BLOG 08 – V jednoduchosti nie je krása, ale…

… ak na ňu stavíte, s väčšou pravdepodobnosťou neskončíte na nule. Písať z mosta doprosta, jasne a zrozumiteľne, bez náznakov a narážok a štylisticky správne, zaručí, že porotca bude vedieť aspoň zhodnotiť dej. Na začiatku veľmi rýchlo zistíme, kto sme, kde sme, s čím máme problém a čo robíme. Pre menej skúsených autorov je to rozumná voľba. A dokonca ani keď dej za veľa nestojí, ak má hlavu, pätu a akú-takú logiku, stále u mňa neskončíte na nízkych číslach. Výnimkou sú texty, ktoré nespĺňajú ani len parametre poviedky.

Pod jednoduchosť spadá aj to, že nezačnete scénou, ktorej nerozumieme a ktorú pochopíme len v priebehu poviedky. Neprevraciate časové roviny. Pomenúvate veci a postavy priamo, nielen ako „muž“, „vec“ či „stroj“. Toto všetko sa v rukách neskúseného autora môže škaredo zvrtnúť na WTF u porotcu. Skrátka rozprávate príbeh tak, ako by ste ho rozprávali, keby sa stal vám.

V tejto várke bolo viacero jednoduchých poviedok. Čím sa, napriek jednoduchosti, previnili?

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

71. poviedka

Príbeh zo skupiny poviedok, ktoré som ešte ani raz neohodnotila kladne. Inak to nie je, žiaľ, ani v tomto prípade. Zase tu máme snahu o veľkolepú fantasy s množstvom pojmov, mien a druhov, v ktorých sa dá ľahko stratiť. A veruže sa aj vždy strácam. Najmä v bojových scénach, ktoré sú mojou slabinou. A v kombinácii s nedobrým spracovaním sú katastrofou. Mágia a samé nové, nepoznané pojmy odkvapkávajú z každého riadku. Spolu s nedostatočnými či nezaujímavými popismi sú však náročné na obrazotvornosť. Prvé vety boli dobré, no potom moja pozornosť ochabla. Darmo som sa k nej nútila, myseľ mi zalietala k iným veciam, dokonca aj k predošlej prečítanej poviedke. Štýl je dosť suchý, s menšími chybami ako opakujúcimi sa slovami či používaním čechizmov, najmä „zbytok“ a „predať“ v zmysle odovzdať. Až na posledných stranách som začala ako-tak vnímať, o čo vlastne ide. Záver smeroval k veľkému klišé, posledné vety však znamenali obrat o 180° k menšiemu klišé. Tento typ príbehov pri tomto type spracovanie sa totiž od istého bodu klišé už nevyhne.

 

72. poviedka

Veľmi, veľmi slabé a začiatočnícke. Úvodný odsek je úplne odveci, naznačoval celkom inú tému a nemal žiadny zmysel pre dej. Dejový oblúk chýbal. Zápletka – zočenie „mátohy“ – sa bez akýchkoľvek zvratov vyrieši útekom od nej. A žili šťastne, až kým nepomreli. Nie, zvraty nie sú to, že mátoha hrdinku chvíľu prenasledovala. Horor bez kúsočka desivosti. S pridlhými vetami, číslovkami písanými číslami, o nejakej originalite či aspoň originalite spracovania ani nehovoriac. Bodík za malé množstvo pravopisných chýb, ale to je všetko.

 

73. poviedka

Zaujalo ma to od prvých riadkov, čo je vzácnosť. Konečne neobyčajný úvod a ešte aj napísaný zjavne pomerne zručným autorom. Pozdávalo sa mi aj to, ako civilista zareagoval na svoj prvý stret s fantastickým dianím. Teda, pozdávalo sa mi to zo začiatku. Lenže stránku po stránke sa poviedka stávala čoraz fantazijnejšou a nejasnejšou. Ani ten civilista – postava, na ktorú som sa upla, keďže on jediný nič nevedel podobne ako ja – sa už príliš nečuduje. Nechá sa bez vysvetlenia vliecť touto prapodivnou fantasy lesnou jazdou. Áno, stále vidieť, že ničomu nerozumie, áno, stále občas prejaví vnútorný vzdor alebo položí otázku, no to mi nestačí. A na konci žiadne vysvetlenie. Vzhľadom na už spomenutú zručnosť autora to bol možno aj zámer – zo známeho prostredia bežného života prejsť formou čoraz lyrickejšieho rozprávania do sveta kúziel a čara prírody. Ale ja mám radšej, keď viem, o čom čítam. Priemer.

