BLOG 13 – S humorom to (zatiaľ) ide najlepšie

Som za tretinou všetkých hodnotení a až teraz prvýkrát padlo osem bodov. Vysoké body budú zjavne vzácne, no stále pevne verím, že prídu aj bez nutnosti posúvať stupnicu. V súčasných bodových rekordmanoch, čo sú vlastne len nadpriemery, som si ale všimla zaujímavý trend. Vo väčšine prípadov ide o humornú fantastiku, najčastejšie humornú fantasy.

Je to zaujímavé. Doposiaľ som sa v súťaži nestretla s poviedkou, ktorá by bola po celej dĺžke čítavá, zrozumiteľná, so zaujímavým slovníkom a pritom nebola vtipná. Vďaka autorským majstrom viem, že urobiť text zaujímavým sa dá, prirodzene, aj bez vtipu. Tak ktovie, prečo to nejde tu. Azda preto, že vtip nekladie až taký dôraz na vecnú správnosť a uveriteľnosť – kategórie, v ktorých poriadne pohorelo už mnoho súťažných poviedok. Háčik je ale v tom, že podľa svojich čisto subjektívnych preferencií nepovažujem humorné príbehy za veľkú literatúru. Humor mám radšej ako prílohu k veľkým drámam. No v tejto úlohe som sa s ním zatiaľ v súťaži nestretla. A pokiaľ je mi známe, ani s pokusom oň. Ale vidíte, napriek osobným preferenciám humor zatiaľ dramatické príbehy porazil…

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

121. poviedka

Prvá veta bola super. Takmer učebnicový príklad toho, ako má prvá veta dobrej poviedky vyzerať. Aké bolo moje sklamanie, keď som čoskoro zistila, že s výnimkou tej jedinej vety nie je na poviedke super vôbec nič. Ba ani len dobré. Text je písaný čudne. Vety majú zvláštne poprehadzovaný slovosled, ktorý nepôsobí historicky ani nijako inak (ak nerátame vzdialenú podobnosť s majstrom Yodom). Stále tápem v tom, či to bol zámer alebo nie. Niektoré vety nedávajú zmysel. Text je samá hrubica. A čiarky presunuté zo svojich správnych miest na úplne nevhodné (zase anglická gramatika?) zrozumiteľnosti tiež nepridávajú. Ani priama reč, ktorá je niekde oddelená od uvádzacích viet, niekde je oddelená iným symbolom ako úvodzovky a niekde nie je oddelená vôbec. Ďalej je text zahltený silným nadbytkom prídavných mien a prísloviek. Problém štylistiky by som zhrnula tak, že všetko je nejaké – nič, ani tú najmenšiu vetičku, najmenší výraz, najmenší okamih nemôže autor nechať na pokoji, všetko sa nám snaží týmito neveľmi vhodnými slovnými druhmi priblížiť. Možno je to zámer z dôvodu, že takmer celý obsah tvorí rozprávanie o histórii. A história, ako vieme, je problematická. Preto keď už musí byť, treba ju niečím okoreniť, aby čitateľovi lepšie chutila. Toto však vôbec nebol vhodný spôsob. Pointa asi nejaká bola, no pod nánosom silnej nečitateľnosti textu som ju nerozlúštila.

 

122. poviedka

Znova dlhá historická fantasy, ale táto je zatiaľ asi najlepšia svojho druhu v tomto ročníku súťaže. Potrebuje ešte trošku doladiť – pár drobných chybičiek sa vyskytlo, najmä v správnom členení dialógov. Spočiatku som sa musela do sústredenia na text trochu nútiť – počiatočné opisy atmosféry spiaceho mesta sú dobré, no nie dokonalé. Rovnako ako aj putovanie dvoch postáv v ňom. Po ich vzájomnom zoznámení to bolo lepšie, ich dialógy boli pomerne vydarené a vzbudzovali moju zvedavosť. Scéna s kričiacou ženou a následný preskok do inej scény zase trochu znížili moje nadšenie. No aj nová zápletka ma namotala, čítala som so záujmom a zvedavosťou, ako to dopadne, ako sa všetky prvky tejto dlhej poviedky spoja. A to aj napriek menu hrdinky, ktoré ma odpudzovalo a vôbec mi neevokovalo mladú, krásnu ženu. Vlastne mi neevokovalo ani ľudské meno… A tak sme došli k záveru. No dejové línie sa spojili iba čiastočne. Po dočítaní mnohým veciam nerozumiem. Akú motiváciu mal záporák? Prečo mesto uspal? A najmä, kto bol tajomný záchranca toho mesta? Snúbenec hrdinky asi nie, hoci bol jedinou na to vhodnou mužskou postavou. Škoda toho konca, kvôli nemu zostávame v priemere.

