BLOG 12 – Nepomenovateľné čosi

Nie je to až tak dávno, čo som literárne súťaže vídala výlučne zo strany súťažiacej. Zámerne si tieto spomienky privolávam, aby som písala komentáre spôsobom, ktorý by mňa ako súťažiacu čo najmenej napálil. No jednému druhu napálenia seba samej a asi aj iných autorov sa neviem vyhnúť. Poznámkam, že hoci text nemá závažné chyby, chýba mu niečo nepomenovateľné na to, aby bol viac než len priemerne dobrý. Veď konštruktívna kritika nemá byť o nepomenovateľnom. V konštruktívnej kritike musíte písať jasne a presne, čo urobil autor zle. Na podrobnú konštruktívnu kritiku síce v tejto súťaži a zvlášť pri rekordnom počte príspevkov nie je čas a priestor, ale chcem, aby aj moje krátke komentáre autorom niečo dali.

Lenže čo spraviť, keď sama neviem pomenovať chybu? Úprimne povedané, jedno pomenovanie sa mi pod prsty na klávesnici tlačí, ale ja ho vytrvalo odháňam. Je to slovo talent. Gramatika, štylistika a stavba deja sa dajú mechanicky naučiť. Ale tá šťava, tá skutočná chuť, tá je záležitosťou vnútorného citu pre text zvaného literárne nadanie. Lenže po prvé, na základe jedného textu sa nedá s istotou posúdiť, či autor talent má. Možno je len nevypísaný. Hoci na druhej strane, skutočný talent azda cítiť aj cez nevypísanosť, no v tomto si nie som istá. A po druhé, aj čo sa týka miery talentu, presnejšie kvality, svetoznámych spisovateľov, majú ľudia veľmi rozdielne názory. Zdá sa, že talent nie je objektívny pojem. Čo je v očiach jedného zábavný, čítavý, štavnatý text, to môže byť pre iného smrteľná nuda. Nechávam teda slovo talent v zásuvke. A idem hodnotiť…

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

111. poviedka

Opäť poviedka, na ktorej konci sa hlavná postava zobudí zo sna! Pritom autor mal určite na viac. Začiatok napísaný pekne, uhladene, nie dychberúco, ale bezbolestne čítavo. Bola som zvedavá, čo zapríčinilo prerod hlavného hrdinu k lepšiemu a čo na tejto rodinnej idylke bude fantasy prvok. Ale keď tie fantasy prvky prišli – prišli? – nebola som si istá, či tam vôbec sú alebo hlavný hrdina, rozprávač príbehu, len používa svoju predstavivosť. Áno, raz vyslovene povie, že to nemyslel metaforicky, ale práve v takom nešťastnom odseku, že som naďalej tápala. A to okaté posolstvo „rodina je dôležitejšia ako kariéra“… Neustále sa pripomína, hlasno, neúnavne, až z toho začne byť unavený čitateľ. Keby to malo aj nejakú inú pointu, dobre. Ale takto, žiaľ, slabé. Dobrý štýl, zlý dej. Inak, nadpis na mňa pôsobil dosť odpudzujúco.

 

112. poviedka

Opäť poviedka bez akýchkoľvek zvratov a prekvapení, najkratšia cesta z bodu A do bodu B. A tu som ten zvrat teda očakávala – z toho, ako nežne autor opísal žiaru z očí blížiaceho sa zla. Naozaj som predpokladala, že ona blížiaca sa žiariaca bytosť bude v skutočnosti dobrá. Lebo to, že má byť zlá, sme vedeli už dávno – hlavnej hrdinke to vyzradila mátoha (doslova). A ona bola fakt zlá! Ale prečo sa zlo chystá práve túto osobu dovliecť do pekla? Prečo hrdinku okrem jedného zla obťažuje aj tá mátoha, ktorá navyše má byť duchom niekoho, koho hrdinka pozná? To sme sa nedozvedeli. A predsa to nie je jeden z najslabších pokusov o horor, lebo troška desivosti v tom bola. No znova sa neubránim pocitu, že autor mal na viac. Hlavne po tom pekne opísanom úvode. Tak som dúfala, že ten úvod povedie k niečomu novému a zaujímavému… viem, viem, som nepoučiteľná.

 

113. poviedka

Zatiaľ druhý prípad folkového hororu v tejto súťaži. Tento mi pripadá o chlp slabší ako prvý, hoci z dejového hľadiska mu veľmi niet čo vytknúť. Malo to zápletku, zvraty na ceste k rozuzleniu, správne tajomno odhaľované v správnych chvíľach, fantastické prvky. Dokonca je napísaný so snahou vyvolať dojem dobového textu. Musím uznať, že v druhej polovici moja myseľ trochu znepozornela – až toľko fantastických prvkov tam byť nemuselo –, ale to môže byť vec názoru. Rovnako ako skutočnosť, že folkové prostredie sa mne osobne k fantastike celkovo nehodí. Spracovanie nemá zjavné chyby, ale niektoré veci je ťažké vyjadriť slovami. Nadpriemer.

