BLOG 11 – Dochádzajú slová

 In porotcovský blog

Sme za tretinou a ja nemôžem povedať, že som unavená – už som prekonala niekoľko vĺn strašných únav a opätovného pozviechania sa. Začínam mať ale iný problém: ako napísať originálne hodnotenie každej poviedke. Stále sa vyskytujú kúsky, na ktoré sa mi slová pod klávesnicu tlačia samy. Lenže množstvo poviedok je takých podobných iným poviedkam, až mám pocit, že všetko podstatné o nich už bolo vypovedané. Hodnotenia sú väčšinou o tom istom. Ich písaním predvádzam presne to, čo v nich kritizujem – málo čítavý jazyk s nadmerným opakovaním slov aj informácií samotných. Už pred začiatkom hodnotení som ale trochu tušila, že sa toto stane. Porotcovanie je skrátka výzva. Nielen čitateľská, ale aj autorská.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

101. poviedka

Jedna z tých poviedok, na ktoré tak nerada píšem hodnotenie. Nevedela som sa na ňu sústrediť a nepochopila som úplne, o čom vlastne bola. Malo to aj akýsi dej, ktorého príčinno-následné vzťahy som však nebola schopná sledovať. A pomedzi to filozofovanie. Filozofovanie v tejto súťaži ešte doposiaľ nedopadlo dobre a ani toto nebola výnimka. Sem-tam ma síce nejaká myšlienka trošku zaujala, ale vzápätí sa stratila. Vidno, že príbeh mal na čitateľa silno pôsobiť a rezonovať, na to bol ale príliš neurčitý. Možno v skutočnosti nie až taký čudný, ale je spracovaný tak, že pôsobí ako podivnosť len s nepatrnými náznakmi hlavy a päty.

 

102. poviedka

Konečne rozsiahlejší fantasy príbeh s hlavou, pätou aj so všetkým medzi tým. Síce nepôsobil úderne a nespozorovala som žiadny rozdiel v postavách dvoch hlavných aktérov, no napriek tomu z neho bolo cítiť istú zrelosť a čítavosť. Rozprávanie s mierne detektívnou zápletkou malo svoje zvraty. Rozuzlenie pôsobilo vyvážene, zlo nebolo potrestané prvoplánovo a naivne, ale skončilo sa to realisticky sladko-horko. Rušilo ma len zopár čechizmov a tiež hrubšie nadávky, ktoré v tomto stredovekom svete naozaj neboli nutné. Nadpriemer.

 

103. poviedka

Slabé, prezrádzajúce autorovu neznalosť sveta aj písania. A tiež interpunkcie. Pred väčšinou interpunkčných znamienok sú medzery, niekde dokonca chýbajú. Toto som už v súťaži videla, no nerozumiem, kde to dotyční autori videli. S hlavným hrdinom sa nedá stotožniť, jeho pocity a reakcie mi nepripadajú realistické. Vidieť, že autor sa pokúša o pestrý jazyk a originálne slovné spojenia aj metafory, no nefungujú. Príbeh bol pre mňa len nesúvislou zmesou scén, rovnako ako aj pokus o úderný záver. Schválne som sa prinútila prečítať si pár posledných strán ešte raz, hoci sa čítali ťažko, aby som zistila, aká súvislosť mi unikla medzi retrospektívnymi scénami a nejakým zlom, s ktorým nudne a nezrozumiteľne v poslednej scéne bojoval hlavný hrdina. No neprišla som na to. A možno mi uniklo kadečo, ale to, ako môže žena, ktorej horia nohy, formulovať zmysluplné a poučné vety, tam teda určite vysvetlené nebolo.

 

104. poviedka

Nadpis napovedal, že nemám veľa očakávať. A to, čo som očakávala, som naozaj dostala. Nie, príbeh nebol až taký zlý. Len po kope nejasných poviedok bez súvislostí zašiel do opačného extrému – prílišnej priamočiarosti a priveľkej jednoduchosti svojho krátkeho deja. Zase sa stretávame s čistým zlom, ktoré slúži ešte čistejšiemu zlu. Aby nás autor nenechal na pochybách, označuje ho ako Pán zla. Dej nie je nápadito podaný, ak si teda odmyslíme, v akom tele sa temný služobník nachádza. Ale to tiež nie je žiadna novinka. Týmto tvorom sa zlé sily pripisovali už oddávna. Nestretneme sa ani s ničím iným nevideným. Ako literárne cvičenie, príklad zvládnutia napísania zrozumiteľného a zmysluplného príbehu dobré. Nie však ako text, ktorý si zaslúži cenu.