 

123. poviedka

Opäť fantasy príbeh, ktorý sa zhodou okolností dejom aj nedostatkami podobá predošlej hodnotenej poviedke. Znova sme sa ocitli v nejakom záhadnom meste. Ním putuje cudzinec, až sa stretne s obyvateľom, ktorý vie zjavne viac, než chce povedať. Tento príbeh sa mi ale čítal a čosi horšie. Pritom, po prečítaní záveru a opakovanom čítaní začiatku som si uvedomila, že ani horší nebol. Jeho záver bol dokonca údernejší ako v predošlom prípade, vlastne jeden z najúdernejších z doteraz prečítaných poviedok vôbec. No opäť som s ním mala ten problém, ako aj pri niekoľkých iných poviedkach – zo začiatku boli tajomné náznaky a nelogické detaily, ktoré ma nebavili, len po dočítaní zrazu začali dávať zmysel. Netvrdím, že je to objektívna chyba. Ale nedať čitateľovi spočiatku okrem záhady aj dostatočné množstvo známych a bez vysvetľovania zaujímavých vecí na uchopenie by mohlo spôsobiť koniec čítania. Záver, tak ako aj v predošlej poviedke, dáva zmysel iba čiastočne. Konečne som pochopila, prečo má hlavný hrdina také divné meno, vôbec neladiace s antickými náznakmi, ktoré autor po texte roztrúsil. No mnoho iných otázok zostalo nezodpovedaných. Možno to bol skrátka prináročný príbeh na ospalé horúce letné odpoludnie.

 

124. poviedka

Jednoducho napísaný, jednoducho vystavaný a ničím originálny kratší fantasy príbeh. Znova tu máme otrepanú pointu, že to, čo sa javí ako dobro a zlo, nemusí byť skutočné dobro a zlo. Všetko v poviedke dýcha jednoduchosťou, nenáročnosťou a neskúsenosťou. Ani nie tak neskúsenosťou v elementárnom písaní, to má autor pomerne dobre zvládnuté, hoci chyby sa nájdu. Ale skôr to pôsobí, akoby bol autor mladý a slabo sčítaný. Zdôrazňujem, pôsobí to tak, netvrdím, že to tak je. Poviedka je opäť jeden z kúskov, ktoré by po úpravách mohli byť dobrým čítaním pre staršie deti. Najväčšou chybou v príbehu, na ktorú som narazila, je, že hoci hrdinovi preklali srdce mečom, stále dokáže viesť patetické predsmrtné reči. Čo je, mimochodom (bez tej absurdnosti z prepichnutým srdcom), aj veľké klišé. A potom, už druhýkrát sa stretávam v poviedkach s názorom, že bežné, nečarovné rastliny nie sú živé. Ale ako by ste teda nazvali zelený, nevyschnutý strom?

 

125. poviedka

Náročný, dlhý, filozofický príbeh. Prináročný na ospanlivé letné dni a asi aj celkovo najnáročnejší zo všetkých doteraz prečítaných. Filozofovanie doposiaľ v príbehu skoro nikdy nerobilo dobrotu, no tu je konečne na mieste. Už zápletka a priebeh deja si filozofiu vyžadujú, nie je preto rušiaca. Na pretras prichádzajú zmysel existencie a morálka umelej inteligencie, čo je problém, ktorému sa podľa niektorých vedcov nevyhneme. Neviem, či by navrhovaný vývoj umelej inteligencie zniesol nasadenie tej najťažšej logiky, ale na prvý (ospanlivý) pohľad to ako-tak zmysel dáva. Priznám sa, že problémy robotov nie sú moja šálka kávy. Na túto tému bolo podľa môjho názoru napísaného už primnoho, je vyčerpaná. Ani táto poviedka neprináša niečo, z čoho by som spadla na zadok, no má dostatočne veľa nápadov a detailov, aby k tejto téme aspoň čosi priniesla. A aby sa, povedzme, mohla stať slušným členom zborníka. A ešte jedna vec mi nedá – ak roboti vykopú osem miliárd hrobov a nenechajú ich nikdy zarásť burinou, nenaruší to brutálne životné prostredie, ktorého ochrana je ich prioritou?

 

126. poviedka

Bolo trochu ťažké sa na tento príbeh naladiť, ale napokon sa zaradil k tým zaujímavejším. Dobre opísaná a neotrepaná rasa fantasy bytostí, ktoré nemajú s ľuďmi veľa spoločného, no jej hlavný predstaviteľ je ľudskejší ako ostatní. Aj preto sa s ním dá aspoň do istej miery sympatizovať. Nápady a detaily súvisiace s touto rasou sú najväčším kladom poviedky. Príbehovo je to o čosi slabšie a rozuzlenie ma (tradične) trochu sklamalo. Že komunita takmer vymrela kvôli chorobe? Áno, zmysel to dáva. Ale čakala som o čosi veľkolepejšie rozlúštenie tejto otázky tiahnucej sa celým príbehom. No inak fajn. Celkom čítavé, pomerne vyspelé, štýl blízky štýlu dobrých fantasy kníh.

