10 najčastejších pravopisných a formálnych chýb, ktoré robia dnešní mladí autori

Prevzaté so súhlasom Jany Plauchovej (autorky) z www.adhara.sk.

Viem pochopiť, prečo ľudia robia pravopisné chyby. Ale slov je toľko a možností na chyby tiež! Prečo sa potom niektoré chyby opakujú od autora k autorovi? To je záhada. Akoby sa ich učili z nejakého neznámeho zlého zdroja. Alebo akoby sa autori aspoň poznali a odpisovali jeden od druhého. Zo štatistickej vzorky vyše tristo poviedok z Martinus Ceny Fantázie 2020 som vybrala tieto, ktoré mi najčastejšie klali oči.

1. Mesiac s malým „m“

Ak píšete o tridsaťdňovej dobe alebo o januári, februári a pod., je to v poriadku. Mimochodom, názvy kalendárnych mesiacov sa zase píšu s malým začiatočným písmenom, opak som už tiež videla. Ale ak píšete o jedinej trvalej prirodzenej obežnici Zeme, tá sa píše s veľkým. Mesiac je totiž vlastné meno nášho mesiaca. Áno, dalo by sa filozofovať, že ani písanie Mesiaca s malým „m“ nie je chybné, lebo ste ho mysleli v tom význame s malým „m“. Podobne, ako keď postavu kocúra Borisa raz nazvete vlastným menom Boris a inokedy napíšete len kocúr, aby ste neopakovali slová. Lenže keď mesiac Mesiac nazvete niekedy vlastným menom Mesiac a inokedy napíšete iba mesiac, akosi to ten efekt neopakovania slov nemá. Takže prepnite, prosím, na veľké „M“.

2. Nečlenenie textu na odseky

Jednoliata masa slov od okraja k okraju, strana po strane. Kde ste to, prosím vás, videli? V knihe s veľkou pravdepodobnosťou nie. Preto by nezaškodilo nejakú občas otvoriť. Otvoriť ich veľa a veľa, podrobne očami prejsť každú stránku, aby ste pochopili, ako majú vyzerať. Keď mám ambíciu byť spisovateľ, k základným schopnostiam patrí vytvoriť niečo, čo aspoň z diaľky vyzerá ako strany napísané spisovateľom. Lebo nečlenená masa textu prezrádza nespisovateľa aj bez čítania. A ak to čitateľa neodradí (alebo nemá na výber, napríklad porotca), to čítanie je veľmi, veľmi únavné a príbeh nezrozumiteľný.

3. „y“ v nominatíve množného čísla

Také časté a také nesprávne. Na základnej škole som túto chybu tiež často robila, to mäkké „i“ mi do spojení „milí spolužiaci“, „vtipní muži“ či „siedmi trpaslíci“ akosi nepasovalo. Ale podľa oficiálnych pravidiel tam pasuje, a tak ho tam, prosím, píšte. Mňa správny tvar naučilo čítanie veľmi veľkého množstva pravopisne správnych kníh. Možno nezaškodí to skúsiť…

4. Chýbajúca čiarka za vsunutou časťou vety

Áno, aj ja som si ešte veľmi dlho – dlhšie než v predošlom prípade – myslela, že na tejto chybe nezáleží. Že čiarky sú panské huncútstvo, zákonitosti ich vsúvania sú ľudským rozumom nepochopiteľné, a keď nie sú tam, kde majú byť, nič zlé sa nestane. Ale stane. Čudovali by ste sa, ako jedna chýbajúca čiarka v texte, ktorý ste predtým nečítali, dokáže popliesť. Hlavne ak prvú čiarku autor dal. A kam? Pred slovo „ktorý“, „aký“, aby“, „ako“ a podobné spojky, ktoré rozvíjajú vetu. No kým čitateľ nenarazí na druhú čiarku ukončujúcu vsunutú časť vety, má pocit, že tá rozvíjajúca časť vety stále pokračuje. Len tu zrazu bodka za vetou. Šok a nutnosť čítať vetu znova, pomaly… a s rastúcou netrpezlivosťou.

5. Rozdeľovanie prísloviek

Ak niečo vyzerá ako predložka, nemusí to byť predložka. A preto sa vyvarujte chýb ako „z boku“, „v ľavo“ či „do korán“.

6. Zliepanie slov

Opak predošlého prípadu. Nelepte slová, ktoré majú stáť samostatne, dohromady. Príslovka „narozdiel“ neexistuje. Ani žiadny tvar slovesa „niebyť“ (t. j. „nieje“, „niesú“…). A to, že na svoje veľké zhrozenie som našla ako spisovné „nachvíľu“, považujem za neodôvodnené prznenie slovenského jazyka.

7. Čechizmy, najmä „moc“

A tiež napríklad „pohľadný“, „dopis“, „hodne“… Aj mňa hnevá, že niektoré slová nie sú v slovenčine spisovné. Ale čo narobíme. Pravidlá sa musia dodržiavať, aj keď nám nie sú pochuti. A čo sa týka „moc“, mám, samozrejme, na mysli toto slovo v zmysle „veľa“. Takže veta „mal obrovskú magickú moc“ nie je chybná, kým veta „mal včera moc práce“ už chybná je.