 

105. poviedka

Bol to dobrý príbeh. Teda, na druhý pohľad. Na prvý pohľad vyzeral ako štandardná štvorka-päťka bodov. Klasický prípad textu, ktorý nemal zjavné chyby, no nevedela som sa do neho začítať. Až postupne si získal moju pozornosť, no stále si vyžadoval istú dávku sústredenia. Po dočítaní som sa vrátila na začiatok a prečítala som si ho znova. A hľa, už to celé dávalo zmysel. Neviem však, do akej miery sa to dá objektívne považovať za chybu, lebo tento problém mávam aj s mnohými vydanými románmi. Najprv dlho neviem, kde je sever, až napokon sa z toho vykľuje skvelý dej. Tak či onak je ale dobré skúsiť čítať vlastné dielo akoby očami zainteresovaného, premýšľať, či sa má čitateľ čoho chytiť, či ho neotrávi primalé počiatočné množstvo informácií. Tento fantasy postapokalyptický svet však bez debaty patrí k tým najpremakanejším v tejto súťaži. Autentickosť mu dávajú najmä výňatky z kroník a kníh komentujúce dianie z rozličných uhlov pohľadu, ako aj vlastné básne, piesne. Týmto chcem vysloviť poklonu aj ostatným autorom, ktorí tieto prvky na oživenie použili. Funguje to. Nezanechalo to síce vo mne hlbšiu stopu, ale autor sa nemá za čo hanbiť. Blesky ako pôvod apokalypsy sú tiež pomerne originálny motív.

 

106. poviedka

Nechápem to. Vôbec. Čítam si krátku záverečnú scénu stále dookola a nič mi nejde do hlavy. Je jasné, že autor zámerne nevyzradil, aká apokalypsa vyhladila ľudstvo s výnimkou dvoch hlavných aktérov. Rovnako je jasné, že aktéri nevedia, prečo cestujú do istého mesta. A tak sa prehrýzam ich cestou a čakám na záver, v ktorom sa jedno i druhé vysvetlí. Nedočkala som sa. Namiesto veľkého Aha! sa stále pýtam, čo to malo celé znamenať. Asi šialenstvo hlavného hrdinu zo samoty a z výčitiek svedomia. Prípadne šialenstvo matky mŕtveho syna. No ale čo s tou nevysvetlenou apokalypsou? Aj mená hrdinov asi mali čosi symbolizovať, no tiež mi to uniká. Obaja žijú na Slovensku, no jeden má slovenské meno a druhý anglické. To slovenské meno je prekladom mena svetoznámeho spisovateľa, to anglické je len o jedno písmenko zmenené meno iného svetoznámeho spisovateľa. Premýšľam, až mi puká hlava, ako pukala hlavnému hrdinovi v poviedke, no nič mi nenapadá a tlak na čítanie ostatných poviedok je prisilný. Takže prepáč, autor. Ak si aj mal hlbokú myšlienku, zase je to iba podpriemer. Nižšie to nešlo vďaka niektorým celkom pekne a sugestívne vykresleným obrazom apokalyptického sveta.

 

107. poviedka

A zase jedna poviedka, ktorej pointu som nepochopila. Autor nastolil nejaké pravidlá svojho sveta budúcnosti. V závere ich porušil, ale ani slovko vysvetlenia. Dokonca sa nezoznámime ani s tým, prečo a ako spomínané procedúry vznikli a fungujú. Ja viem, že vysvetlenia sa do deja zapracovávajú ťažko – autor na tom sám stroskotal, keď vysvetľoval pre dej nepodstatnú vec a to spôsobom, že sa o nej rozprávali postavy, ktoré to už mali dávno vedieť. Ale lepšie nejaké vysvetlenie ako žiadne. Ako sa Satan infiltroval medzi kresťanov? Proces zahŕňal štyri skúšky, vysvetlil len, ako obišiel jednu – najjednoduchšiu z nich. Či ostatné skrátka vyriešila jeho neobmedzená satanská moc? A čo tie skúšky vlastne robili? Ako ľudstvo k tomuto svetu dospelo? Takto by sa dalo v otázkach pokračovať ďalej… Úplný záver som tiež nepochopila. Žena nespozná otca svojho dieťaťa, keď mu stojí zoči-voči? Či to Satan myslel nejako inak, keď hovoril, že to dieťa je jeho? Autor ma postavou Satana pred odhalením jeho identity zaujal, tak ako aj svojím, hoci občas trochu neobratne vykresleným svetom. Lenže čitateľa netreba len namotať, ale aj rozmotať. A ešte jedna vec. Keď bude Satan najbližšie predstierať, že je vyštudovaný astronóm, nech, prosím, nehovorí, že hviezdy sú malé (!!!) slnká. Ak teda nechce byť jeho lož odhalená…