 

74. poviedka

Po prečítaní názvu som očakávala zase nejakú neskúsenú hrdinskú fantasy. Na moje prekvapenie sa však po prvej strane ukázalo, že ide o humornú poviedku. A dokonca jednu z tých vydarených. Prvé riadky ma síce nezaujali a sem-tam mi nejaký vtip pripadal trápny, najmä ak odkazoval na súčasné dianie. Ale vcelku bol príbeh dobre vystavaný a počas celého čítania ma zabával. Vrátane záveru, ktorý mi zo skupiny humorných fantasy pripadal zatiaľ najlepší. V tejto súťaži ide o vzácny príklad poviedky, ktorá sa po začiatku nezhoršovala, ale naopak zlepšovala. Najviac ma pobavil názov národného parku s bezzásahovou zónou (a to vulgárne vtipy nemusím). Vysoký nadpriemer.

 

75. poviedka

Štýl prezrádza isté, no slabé literárne skúsenosti. Autor sa vyjadruje trochu príliš obšírne a zdĺhavo, čitateľne, no bez iskry. Žánrom je horor a zase vo filmovom podaní – hrôza má plynúť z opisu krvilačných príšer. Postup polície sa mi nepozdáva. Prebrať sa z bezvedomia vo výsluchovej miestnosti? A čo tak radšej odviezť bezvedomého človeka do nemocnice? Potom prepustia obvineného z vraždy za sľub, že bude polícii pomáhať? A potom ho znova zatknú za to, že stojí pri uzavretom dome? Síce sa ukázalo, že polícia nie je tým, za čo sa vydáva, ale mládencovi to mohlo byť podozrivé. A samotné rozuzlenie… neporozumela som mu úplne, ale to, čo som vyrozumela, bolo samo osebe strašnou absurditou. Je zjavné, že malo byť vrcholom všetkej hrôzy čitateľa, no je iba dôvodom krútiť hlavou. Celkovo nízke hodnotenie.

 

76. poviedka

Jednoduchý príbeh s jednoduchým jazykom. Jednoduché poviedky mám ako porotkyňa rada. Síce v sebe nenesú tú umeleckú spletitosť víťazov, ale ľahko sa v nich orientuje, vidieť jasnejšie ich dostatky aj nedostatky. A písať tak, aby čitateľ vedel, o čom je reč, je základ. Dostatky sú v tomto prípade takmer plnohodnotná stavba príbehu – máme včas nastolenú zápletku aj zvraty, ktoré aspoň pre niektorých čitateľov urobili koniec prekvapivým. Autor chápe, že keď už musí na začiatku čo-to popísať, treba predtým hodiť čosi zaujímavé, nech čitateľ nezdupká už pri letmom pohľade na prvé riadky. Spočiatku sa objavili aj detaily dotvárajúce autentickosť a atmosféru. Škoda, že neskôr sa už neobjavujú. V prepínaní medzi témami, ako aj v dialógoch a vôbec vo všetkom, (ešte) nevidieť profesionalitu, ale istý cit pre text áno. Ak je autor mladý, má to dobre rozbehnuté. A teraz nedostatky: Ako to, že magická bytosť bez problémov ovláda jazyk ľudí, dokonca moderné pojmy typu „okej“? A čo hrdinov otec, ktorý bol toľkokrát spomínaný? Celý čas som čakala, že zohrá významnú rolu, ale táto Čechovova puška veru nevystrelila. Plus množstvo otázok, ktoré mi behali hlavou a ktoré by som sa na hrdinovom mieste teda určite opýtala. Plus to, že hrdina plynule konverzuje, hoci pritom vlečie taký ťažký náklad, že ním sotva hýbe. Chcelo by to nechať ho trochu sa zadýchať… a trochu text doladiť.

