BLOG 02 – Azda bude lepšie

Druhá várka ma veľmi nepotešila. Po prvýkrát som bola nútená udeliť len jeden bod, dokonca tri razy. A najlepšia poviedka tejto desiatky je o bod slabšia než najlepšia poviedka minulej desiatky.

Rozmýšľam, či autorom neprekáža, že hodnotenia nepíšem rovnako dlhé. Niekde by som mala chuť napísať aj niekoľko odsekov, ba priam strán, niekde horko-ťažko nazbieram myšlienky na zopár skromných viet. Každý si zaslúži rovnako veľa dojmov a námetov na zlepšenie. No možno vám, autorom so štíhlymi hodnoteniami, bude útechou aspoň to, že moje najdlhšie hodnotenia väčšinou bývajú najkritickejšie.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

11. poviedka

Spočiatku to vyzeralo na absurdný humor, možno satiru. Na moje veľké prekvapenie a v úplnom rozpore so začiatkom sa však príbeh skončil nanajvýš pateticky. Zle vystavaný, zle napísaný, pôsobí ako veľmi začiatočnícky pokus. Na jeho krátkej ploche som nenašla nič na pochválenie. Iba ak… gramatiku? Bod aspoň za ňu.

 

12. poviedka

Nadpis zaujal. Čakala som však niečo iné. Opäť kúsok prezrádzajúci nie úplne vypísaného autora, hoci pôsobí o čosi vypísanejšie ako predošlá poviedka. Pokúša sa filozofovať, načrtávať rôzne scenáre, akými rozliční ľudia reagujú na nastolenú situáciu, akými psychickými premenami prejdú. Na tohto autora/autorku je to však (ešte) priťažká téma. Jeho/jej spracovanie má ďaleko od pôsobivosti, o nejakom prínose ani nehovoriac. Nulové členenie textu a niekedy aj chýbajúca medzera medzi vetami dojmu tiež nepomohli. Povedala by som… taká lepšia slabota.

 

13. poviedka

Opäť slabé. Možno pokus napísať hlbšie, filozofujúcejšie dielo, ale míňa ma to. A tiež ma míňa dôvod, prečo to autor(ka) poslal(a) do tejto súťaže. V príbehu depresívneho človeka nenachádzam nijaké fantastické prvky. Jeho nechutný koniec to mal asi posunúť k hororu, no je to skôr len hnus. Celý čas som márne čakala na zvrat, alebo aspoň na dej, ale ono je to len filozofovanie a filozofovanie. Môžem dať bod za snahu o (asi) ponor do hlbín patologickej psychiky, ale jedným dychom vypichujem dva najrušivejšie momenty (okrem nechutného a aj neveľmi pravdepodobného záveru). Jedným je slové spojenie „žena jeho detí“, druhé skutočnosť, že hlavný hrdina má zahraničné meno, hoci neskôr jasne vyplynie, že príbeh sa odohráva v slovenskom prostredí.

 

14. poviedka

V tejto poviedke nachádzam prácu so zaujímavými detailmi, čo je v mojich očiach znak talentu, ak ich teda autor(ka) odniekiaľ neodkukal(a). Práca je však nešikovná, text nevypísaný. Informácie sa nadmerne opakujú. Slovosled, najmä v uvádzacích vetách, je podivný. Pravopisná chybička a nespisovné slovko tiež kde-tu ujde. Poviedka očividne potrebovala dobrého testovacieho čitateľa, ktorý by jej, pri zachovaní súčasného deja, vedel zvýšiť hodnotenie o pár bodov. Na plný počet by to však predsa len chcelo o kúsok viac originality. Ale celkovo zanechala pozitívnejší dojem ako doteraz prečítaná väčšina prác – pod nánosom nešikovnosti a rozvláčnosti je to dobrý príbeh. Ingrediencie má správne, už ich len dovariť. Bol by to slabší priemer, ale dávam bod navyše za potenciál.

 

15. poviedka

Toto pravdepodobne malo byť vtipné. Ale nebolo. Nie preto, že by ma terč žartovania bol urazil – naopak, vydarené vtipy na túto tému milujem. Tu vydarené neboli. A vzhľadom na krátkosť textu tento kúsok absurdity nedokáže ponúknuť ani iné pozitívum. Teda, okrem toho, že je pozitívne, keď je nezábavný text krátky, ale až taká zlomyseľná byť nechcem. Tak teda bod za pravopis? Napriek krátkosti textíku (toto je tuším zatiaľ doposiaľ rekordne krátka poviedka) sa však do neho zopár chýb tiež vošlo. Ale viem si predstaviť aj horší text. Takže aspoň za to bod.

 

16. poviedka

Takéhoto typu poviedok som sa bála už od začiatku súťaže. Rozbor chýb by bol niekoľkonásobne dlhší než poviedka samotná. V príbehu nefunguje absolútne nič. Dokonca som autora(ku) párkrát podozrievala, či sa nepokúšal(a) napísať komédiu, ale zdá sa, že to bolo myslené vážne. Nuž, ako hovorím, skúste najprv zistiť, o čom píšete. Je pritom podivné, že sem-tam prejaví aj náznak nadštandartnej vedomosti, na základe ktorej (aj akejsi myšlienky v závere) som uvažovala aj o bode navyše. Lenže vzápätí to autor(ka) zabije takou absurditou, až mám chuť dať záporný počet bodov. Chyby sú nielen vo sfére, nazvime to, odbornej, ale aj v správaní postáv – absolútne všetky postavy v príbehu sa správajú nezmyselne. Aj verejnosť, ktorú napríklad vôbec nevzruší zmienka, že v slnečnej sústave bola objavená čierna diera. A najviac zo všetkého hlavná hrdinka. Vraj strávila dvadsať rokov výcvikom, ale správa sa a premýšľa ako sfetovaná pubertiačka. Autorovo/autorkino niekoľkonásobné ubezpečovanie, že je predsa profesionálka, beriem ako sarkazmus.