 

127. poviedka

Zdĺhavé. To je pojem, ktorý najlepšie charakterizuje túto poviedku. Rozsahom sa zaraďuje k najväčším, ale vôbec svoju dĺžku nevyužíva na budovanie napätia a strachu (ide o horor). Aj keď… aj pri dobrom spracovaní by to bola len jedna z ďalších variácií na obohranú tému netvory z podzemia. Zaujalo ma nezvyčajné prostredie, v ktorom sa odohráva. Vďaka nemu som pomerne dlho vedela držať pozornosť na neobratnom texte s nejasnými obrazmi, nič neprinášajúcimi scénami a opakujúcimi sa informáciami. Hlavný hrdina, robotník, má čosi vyhodiť do vzduchu. Hoci je to neobyčajná požiadavka, on ako rozprávač nás opakovane ubezpečuje, že ho dôvody nezaujímajú. Všedným popisom jeho činností sú zaplnené celé strany. Áno, je tu snaha o poľudšťovací faktor – jeho chromý syn –, no ani to nepomáha v stotožnení sa s postavou a prežívaní strašidelného príbehu s ňou. Celé je to slabo spracovaná klasika z hororových filmov. Začínajú sa diať divné veci, ktoré pracovníci najprv zvaľujú na prirodzené javy; hrdina uvidí kdesi kútikom oka podozrivý pohyb, ale nahovorí si, že sa mu to len zdalo; prvá kvázi desivá scéna je len výstrelkom kolegov; a potom obludy konečne vylezú a začínajú doslova lietať hnáty a hlavy. Toto sme už na obrazovkách videli azda miliónkrát… a do toho nespisovné slová, logické chyby (chlapík s vypichnutím okom a dierou v pľúcach si pokojne stojí, akoby sa nechumelilo – ani len nestone od bolesti).

 

128. poviedka

Znova jedna z tých WTF záležitostí. O čom to bolo? O budúcnosti, dystopii s riadenými emóciami a robotoch. Viac som nevydedukovala. Neviem kto, čo, prečo ani ako to dopadlo. Väčšina úsekov textu je zrozumiteľných, ale ako celok to nedáva zmysel. Za to asi môže aj očividne zlé členenie textu, málo informácií o tom, kto čo hovorí, a dokonca mám pocit, že tiež príliš zriedkavé odlišovanie priamej reči od zvyšku textu. Ale aj tak by sa to zišlo upraviť aj obsahovo. Čo v takýchto prípadoch hodnotiť? Štýl? Boli už aj lepšie, ale tento tiež nie je zlý. Ak teda možno označiť ako celkom dobrý štýl, ktorým sa autorovi nepodarilo odovzdať čitateľovi základné informácie.

 

129. poviedka

Slabo napísaný, pravdepodobne začiatočnícky príbeh. Nielenže nemá v námete ani omrvinku originality, ale utápa sa v nelogizmoch. Najviac ma vyhodil zo stoličky kozub z dreva. Z dreva? Zamyslel sa autor nad tým, čo by taký kozub pri prvom pokuse o použitie spravil? Alebo napríklad nad tým, ako môže narásť vysoká tráva v krajine, kde sú ešte zvyšky snehu? Alebo prečo matka hovorí dcére, ktorá odišla z domu ráno a prišla večer, že sa vrátila nejako skoro? Kedy by to bolo tak akurát? O polnoci? Aj samotný príbeh trpí dierami a logika plače. Hrdinka je v jednej chvíli pripútaná k posteli a márne napína magické rastliny, ktoré ju tam držia. V druhej chvíli už uteká k dverám. Alebo také tvrdenie, že lesy patria všetkým… nuž nie, hrdinka, nepatria. Každý pozemok má svojho majiteľa. A takto by sa dal rozbor chýb robiť ešte veľmi dlho.

Nad textom sa pri jeho dolaďovaní treba skrátka zamýšľať. Pozorne si ho čítať znova a znova, sústrediť sa, predstavovať si všetko v ňom opísané od nuly, akoby ste nemali vedieť, čo nasleduje. A potom nájsť nejakých ľudí, ktorí naozaj nevedia, čo má nasledovať – takzvaných testovacích čitateľov –, aby vychytali to, čo autor sám nevidí.

 

130. poviedka

Príbeh o mužovi, na ktorého sa lepili všetky nešťastia sveta, som čítala príhodne v deň, keď aj mňa postretlo strašné nešťastie. Nemám však pocit, že to ovplyvnilo môj celkový dojem z tejto pekne napísanej poviedky. Životný osud toho chudáka sa čítal dobre. Bola som poriadne zvedavá, k akej pointe to smeruje. A kde sa zjavia fantastické prvky. Očakávala som nadprirodzené vysvetlenie jeho celoživotnej tragédie. To nakoniec síce neprišlo, ale aj tak dobre. Bol to jeden z mála prípadov, kde síce záver nenadchol (veď kedy ma nadchol, všakže), ale ani nesklamal. Obrátil príbeh na tragikomédiu, čiernohumornú a nápaditú. Niekto by možno mohol namietnuť, že fantastické prvky sú len pomôckou na zaklincovanie príbehu človeka, ktorý ani po smrti nemá pokoj od celoživotnej smoly. Ale v tejto súťaži som videla fantastické prvky použité už na omnoho horšie účely. V tomto prípade som aspoň rada, že autor si na to fantastickú inšpiráciu vzal od tradičného autora a spomenul si, že netopiere neprenášajú len koronavírus…