BLOG 01 – Štart zážihovej sekvencie… 6, 5, 4, 3, 2, 1, 0, vzlet!

Má to prvá várka poviedok najľahšie či najťažšie? Na jednej strane porotca nie je unavený a lepšie vníma aj nie úplne ideálne vyjadrené myšlienky, na druhej strane si ale o to lepšie všíma aj chyby.

Hoci je šanca len 1 : 32, že sa nájdete už v tejto várke, ak sa tak stane (alebo v nejakej z nasledujúcich várok), nie je na škodu čítať hodnotenia aj naďalej. Ako totiž zisťujem, autorské chyby sa opakujú. Čo nie je natoľko silné, aby som to v hodnotení vytkla po prvom výskyte, to môže pri zopakovaní sa v desiatom texte prekročiť medze a ja to spomeniem až tam. Zhŕňam aj všeobecné dojmy z doteraz prečítaných poviedok a to v hodnoteniach jednotlivých poviedok, ako aj v úvodoch k nim.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

1. poviedka

Hneď prvá je výnimočná tým, že pravdepodobne viem, kto ju napísal. Nie, neprezradil mi to, ale má nezameniteľný štýl a ja som od neho čítala niekoľko prác. Tak či tak však autora osobne nepoznám, nekomunikujem s ním, a teda to nemá ako ovplyvniť hodnotenie. Ide o celkom úspešný pokus o humornú fantasy. Úroveň štylistiky a gramatiky je veľmi dobrá. Niektoré vtipy boli naozaj zábavné, nevyskytovali sa však až tak často, aby udržali počas čítania moju úplnú pozornosť. Záver som možno čiastočne nepochopila. Chýbala mi tam údernejšia pointa, čo by v prípade takto ladenej poviedky malo asi byť zaklincované najlepším vtipom zo všetkých. Ale aj tak vysoké hodnotenie. A smola pre ostatné poviedky. Latka bola nastavená vysoko, hoci sa s tým snažím bojovať.

 

2. poviedka

Slabšie dielo, ktoré mohlo patriť do priemeru, keby ho opäť neodrovnal záver. Jeho prvé tri štvrtiny sa dali čítať, aj keď by potrebovali gramaticky a štylisticky vyladiť. A zniesli by aj o jedného záporáka menej – každý mal síce nejakú funkciu, ale na takom malom priestore je lepšie dať viacero funkcií čo najmenšiemu počtu postáv, lebo niet času zžívať sa s ďalšími a ďalšími menami. Autor(ka) neponúkol(la) nič nové, objavné, skôr už videné scény. Ani zvrat preto nepôsobil prekvapivo. Pred koncom však prišiel druhý zvrat, ktorý mal byť očividne prekvapivejší. Lenže nebol – pretože to bolo obrovské klišé a často vyčítaná autorská chyba v jednom. Autor(ka) síce neuťal(a) text hneď po tomto zvrate, snažil(a) sa to vylepšiť, dať tomu novú zápletku, lenže neukončil(a) ani tú, ani tú prvú. Nakoniec sme dostali dva samostatné násilne zlepené, štylisticky priemerne napísané a nulovo vypointované príbehy.

 

3. poviedka

Neúspešný pokus o horor, pri ktorom som sa ani trochu nebála. Námet je klišé a neprekvapí až do konca. Autor(ka) sa dopúšťa mnohých známych chýb: začína opisom, predčasne prezrádza, že hrdina prežije, príbeh sa hemží pravopisnými chybami a nelogickosťami. Jedna za všetky: najprv prehlasuje, že na danom strašidelnom mieste vôbec nič nerastie. Potom spomína plno mŕtvych rastlín a následne sú tie rastliny živé a autor nám ponúka ich pestrú prehliadku. Dôvod, prečo sa hrdina vybral na ono miesto, mi pripomenul Karikovu trhlinu (ale nebije to do očí, je tu veľa omnoho horších chýb). Autor(ka) sa urputne snaží o navodenie desivej atmosféry, plazivej hrôzy, predostretie postupných pochybností hrdinu o jeho zdravom rozume. Ale nerobí to, žiaľ, vôbec zručne. A tak tu máme naozaj únavné opisy kombinované s nelogickým a nestotožniteľným správaním hrdinu. Pointa opäť vyslovene neúderná, iba čo priniesla ďalšiu nelogickosť. Pri tejto poviedke by som vedela urobiť aj omnoho podrobnejší rozbor chýb, ale ďalších 311 ich ešte čaká, takže ide sa ďalej.