Viem, že som hnusná. Tak niečo konštruktívne? V prvom rade – nebrať si také obrovské množstvo takých kozmologických tém. Niektoré témy načrtnuté v tejto poviedke mám spracované v troch odlišných románoch (jeden z nich nevydaný), a preto, aj na základe jednej nevydarenej poviedky od profesionálneho autora na jednu z týchto tém, si myslím, že podobné námety sa skrátka do poviedky nehodia. A keď už to musí byť v poviedke, tak rázne osekať počet motívov a poňať spracovanie od základov inak. Načrtnúť veľké veci tak, aby nevzbudzovali nechcené otázky. A najmä čítať, študovať a premýšľať.

 

17. poviedka

Máme tu niečo, čo tu ešte nebolo – nápad! Všetky doterajšie poviedky prinášali už videné, počuté, prečítané, nekonal sa žiadny prekvapivý moment. Až tu. Možno je to len mojou nesčítanosťou a zase, niečo vzdialene podobné som už tiež videla, ale predsa, body idú hore. No zastavujú sa v nadpriemere, pretože je tu niekoľko chýb. Tak napríklad, prvá aj posledná scéna by sa dali smelo škrtnúť, čo znie možno zvláštne – ale po vyzradení pointy som si už vedela zvyšok domyslieť. Začiatočná scéna, či dokonca scény, dajú zmysel až po prečítaní. Pred prečítaním však akurát vyvolávajú zmätok a znižujú chuť čítať. Tiež si myslím, že niektoré veci by sa dali napísať vhodnejšie aj pre nás, laikov v tejto oblasti. Navyše, tá prekvapivá pointa sa pri hlbšom zamýšľaní začína nakláňať a padať. Keď mne napadlo okamžite, aký problém to spôsobí, ako to, že to nenapadlo nikomu inému zo zainteresovaných postáv? Chápem, hlavný hrdina trpel smrteľnou chorobou a experimentom na sebe nemal na prvý pohľad čo stratiť, lenže už na druhý pohľad áno: sú totiž aj horšie veci, ako je smrť.

 

18. poviedka

Príbeh prezrádzajúci mierne pokročilého autora/autorku, ktorý nenadchne ani neurazí. Čiastočne sa mu darí budovať atmosféru, správne dávkovať informácie, len s jednou výnimkou – treba včas upozorniť, že sme v retrospektíve. Postup polície sa mi akosi nezdal, ale nie som si istá, či by to tak naozaj nemohlo byť. A dvojciferné číslovky sa v tomto type literatúry píšu slovom. Pointa však bola jasná už od polovice. Inak povedané, v beletrii existuje len jediný dôvod, prečo žena zvracia. Priemer.

 

19. poviedka

Máme tu síce lepší a kratší, ale podobnými problémami trpiaci príbeh ako v 16. poviedke. Téma je príliš rozsiahla na to, aby sa dala na takom drobnom priestore spracovať kýmkoľvek iným autorom, okrem špičkového. Tentoraz to po odbornej stránke ujde, ale znova úplne zlyháva stránka ľudského správania. Každá scéna vyvoláva obrovské množstvo otázok, na ktoré, ako sa obávam, uspokojivé odpovede neexistujú. Príbeh má niekoľko zvratov. Tie však nevyvolávajú údiv, len zdvihnuté obočie – celé je to jedna veľká absurdnosť. Keď ľudstvu hrozí vymretie, nemôže sa predsa spoľahnúť na záchranu od jediného človeka, ktorý zjavne pracuje na záchrane sveta sám, dokonca bez asistentov. Do toho sem-tam pravopisná chyba či použitie slovíčka „moc“ vo význame veľmi, čo je silný čechizmus. Slabšia práca.

 

20. poviedka

Priemerný horor, zase s prvkami splatteru. Síce prakticky bez pravopisných chýb a vcelku bezbolestne čítavý. Jazyk je vecný, nepozastavila by som sa nad ním ani pri publikovanej práci. Príbeh však neprichádza vôbec s ničím novým a po prečítaní nadpisu som si správne predstavila, čo bude nasledovať. Poviedka vykazuje vraj častý druh chyby hororových poviedok, s ktorým sa stretávam až teraz – snaží sa z poviedky urobiť film. Štýl je popisný, pokúša sa o čo najlepšiu vizualizáciu hrôzostrašností a nechutností. Scenár klasicky filmový – priam to pred sebou vidím. Ono robiť z poviedky film je problém v každom žánri, ale v horore najviac. Pri horore je totiž najväčší rozdiel medzi tým, ako navodiť želanú emóciu – v tomto prípade strach –, v závislosti od toho, či máme audiovizuálnu alebo písanú formu. Vidieť cez hmlu nejasný obrys či strhnúť sa pri nečakanom zvuku alebo desivej vidine funguje iba na obrazovke, nie na papieri.