jej veľkosti vziať doslova, zrejme by sa zmenila na hviezdu. A mimochodom, pomenovanie vesmírneho útočiska po zápornej postave z gréckeho mýtu sa mi tiež nezdá uveriteľné. Rovnako ako to, že presťahovanie na planétu je jediným znakom budúcnosti. Inak všetky technológie a spoločnosť zostáva ani nie na dnešnej úrovni, ale nejakých dvadsať-tridsať rokov pred ňou. Štýl písania nie je zlý, no dej a detaily pokrivkávajú.

 

142. poviedka

Krátke, slabé, začiatočnícke. Nechápte ma zle – oproti slohu hoci aj priemerného stredoškoláka ide o výrazne lepší text, ale aj tak má ešte preďaleko od kvalít požadovaných od literatúry. V príbehu niet nič originálneho a obsahuje iba málo uveriteľného. Starší brat sa správa k mladšiemu raz ako prísny vojenský nadriadený, inokedy žoviálne ako súčasný pubertiak (vrátane slovnej zásoby) a to bez ohľadu na to, či ich pri rozhovore niekto počuje. Desivého draka, ktorý im vyzabíjal celý šík, napokon veľmi jednoducho chytia do jamy v lese zakrytej lístím. Poviedka je zakončená doslovným poučením o tom, že sú potrebné nielen svaly, ale aj mozog. Autor nadužíva privlastňovanie zámená. Je zbytočné písať, že drak niekoho ovalil svojou labou či človek kopol svojou nohou, keď cudzia by v tomto kontexte asi nikomu nenapadla. Pravopis nie je až taký zlý, ale inak treba ešte veľmi veľa trénovať a najmä veľa čítať, aby autor vedel zaujať.

 

143. poviedka

Skôr scéna ako poviedka. Začalo sa to celkom dobre, dalo sa to bezbolestne čítať, ba cynický humor rozprávačky-hrdinky mal v sebe aj nejakú iskierku. Lenže potom prišla bližšie nedefinovaná príšera, ktorej prítomnosť sme dávno očakávali, zatiaľ čo hrdinka okázalo ignoruje náznaky toho, že niečo nie je v poriadku. Presnejšie, registruje ich, ale neriadi sa podľa nich. A to je celé. Nevypointované a nič nové neprinášajúce. A aby som nezabudla – ani desivé (mal to byť horor). Slabý priemer.

 

144. poviedka

Veľmi dobré. Naozaj veľmi. Už celá hromada poviedok sa snažila vtĺcť do čitateľov nejaké poučenie či aspoň hlbšie zamyslenie. Ale toto je si prvá, ktorá to u mňa dokázala. Nenásilne napísaný príbeh z budúcnosti, ktorý ako jeden z naozaj mála pôsobí, akoby ho nenapísal človek zo súčasnosti. Pretkaný hlbokou, pôsobivou psychológiou, vetami, nad ktorými sa dá premýšľať. Vyžaduje si síce sústredené čítanie od začiatku do konca, čo mi, zmučenej záľahou predošlých poviedok a povinností, robilo problém, ale za to autor nemôže. Jediné, čo mi trochu – dočasne! – naštrbilo dojem, bolo, ako ľahko sa adolescentný rebel v triede podvolil záveru učiteľa. Psychológia sem, psychológia tam, v skutočnosti ľudia po jedinom rozhovore len naozaj výnimočne zmenia svoj svetonázor o 180°. V beletrii to síce vídať často, ale… ale nakoniec to problém nebol! Prišiel totiž nečakaný zvrat, ktorým sa spomínaný obrat myslenia vysvetlil. Záver prekvapivý a pritom podčiarkujúci myšlienku, bez problémov pochopiteľný. Dokonca až natoľko pochopiteľný, že by zniesol o niekoľko viet menej. Inak, zvláštne – ten záver by sa vlastne dal zaradiť aj do kategórie najhoršieho a najklišéovitejšieho záveru vôbec, nad ktorým som tu už zopárkrát lamentovala. Ale toto bol záver, ku ktorému text smeroval od začiatku, nestal sa východiskom autora z nedostatku inšpirácie či príliš zamotaného deja. Kontext a spracovanie urobia poriadne veľa.

 

145. poviedka

Moje dojmy sú trochu rozpačité. Fantasy príbeh a opakujúca sa časová slučka sú celkom neopozeraná kombinácia. Ešte originálnejší je však príbeh opakujúci sa v slučke ukazujúci minulosť, ktorá sa nedá zmeniť. Ono totiž tá nemeniteľná minulosť je v rozpore s nám známymi dejinami. Sme v alternatívnej histórii? Čo sa vlastne poviedka snaží povedať? Skoro mám chuť vyčítať až prílišnú originalitu (v súlade s mojím už asi otrepaným záverom, že ak niečo v literatúre nebolo doteraz použité, je to preto, lebo to nefunguje). Každopádne však ide o nevšedný kúsok o potrestaní zločinu, aj keď nerozumiem tomu, prečo uvedomelý hlavný hrdina napokon zločin aj tak spáchal. Nadpriemer.