 

114. poviedka

Po dlhom čase konečne kus poctivej sci-fi. Poviedka, z ktorej mám dobrý dojem, hoci vysvetlenie apokalypsy stojí na vode. Cunami by vytvorili desiatky až stovky metrov hrubú vrstvu bahna? A ani radosť z toho, že sa autor rozhodol ušetriť z celej Európy práve moje rodné mesto, neprehlušila hlas, ktorý mi šepkal, že je to nezmysel. Viac ako poloha ďaleko od oceánov hrá podľa mňa úlohu nadmorská výška. Naozaj neunikli ani Alpy? A ako mohli v Bratislave trčať vrcholky panelákov, keď iné, vyššie položené mestá boli bahnom zaplavené celé? A prečo v tých vrcholkoch panelákov nikto neprežil? Nevraviac o tom, že keď celú pevninu pokryjeme bahnom, mení sa odrazivosť planéty a začala by sa meniť aj klíma. To už ani nespomínam, že meteorit, ktorý vyvolá cunami, by klímu zmenil okamžite.

Možno sa pýtate, z čoho mám teda ten dobrý dojem, keď napádam samotné princípy poviedky. Jednak si autor necháva otvorené zadné vrátka – meteorit a následné cunami nepredkladá ako fakt ale ako niečo, čo je len hypotézou preživších. Ale najmä, zvyšné fakty sú už (väčšinou) v súlade s realitou. Prezrádzajú autorovu vzdelanosť v oblasti technológií, no aj všeobecný rozhľad. A vzdelanie je na písanie dobrej sci-fi nutné. Aj premýšľanie – to u autora tiež poznať. Okrem toho, aj v štylistike a správnom dávkovaní tajomna je autor dobrý. Hoci poviedka má len chabý dej, ktorého úlohou je priniesť posolstvo, toto posolstvo vstrebávam nejako lepšie ako posolstvo iných poviedok. Žeby preto, lebo sa s ním stotožňujem, lebo som sa sama nad touto otázkou v prípade apokalypsy zamýšľala?

 

115. poviedka

Z tejto sci-fi už mám horší dojem. Nie úplne zlý – stavba príbehu celkom ujde, má zvraty, prekvapenie aj myšlienku, že mimozemšťania, ktorí útočia na Zem, majú tiež svoje city a dobré dôvody. Príbeh rozprávaný striedavo z pohľadu pozemšťana aj mimozemšťana sa usiluje – sčasti úspešne – hrať na city v oboch líniách. Vedecké pozadie je však absurdné. Mohlo byť oveľa menej absurdné, keby si autor o téme zistil viac. Jeden príklad za všetky (na všetky tu nemáme dosť miesta): sonda Voyager za niekoľko málo storočí stihne vletieť do inej galaxie a vrátiť sa?! V skutočnosti by za taký čas nestihla zaletieť ani len do blízkosti inej planetárnej sústavy, než je slnečná sústava. Tiež mi absolútne nejde do hlavy, prečo pozemská ani mimozemská strana nepoužila pri zaregistrovaní telesa inej civilizácie žiadne karanténne opatrenia. Ešte aj astronauti z Mesiaca, o ktorom sa vedelo, že na ňom určite nič nežije, museli byť po návrate v karanténe. A sondu od mimozemšťanov zrazu chytáme holými rukami?

 

116. poviedka

Dlhšia fantasy čítaná so záujmom a zvedavosťou. Nestrácala som sa. Dokonca som bola sklamaná, keď som musela čítanie za polovicou prerušiť. Celkom pekne napísaný príbeh v troch časových rovinách z pohľadu troch rôznych neobyčajných rozprávačov, ktorí sa stretávajú s krásnou a záhadnou ženou. Zaujímalo ma, ako sa ich osudy spoja a čo tomu celému dá veľký zmysel. Zmysel to napokon dostalo, napriek tomu som sa na konci nemohla ubrániť slabučkému sklamaniu. Občas ma zaťahalo za uši použitie príliš moderného pojmu či spôsobu reči v stredovekých pasážach alebo jemne škrípajúci detail, no nič natoľko tragické, že by mi to priam oči vypichlo. Opäť ale chýba nepomenovateľné „čosi“ v autorskom štýle, ktoré by z toho urobilo parádnu osmičku bodov.

 

117. poviedka

Nedávno som si uvedomila, že sa už dlhšie stretávam len s gramaticky viac-menej korektnými poviedkami. Drobná chybička sa vlúdila takmer do každej, ale zásadne to čítanie nerušilo. Až kým som neprišla k tejto. Okrem nesmierneho množstva hrubíc a slov v nesprávnych pádoch a časoch tu divy stvárajú medzery. Chýbajú nielen medzi slovami, ale aj medzi vetami. A potom sa zrazu zjavia na miestach, kde by to človek najmenej čakal – vnútri prísloviek (v zadu) alebo pred interpunkčnými znamienkami („Nakoho sa tu hráte ?“). Čiarky, dĺžne a mäkčene sa vo väčšine prípadov kamsi poskrývali a autorovi nie je cudzia ani tvorba nových slov – napríklad „horenisko“ či príslovka „spotene“, ktorá má vyjadrovať spôsob reči.