 

77. poviedka

Nebolo to úplne zlé, ale ani žiadna sláva. Názov na mňa pôsobil odpudzujúco a amatérsky, evokoval detskú rozprávku, ktorou sa text v závere aj stal. Predtým bol viac-menej priemerným príbehom apokalypsy, v ktorej zase – ach jaj – figuruje jeden vyvolený záchranca ľudstva. Na túto tému som tu mala už ale aj horšie texty. Tento vyvolený sa aspoň stal vyvoleným čírou náhodou, teda, tak to vyznievalo z väčšiny textu. Prečo ho v závere označila magická bytosť za výnimočného, to skutočne netuším. Pomerne pekne bol vykreslený hrdinov žiaľ za jeho milovanou, ako-tak obstojne sú načrtnuté aj reakcie ľudstva. Prekážali mi vecné chyby. Kométa, ktorá obieha naraz dve hviezdy v dvoch rôznych sústavách? Zabudnite, odkazuje nebeská mechanika. Viem, ukázalo sa, že to nebola obyčajná kométa, ale aj tak sa tomu mali vedci minimálne čudovať. A vôbec, vôbec by neublížilo, keby si autor zistil, ako sa kométy označujú. Nielen menom, ale aj tými číselkami a písmenkami. Pár správnych znakov, ktoré deju neuškodia, laikov nenudia, ale pre astronómov zvýšia vierohodnosť o niekoľko stupňov.

 

78. poviedka

Opäť jednoducho napísaný príbeh bez kudrliniek. Na jednej strane nebudí dojem umeleckosti, na druhej sa ale ľahko číta a v deji sa dá vyznať. Hm, teda, v deji ako v deji. Zápletka je nejasná, vidíme len, že hrdina niekam cestuje. Ale nielenže netušíme prečo, netušíme ani to, či sám tuší, prečo. Ako konečne vyplynie niekde v polovici – dovtedy to netušil. Čo otvára ďalšie otázky: Načo sa niekto hlási do súťaže, kde nevie, čo ho čaká v prípade výhry? Ako by taká súťaž vôbec mohla existovať? A prečo sa okolo prvého komerčného cestovateľa na najvyšší vrch sveta robí väčší rozruch ako okolo prvého kozmonauta sveta? Veď mal byť len pasívnym cestujúcim, žiadna snaha, žiadny výcvik. Napriek všetkému ma ale text celkom bavil a bola som veľmi zvedavá na záver. Ten to však dorazil. „To myslia vážne?“ pýta sa hrdina a ja sa pýtam autora, či myslí vážne nechať porozhadzované len tak na očiach stovky mŕtvych tiel. A svoj výtvor – mimochodom, zaujímavý nápad – nedotiahnuť elementárnym vybavením v podobe bleskozvodu. Áno, to by potom nebola sranda, lenže ak nepíšete absurdnú humornú fantastiku, nelogickosťou príbeh pochováte.

 

79. poviedka

Znova dobre čitateľný príbeh s podobnou témou, akú sme tu už mali: osamelý muž, podivín, a jeho vášeň. Tou boli tentoraz návštevy mimozemšťanov na Zemi. Hoci ufológovia absolútne nie sú moja krvná skupina, s týmto hrdinom som sympatizovala, čo je v mojom prípade pre autora veľká poklona. S väčšinou postáv v tejto súťaži som nesympatizovala, či už boli moja krvná skupina, alebo nie, jednoducho preto, že ich autori nevedeli spraviť sympatickými. Tu sú detaily zo života dostatočné na získanie uveriteľnosti a zaujímavosti textu, aj keď, prirodzene, dalo by sa aj lepšie. Prostredie a téma ma príliš nebrali, no to by neprekážalo až tak ako slabá fantastická stránka. Poviedka je skôr psychologickou štúdiou než sci-fi. Hrdinove stretnutia s mimozemšťanmi by sa dali pokojne vysvetliť halucináciami, ostatne, autor tú možnosť (zámerne?) necháva otvorenú. Žiadny dôkaz, len hlasy v hrdinovej hlave. Tiež mi akosi nedošlo, prečo hrdinov objekt záujmu po prvotnej, realisticky odmietavej reakcii, zrazu zmenil názor. A čiarky sú na to, aby sa používali, najmä v priamej reči. Nadpriemer.

 

80. poviedka

A máme tu nešťastný opak jednoduchosti. Krátky text plný nejasnosných scén, ktorého dej som registrovala len veľmi hmlisto. Je pravda, že najväčší strach vyvoláva neznámo a že neznámo je pri písaných hororoch lepšia cesta než gejzíry krvi a priame opisy príšer. Lenže aj neznámo treba podať tak, aby sa čitateľ na konci nechápavo neškriabal po hlave. Čo chceli povedať tie nadpisy krátkych kapitol? Že nejde o duchárinu, ale o schizofréniu? Alebo ide o duchárinu aj o schizofréniu? Jasnejšie rozuzlenie by tomuto textu nielen neuškodilo, ale je preň priam esenciálne.