 

4. poviedka

Prvé štyri poviedky, hoci som si ich zvolila takmer náhodne, prejavili istý trend: sú čím ďalej, tým dlhšie… a čím ďalej, tým menej zaujímavé. V tomto prípade však za to mohol aj subžáner: military či politické (ak také oficiálne existuje) sci-fi. Takže tu máme avizovaný bod(y) dole kvôli preferenciám. Ale bez ohľadu na ne, dalo sa to aj lepšie. Kratšími vetami (jedna mala v čítačke jedenásť riadkov!), lepšou stavbou príbehu, v ktorom po úvodnom zoznámení sa (bez nejakej veľkej namotávky) príde niekoľko strán naozaj únavnej, ničím neokorenenej histórie. V strede poviedky som trochu pookriala, ale na konci znovu „driemala“. Pritom sa zdá, že autor má dosť načítaného. No hlavne v češtine, z ktorej si požičal napríklad do očí bijúce slovo „pohľadný“. Zároveň používa až príliš pestrý slovník, v ktorom sa miestami násilne bijú írečité slovenské pojmy so sofistikovanými cudzími výrazmi. Z textu však cítiť, že autor má potenciál a pod vedením niekoho, kto má načítané to, čo by rád písal, by sa zrejme dopracoval k publikácii (publikáciám).

 

5. poviedka

Už z názvu som tušila, že ma nijaký skvost nečaká. A skutočne. Text je čímsi medzi kvázi historickou fantasy a rozprávkou pre deti, no, žiaľ, nefunguje ani v jednej úlohe. Štýl sa snaží pôsobiť starobylo a pritom ozdobne, čo sa pokúša dosiahnuť nielen prechodníkmi a podivuhodnými slovosledmi, ale aj obrovskou záľahou prídavných mien a prísloviek. Používa rozprávkové extrémy (láska je tá najsilnejšia vo svete, zlo najhoršie atď.) a slovné spojenia, ktoré – musím to napísať, hoci sa autora(ky) asi dotknem – pôsobia nie efektne, ale smiešne. Stavba textu a dej nie sú o nič lepšie. Začína dlhým opisom, čo nie je chyba len u mimoriadne zručných autorov. Niekedy celý odsek tvorí len jedna veta. Spomína nepodstatnú históriu kráľovského rodu a načakáme sa dlho-predlho, kým dôjde k zápletke. Tá je však skopírovaná z jedného filmu. Ak ide o podobnosť čisto náhodnú, veľmi sa ospravedlňujem. Ešte dlhšie trvá, kým sa postavy rozhýbu k nejakej akcii – napokon im musí pomôcť ďalšia, inak zbytočná postava, ktorej motivácia kríva na obe nohy. Všetko speje k absolútne neprekvapivému finále. Nikde ani náznak originality. Slovom – slabé.

 

6. poviedka

Tu som zase podľa nadpisu čakala čosi celkom iné. Po dočítaní som si povedala len WTF? Čo to malo byť? Zmes vulgárnosti, drog, sexu a rozmlátených ľudských tiel, z ktorých si rozprávač robí srandu. A rozuzlenie? Malo to vôbec nejaké? A čo takto rozdeľovať odseky? Pomerne nevšedná zápletka je to jediné, čo môžem na tejto krátkej poviedke oceniť. Inak… nechce sa mi písať, že slabé, lebo autor(ka) napriek tej vulgárnosti čosi o písaní očividne vie. Ale je to jednoducho… divné.

