BLOG 01 – Martin Boszorád – Vitajte v pekle!

Poznáte tú hlášku, ktorá tematizuje, kde po smrti skončia ľudia, ktorí rozprávajú v kine? Na tom istom mieste (a s odkazom na obsah onej hlášky v skutočne vyberanej spoločnosti) by mali skončiť po smrti autori, ktorí prihlasujú svoje písačky (lebo o literárnych textoch môže byť len sotva reč) do literárnej súťaže, hoci nezvládajú elementárne danosti jazyka.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

1. poviedka

Výrazovo nekonzistentná a nielen esteticky absolútne nefunkčná pseudožánrová taľafatka. Ak má autor v poviedke potrebu v zátvorke vysvetľovať, čo je Andalúzsky pes, je to len a len jeho problém, nie čitateľov. Zastaviť prúd takejto literatúry sa v paralelnom vzťahu k tomu, ako krvácanie svojho prsta v posudzovanej poviedke zastaví hlavný hrdina, dá jednoducho – odrezať prst (metaforicky), ergo nepísať (doslovne).

(Aktualizačný komentár: Posudzovanú poviedku som čítal ako prvú. Po ďalších tridsiatich sa mi žiada dodať, že síce je slabá, no v ozajstnom pekle som sa ako porotca/prvočitateľ ocitol až neskôr…)

2. poviedka

Poviedka ako potemkinovská dedina – naoko/zovňajškovo plná, vnútorne však prázdna. Autor, ktorý – povedané jeho slovami – „kludne, pokojne“ (ach, tá redundancia) nedbá na interpunkciu, si nezaslúži nič viac ako tri bodky, ktoré evidentne tak rád používa. Takže…

3. poviedka

Netuším, aký literárny či priamo fantastický žáner to mal byť, na základe prečítaného si však dovolím tvrdiť, že autor by mal zvážiť, že sa začne venovať nie epike, ale lyrike – meditatívno-reflexívnej. A amen – žiada(lo) sa mi trošku blasfemicky dodať.

4. poviedka

Autotematizmus v literatúre (v umení vôbec) nie je síce ničím novým, v tomto prípade je však – akiste aj vďaka kontextu v podobe fantastického ozvláštnenia – konceptuálne upotrebený neošúchane a zaujímavo. Bavil som sa, a to aj preto, že autor efektívne pracuje s modmi komiky (irónia, paródia, groteska atď.).

5. poviedka

Je to celkom prosté: Kto sa bojí tmy, nech nechodí do lesa (aby odtiaľ potom nemusel utekať). Kto nevie písať, nech nepíše.

6. poviedka

Naozaj? Kašleme na diakritiku? OK, ja teda kašlem na takú poviedku. Martinus Cena Fantázie je predsa literárna súťaž a nie chránená dielňa.

7. poviedka

Prosííím, milí autori, neprepchávajte svoje poviedky priveľa prirovnaniami, nepoužívajte prechodníky, keď neviete, ako sa to robí. Prosííím, venujte pozornosť správnej interpunkcii a prosííím, vykašlite sa na infantilne pôsobiace zmnožovanie hlások. Toto všetko vašim textom rozhodne škodí a je to „nudné odhrabať“.

8. poviedka

Recept na dobrú poviedku? Nepísať ju – celkom banálne – ako recept. Nedá mi nedodať, že je podstatný rozdiel medzi funkčnou absurditou či hyperbolou a čímsi, čo v kontexte literárnej súťaže pôsobí ako číročíry výsmech. (A potom sa čudujeme, že je súťažných textov vyše 300…)

9. poviedka

Poviedke chýba takmer všetko (rytmus, nepriama reč, atmosféra atď.), „najme“ (v tomto slove citujem autora) jej však chýba duša. Sociálna kritika nie je všetko ani „many“ (opäť citujem autora) nie sú všetko. Rovnako nie sú, čo sa literatúry týka, všetko dialógy.

10. poviedka

Príšerná formálna stránka – vitaj, milý čitateľ, v jazykovo-štylistickom pekle. A autor asi nezaregistroval, že súčasťou slovenskej abecedy je aj písmeno „ä“. A obsah? Povedané podľa všetkého obľúbenými slovami autora – „sťa med“. Koniec.