Ale poďme k deju, lebo vyratúvaním gramatických chýb by sa dal zaplniť celý rozsiahly komentár. Nuž, zdá sa mi, že autor pozeral seriál Černobyl. Cítiť to. Ale veľmi. Nemali by sme sa inšpirovať tak, aby druhí zdroj našej inšpirácie odhalili na prvý pohľad. Tá posledná scéna zase budí podozrenie inšpirácie ďalším dielom, ale nechcem byť príliš domýšľavá. A zase si postavy vymieňajú informácie, ktoré majú vedieť, len aby sa ich dozvedel aj čitateľ. Chýb v príbehu bolo omnoho viac, ale tým, že pointou autor udrel na moju citlivú strunu, ho síce hodnotím veľmi nízko, no nie úplne najhoršie. Gramatika to však aj tak stiahla ku dnu. A viem pochopiť, že iný porotca by tomu bez milosti dal nulu.

 

118. poviedka

Dejovo ako-tak obstojný krátky príbeh s prekvapivým koncom. Len keby v ňom zase nebolo polopate podávané Posolstvo. Rozprávač príbehu, aj keď je totožný s hlavným hrdinom ako v tomto prípade, má byť až tá najposlednejšia možnosť, ako Posolstvo k čitateľovi dostať. Inak má vyplývať zo situácií, zo súvislostí, z príčinnej následnosti. Tiež mi prekážalo, že viacero vecí zostalo nejasných. A tým nemyslím to, že nevieme nič o motivácii a pôvode nadprirodzených oblúd, ktoré vykonávajú spravodlivosť. Toto neodhalenie sa ešte dá zvládnuť. Skôr mi chýbalo, čo také strašné spáchal hlavný hrdina. A ešte viac mi chýbalo, prečo žena zo začiatku plakala a zjavne sa dlhodobo trápila, keď to ona zlomila svojmu milencovi srdce, nie naopak. Priemerne spracované, priemerne hodnotené.

 

119. poviedka

Opäť nevydarené sci-fi. Autor nad svojím textom, nad svojimi scénami, zjavne trochu rozmýšľal, ale treba viac. Vo výsledku totiž pôsobí, že má málo skúseností, pisateľských i čitateľských, aj vedomostí (dobre, možno s výnimkou potápania sa). Znova opakujem, trochu premýšľania nad odlišnosťou, vciťovania sa do odlišnej bytosti a autorovej predstavivosti tam vidno, no treba poriadne pridať. A ubrať z klišé. Keď „padá hviezda“, jasné, že to bude mimozemská kozmická loď. Skupinka ľudí, ktorá mimozemšťana zachráni, sa k nemu správa ako k stratenému turistovi. Čo tak nejaký strach, neviera, vzrušenie, chuť prezradiť to úradom? Ale oni nie – zachránili sme ufóna, fajn, ale teraz sme unavení, poďme spať (ja by som po takomto zážitku oka nezažmúrila tri noci). Reálnejšie sa nespráva ani mimozemšťan a jeho nadriadení. Namiesto bázne z prvého kontaktu tu máme postoj strateného školáka a kárajúceho učiteľa. Po úpravách by to mohol byť slušivý príbeh pre staršie deti (to myslím bez urážky). Z hľadiska faktov škoda reči. Mimozemšťan má v pozemskej atmosfére skafander, čo je jediná uveriteľná vec na ňom. Ale že priletel z inej galaxie a popritom omylom zakopol svojou kozmickou loďou o Zem… ach, autori, už n-tý raz čítam o návšteve z inej galaxie. To vám naozaj žiadna zo 400 miliárd hviezd našej Galaxie nie je dosť dobrá na to, aby ste k nej umiestnili svoju civilizáciu?

 

120. poviedka

Zápletku a zároveň aj pointu som pochopila už po prečítaní nadpisu. Otázne bolo len spracovanie. Nuž, odpoveď znie, že bolo krátke a slabé. Žiadne odseky, prílišná popisnosť, o postavách nevieme nič okrem toho, že sa ľúbia. Niet sa s nimi prečo stotožniť, nedá sa s nimi hrôza zo záhadných oblúd prežívať, lebo niet ani čo prežívať – keď sucho napíšete, že postava cítila obrovský strach, nevyvolá to v čitateľovi obrovský strach. Ani len malý strach. Že sme nezistili, čo sú tie obludy zač, prečo, odkiaľ sa zjavili a o čo im ide, to už ani nespomínam. Pri omnoho lepšom type spracovania by to ale nemuselo prekážať.