 

7. poviedka

Opäť tu máme rozprávku, vydarenejšiu než v prípade poviedky č. 5. Nadpis trochu nelogický (asi moja profesijná deformácia). Mal byť asi zaujímavý a pútavý, ale keď ho podrobíme čo i len letmému rozboru, je vlastne veľmi banálny. Prostredie celkom fajn, príbeh poslabší a neohurujúci, no predsa zakončený umnejšie než v niekoľkých predošlých poviedkach. Tu Čechovova puška, čiže zdanlivo nesúvisiaci detail, spomenutý na začiatku, na konci naozaj zohral svoju rolu. A dokonca to bol aj zaujímavý detail, niečo, čo ma z celého textu zaujalo najviac. Napriek tomu všetkému ma čítanie nebavilo – začiatok ešte ako-tak, ale zhruba od tretiny až do konca mi to pripadalo akési nemastné-neslané. Zíde z očí, zíde z mysle. Slabší priemer.

 

8. poviedka

Opäť vydarenejší príbeh než prvý príklad tohto žánru, ktorý prezentovala poviedka č. 3. Je vystavanejší zručnejšie, talentovanejším alebo skúsenejším autorom (respektíve autorkou, aj keď mám silný dojem, že to písal muž). Zachádza však do splatteru, čo nie je moja šálka čaju. Ale okej, prejdime k objektívnejším výčitkám:

1. Autor nás občas akosi zabudne informovať, že scéna sa zmenila. Preto načítanie nového obrazu v čitateľovej mysli chvíľu trvá a je preň potrebné sa k textu vracať (nebezpečná vlastnosť, najmä keď v rade čaká ešte toľko iných poviedok).
2. Tak ako v prvej hororovej poviedke autor(ka) neskúsene vyspojleroval(a), že to hrdina prežije, tu zase autor(ka) vedome a veľmi skoro oznámi, že hrdinovia neprežijú. Tým zabil väčšinu napätia a možnosť držať postavám palce – načo, keď dopredu vieme, ako sa to skončí?
3. Formálna chyba – autor(ka) zrejme vložil(a) do textu ručne čísla strán, ktoré sa v čítačke posunuli na úplne iné miesta. Uprostred viet sa teda zjavujú obrovské medzery s číslom. Ľudia, toto nerobte. Určite nie v prípadoch, keď viete, že sa texty budú čítať z elektronického média. A aj v prípade tlačenej formy sa len zbytočne namakáte. Veľmi sa usilujem nestrhnúť za to body, ale aj tak – priemer.

 

9. poviedka

Posledné poviedkové trio sprevádza zvláštna zhoda náhod – ide o vydarenejšie pokusy v subžánroch ako prvé trio, s ktorým som sa stretla. Inak to nie je ani v prípade tejto poviedky, ktorá predstavuje zreteľne zaujímavejší príbeh na tému politicko-vojenského sci-fi než v poviedke č. 4. Dokonca ma zaujímalo, čo bude ďalej, čo sa mi doposiaľ v tejto súťaži ešte nestalo. Vôbec by ma neprekvapilo, keby som na takúto poviedku narazila v publikovanom zborníku – je lepšia než niekoľko kúskov, ktoré som v publikovaných zborníkoch (žiaľ) čítala. Ak to aj autorovi v tejto súťaži nevyjde, možno by sa mal pokúsiť do takého zborníka dostať. Napriek tomu si však vysoké body šetrím pre niečo, čo ma skutočne osloví a zasiahne. Silný nadpriemer.

 

10. poviedka

Prvú várku hodnotení zakončuje znova slabší a súčasne (nanešťastie) dlhší kúsok. Vyznačuje sa podivnými menami postáv – chápem úmysel autora(ky) zasadiť príbeh do zeme nikoho, aby na nič nemohli frflať ani odporcovia, ani zástancovia slovenského prostredia. Takéto triky sa však nedajú robiť vždy a akokoľvek, tu bijú do očí. Únavne dlhý príbeh má tiež umelo znejúce dialógy a nesprávne písanie uvádzacích viet k priamej reči. Dve hlavné postavy som od seba nevedela vôbec rozoznať – okrem mien sa nelíšili ničím. Otravovalo ma aj niekoľko nespisovných či nesprávne písaných slov a slovných spojení a tiež novotvar „dokým“. Už v strede poviedky je jasné, kam bude vietor rozuzlenia fúkať. Za polovicou príbehu sa štýl náhle zmení. Pokúša sa byť atmosférický, fantazijný, mrazivý, ale namiesto toho je gýčový. Ponúkané scény a niektoré slovné obraty sú klišé, navyše v závere silno zavanula inšpirácia Twilightom. Slabé.