8. Chýbajúce medzery za interpunkčnými znamienkami

Už som to pred dávnymi rokmi len tak mimochodom spomenula, ale zjavne treba znova. Bodky vo vetách, otázniky, výkričníky, ba ani čiarky nenahrádzajú medzery! A medzery musia byť za nimi, nie pred nimi. Ak toto pravidlo nedodržíte, takto zohyzdený text patrí k tomu úplne najhoršiemu, čo môžete čitateľovi predložiť. Lebo de facto ste nevytvorili ani jedinú pravopisne správnu vetu.

9. Repliky dialógov v jednom riadku

Aj keď sú od seba oddelené úvodzovkami. Spoločne s replikou majú byť v rovnakom riadku aj všetky doplňujúce informácie o danej replike, čím myslím uvádzacie vety a ďalšie rozvíjanie tejto repliky v mysliach postáv. Ale už nič viac. Každej postave, všetkým jej myšlienkam a, samozrejme, aj samotnej replike patrí nový riadok. V opačnom prípade text ťažko zneprehľadníte.

10. „Pól“ namiesto „pol“

Ak chceme vyjadriť polovicu, píšeme „pol“. Ak chceme písať o arktickej výprave, píšeme o ceste na severný alebo južný pól. Prečo je pre mnohých autorov také ťažké tieto dva pojmy úplne rozdielneho významu rozlišovať?

A ešte pár slov z úvodu hodnotenia Martinus Ceny Fantázie o tom, prečo je gramatika nevyhnutná

O nutnosti mať texty, ktoré ponúkame cudzím očiam, gramaticky správne, sa popísalo už naozaj veľa. Tak veľa, že sa mi ani nechce niečo k tomu dodávať. Ale musím, lebo napriek tomu, že to lektori tvorivého písania jednohlasne obtĺkajú autorom o hlavy, sa zjavne nájdu aj takí, ktorí o tom ešte nepočuli alebo to neberú vážne.

Gramatické chyby znemožňujú čitateľom sústrediť sa na dej. Ak vám ani to nestačí, vedzte, že keby sa aj niekto cez tie hrubice prehrýzol a objavil by pod nimi kvalitný príbeh, nepublikuje vám ho. Prečo? Pretože by bolo priveľa práce pre redaktora poopravovať všetky tie chyby. A ponuka textov je naozaj obrovská. Prečo by niekto mal dať prednosť tomu chybnému, s ktorým je viac práce, keď má k dispozícii aj obsahovo porovnateľné, s ktorými je však práce menej? Z jednej-dvoch chýb, aj notorických, sa v poviedke nestrieľa. Ale ak máte chybnú takmer každú vetu (bez preháňania), ručím vám za to, že s tým sa nikto babrať nebude.

Stále vás to nepresvedčilo? Tak ešte jeden argument. A to, že ešte nikdy sa mi nestalo, aby pravopisne príšerný text ukrýval veľmi dobrý obsah. Gramatika a štylistika sú spojené nádoby. Oboje sa autori najčastejšie učia čítaním v slovenčine. Keď niekto číta málo alebo číta tak nepozorne, že nezaregistroval, ako sa správne píšu slová, asi nezaregistroval ani to, ako správne vyskladať vety a z tých viet vyrobiť pútavý, vygradovaný dej. A redaktori a porotcovia, ktorí majú toho veľa načítaného, o tejto závislosti vedia. To je pre nich o dôvod viac, aby text, v ktorom na nich vyskočia hrúbky už z prvej vety, ani nečítali ďalej. Lebo vedia, že keby sa tým aj prehrýzli, žiadny dobrý príbeh ich nečaká.

Opačne to, žiaľ, nefunguje. Mať pravopisne bezchybný text ešte nezaručuje dobrý obsah. Ale mať napísaný text bez znalostí gramatických pravidiel zlý obsah zaručuje vždy.

 

O autorke

Jana Plauchová (1987) pochádza z Banskej Bystrice. Žije v Žiari nad Hronom, kde pracuje v Krajskej hvezdárni a planetáriu M. Hella. Medzi laikmi aj odbornou verejnosťou sú obľúbené jej pútavé prednášky na tému nebeských telies, kozmického výskumu či možnej existencie mimozemského života. Študentom astronómie prednáša aj predmet Raketová technika a kozmonautika. V knižnej tvorbe sa orientuje na žáner vedeckej fantastiky, v ktorej využíva svoje rozsiahle odborné poznatky. Na Slovensku ju môžeme označiť za najvýraznejšiu súčasnú autorku tohto žánru.

V roku 2012 jej vyšiel prvý román Nula kelvinov, o rok neskôr to bola kniha Večnosť omylov. Získala za ňu medzinárodné ocenenie Encouragement Award od ESFS (European Science Fiction Society). V roku 2016 vydala sci-fi triler Úvod do teórie chaosu, v roku 2019 román Druhá planéta.

Bola blogujúcou porotkyňou pre Martinus Cenu Fantázie 2020.