 

146. poviedka

Dlhší kúsok napísaný čítavým a zrelým, ba priam cynickým štýlom. Prezrádza literárne skúsenosti. Vďaka tomu sú dve hlavné postavy príbehu pekne charakterizované a osobnostne odlišné, čo sa nedá v súťažných poviedkach často povedať. Aj obraz budúcnosti vyzerá uveriteľne a, ako je to v obrazoch budúcnosti pravidlom, pre nás, súčasníkov, primerane desivo. Vtip je však v tom, že poviedka niečo povie len hráčom RPG počítačových hier, pričom ja som hrala len jednu takú hru a aj to pred polovicou života. Ako-tak som vedela, o čom sa postavy bavia, ale pravý zážitok z prenosu počítačovej hry do života by som zrejme mala, len keby som v tom bola doma. Poviedka tiež predstavuje skôr epizódku z niečoho dlhšieho, síce pomerne uzavretú, ale hlavné problémy hrdinov nevyrieši. Napriek tomu to bolo zaujímavé čítanie so zaujímavým nadpisom, hoci jeho význam sa v deji len slabo mihol.

 

147. poviedka

Dlhý príbeh so štýlom držiacim sa mierne nad priemerom. Neraz som sa pristihla, že uvažujem o niečom inom a musím sa v texte vracať. Je to čitateľné, ale nedrží ma to prikovanú k textu. Najväčším rušivým prvkom pri čítaní bolo nadužívanie čechizmov, hlavne slov „moc“ a „hodne“. Naopak, dobre hodnotím akčné scény písané v podobe krátkych, osamotených viet, ktoré sú skvelým vyjadrením rýchleho, stresujúce diania – len útržky myšlienok a dojmov namiesto zdĺhavo opísaného vnímania v pokoji. Aj reakcie obyčajného človeka na fantastiku boli realistickejšie než vo väčšine doteraz prečítaných poviedok. Žiadne myknutie plecom nad paranormálnom, ale poriadne silné emočné aj telesné kolapsy. Samotný príbeh je slabší. Aké rozuzlenie príde, je jasné pomaly skôr než samotná zápletka. Také typické hororové opozerané prvky. Ani atmosféra sa príliš nevydarila, trochu áno, ale aj ona pôsobí príliš opozerane a zároveň autor v jej vyjadrovaní príliš tlačí na pílu. Na tupú pílu, podotýkam. Neviem mu ukázať ako, ale viem, že to malo byť napísané trochu inak, aby sa dosiahol želaný efekt. Nie je to výlučne klišéovitý príbeh, slabé záblesky novátorstva v ňom badať – napríklad už hneď na začiatku pri hrdinovom strachu z akejkoľvek tekutiny. Ale treba na sebe ešte pracovať. Priemer.

 

148. poviedka

Opäť jeden horor podľa schémy: bežné prostredie – prechod do fantasy prostredia – obavy hrdinu o svoj osud – zabitie hrdinu. Ja vravím, že je to málo. Kto nevyrastal v jaskyni, toho už nejakí démoni, ľudožrúti a satanistické obrady v literatúre tak ľahko nevzrušujú. Všetko už bolo videné, počuté, prežité v bezpočte diel predtým. Viem, že je ťažké vymyslieť novú neopozeranú hrôzu ohrozujúcu hlavnú postavu, ale hororová poviedka má aj iné možnosti, ako zaujať. A tie nielen môže, ale aj by mala využiť. Prekvapenia. Zvraty. Zapadnutie faktov na svoje miesto. Strach z neznáma a neistoty. Nádej hrdinu na oslobodenie, čo aj bude v závere pochovaná. Štýl písania síce prezrádza pokročilejšieho autora a aj prostý záver sa snaží okoreniť šokujúcou poslednou vetou. Vidieť úmysel, no na mňa to nepôsobí. Je to čitateľne a aj trošku zaujímavo napísané, ale nie vypointované. Priemer.

 

149. poviedka

Krátky a veľmi jednoducho napísaný príbeh s množstvom čechizmov. Hlavná myšlienka a koncept sa celkom dajú, ale vyžadovalo by si to oveľa lepšie spracovanie. Na to, že ide o príbeh o tom, ako múdry človek porazil netvora logikou, totiž obsahuje priveľa nelogizmov. Párkrát sa stalo, že autor niečo tvrdí a už o jednu-dve vety ďalej si to sám vyvracia. Poviedka nejde do hĺbky, kĺže po povrchu či skôr kúsok nad ním. Nemá ústredného hrdinu ani žiadne detaily, forma pripomína skôr rozprávku – teda, až na to ľudožrútstvo. Napriek tomu chválim úmysel urobiť z nej takú modernú variáciu na príbeh o Odysseovi a kyklopovi aj to, že dej bol pochopiteľný a ako-tak konzistentný od začiatku do konca. Slabší priemer.

 

150. poviedka

Zručnejšie napísaný kratší kúsok s prekvapivým zvratom, no u mňa s rozpakmi na konci. Pekne vykreslená osobnosť sympatickej klaďasky, barónky priviazanej k odpudzujúcemu manželovi, ktorá sa ale v polovici vyfarbí ako kanibalka. Trochu mi ale chýba jej motivácia. Je postava iba „jednoducho zlá“ alebo – čo sa mi zdá pravdepodobnejšie – to vo svojej zvrátenej mysli považuje za spravodlivý trest hriešnikov? Ak áno, tak mi chýba, čím sa títo hriešnici previnili. Alebo, súdiac podľa záveru, ich „zachraňuje“ pred tým, aby sa niečím previnili? Keby to bolo o kúsok jasnejšie – nevravím, že polopatistické –, mohli to byť vyššie body. Takto, žiaľ, iba priemer.