 

108. poviedka

Ach jaj. Zase jedna z tých rozprávok. Absolútne predvídateľných, nedobre vystavaných a patetických. Táto bola patetickejšia než všetky predošlé. Dievča vidí chlapca päť minút a pri ďalšom stretnutí hovorí o pravej láske? Chlapec vidí prvýkrát dievča s čudnými otázkami a namiesto poklepania si po čele sa okamžite rozhovorí o svojich citoch a zraneniach? Možno to bol umelecký zámer, ale umelecky to vôbec nepôsobí. Len veľmi neskúsene. Čo podčiarkuje aj niekoľko hrubíc a viet, ktorým nie je konca-kraja. Autori, nebojte sa namiesto čiarok dávať občas aj bodky! Čím povzbudiť? Nuž, ono sa môže zdať, že silné a čisté city a veľké posolstvá sú na začiatku literárnej kariéry dobrý nápad. Ale verte mi, nie sú. Chce to majstrovstvo, aby vás s nimi nevysmiali… alebo aby ste sa tomu neskôr nesmiali sami. Je to drsné, ale je to tak. Na naberanie autorských skúseností sa hodí skôr niečo menej emotívne.

 

109. poviedka

Konečne príbeh, ktorý bol vyvážený z hľadiska tajomna. Hlavné otázky sa zodpovedali, a že sa nezodpovedalo všetko, to bolo v tomto prípade úplne pochopiteľné. Aj cesta k rozuzleniu bola vydláždená ideálnym pomerom záhad a známych vecí. Takým, ktoré láka čítať ďalej a tešiť sa na rozuzlenie, nie takým, ktorý vyvoláva v človeku pocit, že azda niečo prehliadol alebo je nebodaj na pochopenie deja príliš hlúpy. Jedna nezodpovedaná vec ma však predsa len trochu štve – keď obluda konzumovala mužov takýmto tempom a dokonca v rámci jednej firmy, ako je možné, že ich záhadné miznutie nezačalo byť nikomu podozrivé?

Hlavný hrdina mi bol nesympatický a neobávala som sa o neho. Tiež musím spomenúť ďalší rušivý element – sloveso „trebať“. Také totiž neexistuje, v nijakom slovesnom čase. Ale inak bola poviedka vystavaná dobre: detaily z jeho zamestnania, zrozumiteľné aj laikom a zároveň nám približujúce prostredie, alegória medzi páchnucou obludou a páchnucim nálezom v lese, denník jej predošlej obete, ktorý zvyšoval moju zvedavosť. Hoci to nebol jeden z najčítavejších príbehov, mal veľa kladov a určite si zaslúži lepšie hodnotenie ako väčšina doterajších.

 

110. poviedka

Akoby v kontraste s predošlou poviedkou tu mám absolútne WTF záležitosť. Ale absolútne. Zažila som priam učebnicový príklad prvého stupňa nepochopenia, ktorý spomínam vo svojom článku. Spočiatku som dúfala, že sa divoko meniace nelogické obrazy vysvetlia zdrogovaním hlavnej hrdinky. Lenže príbeh uplynul vo WTF režime bez vysvetlenia až do konca. Bol to vôbec príbeh? Ťažko povedať, keďže sa mi nepodarilo prísť na to, čo sa tam dialo. Dobre, sme vo vzdialenej budúcnosti. To jediné bolo jasné. A ďalej? Virtuálna realita v mozgu každého človeka? Verejné premietanie šialených obrazov? Bolo tam čosi naznačené z hľadiska nutnosti nájsť si v tej spoločnosti partnera, ale nič viac sme sa o tom nedozvedeli. Takže ľutujem, toto išlo úplne mimo mňa.

Recent Posts

Leave a Comment

Start typing and press Enter to search