Neverending story: Gramatika
Prevzaté so súhlasom Jany Plauchovej (autorky) z www.adhara.sk.
Pravopisné chyby. Pliaga každého textu. Asi nikto sa im nevyhne – môžete mať gramatiku v malíčku, ale preklep, čiže neúmyselnú chybu, spravidla pri rýchlom písaní, spraví z času na čas každý. Niektorí ich podceňujú ako problém, ktorý je najľahšie odstrániteľný, a tak si z neho netreba robiť ťažkú hlavu – to však len do okamihu, keď naozaj musíte dať tie chyby z nejakého dlhšieho textu všetky preč.
Aké sú možnosti?
1. Automatická kontrola pravopisu
Automatická kontrola vo Worde je dobrý pomocník, ale v nijakom prípade si netreba o nej robiť ilúzie. Pred časom ma zdvihol zo stoličky komentár na diskusnom fóre „ja mám svoje texty bez chyby, ja používam automatickú kontrolu“. Ostatne, keď vidím príspevky, ktoré obsahujú relatívne málo preklepov, ale sú plné javov typu „úspešný ľudia“, hneď viem, na čo sa autori spoľahli. Tvrdé „y“ v nominatíve množného čísla je totiž najčastejšou pisateľskou chybou, ktorú automatická kontrola pravopisu neopravuje. Presne tak, neopravuje!
Žiaľbohu, hoci žijeme v 21. storočí, stále nepoznáme algoritmus, ktorý by zvládal všetky naše prezložité gramatické pravidlá v slovenčine a rozpoznávanie kontextu, a tak sme odkázaní len na systém, ktorý blbo porovnáva každé slovíčko v texte s obrovskou databázou všemožných slov vo všemožných tvaroch. Vlastne nie až takou obrovskou. Automatická kontrola, aspoň v starých verziách Officu, totiž nepozná ani také triviálne pojmy ako sonar, expresia, teleport alebo skoro žiadne zo zložených slov typu červenooranžový. Neovláda poriadne ani skloňovanie podľa vzoru páví a o slovách typu jedenkrát, dvakrát a pod. vám bude tvrdohlavo tvrdiť, že sa píšu oddelene.
Určite by sa po podrobnom skúmaní tohto programu našlo viac takýchto nedostatkov, ale tak ďaleko netreba ani chodiť – stačí sa zamyslieť a každý pochopí množstvo obmedzení plynúcich z toho, že automatická kontrola nerozpoznáva kontext. Prvé obmedzenie, nepovažuje za chybné tie slová, z ktorých vznikli preklepmi iné významové slová. Pár príkladov z mojich najčastejších: „sem“ na „sme“, „odkázať“ na „dokázať“, „tam“ na „tma“. Druhé obmedzenie, nerozpoznáva nezhody v gramatických kategóriách a nezmyselné vetné konštrukcie vznikajúce najmä prepisovaním textu. Tretie obmedzenie, vôbec, ale vôbec vám neporadí s čiarkami. Štvrté obmedzenie, neodhalí hrubice tam, kde dávajú zmysel oba tvary (napr. byť/biť, milý/milí, siedmych/siedmich a pod.). Piate obmedzenie, spomaľuje vás tým, že ako chybné označuje slová, ktoré ste tak chceli mať – okrem už spomínaných zložených a odborných slovíčok je to aj slang, zámerné skomoleniny, zámerné zopakovanie toho istého slovíčka (napr. vo vete: „Umyl si si zuby?“ vám spojenie „si si“ indikuje ako chybu), no a napokon cudzie mená a názvy.
Našťastie, slovíčka sa dajú pridávať do databázy, treba si však dať poriadny pozor, aby bol výraz do nej vložený v správnom tvare. Detektívna akcia s cieľom vypátrať, ako nesprávne slovo zo slovníka zase odstrániť, má totiž akú-takú nádej na úspech, len ak vlastníte príručku typu „Ako vybabrať s Officeom“.
Napriek tomuto všetkému, automatická kontrola má zmysel. Stále totiž indikuje jasné preklepy vytvárajúce nezmyselné hatlaniny, ktoré podľa mojich súkromných štatistík tvoria asi tretinu všetkých preklepov v surovom texte. Ak pustím „nevzdelanú“ (čiže takú, do ktorej databázy som nijaké slovíčka nepridávala) kontrolu pravopisu na svoje texty, v priemere len jeden z desiatich poplachov nie je falošný, no v porovnaní s pozorným čítaním celého textu je to úplná pohoda. Ďalšou výhodou je, že ju na text môžete pustiť aj niekoľkokrát a nebude papuľovať, že toto už predsa raz čítala a nechce sa jej to znova (aj niekoľkonásobná kontrola má zmysel, zvlášť ak ste medzi jednotlivými kontrolami text prepisovali).
Určite je však dôležité nespoliehať sa len na ňu. Ľudské oko je pri kontrole skrátka nevyhnutné. Automatická kontrola vyhľadá hrubé chyby, aby ste sa vy mohli sústrediť na jemnejšie detaily, takže je vhodná na prvú kontrolu – rovnako dobrá je však aj na poslednú kontrolu textu, ktorý už nemienite nijako vylepšovať a prepisovať, a nájde vám preklepy, ktoré unikli všetkým očiam. Síce len tretinu z nich, ale aj to je lepšie ako hrdzavým klincom do oka, no nie?
2. Sám sebe korektorom
Najsamozrejmejšia, najprístupnejšia a najodporúčanejšia možnosť. Medzi jej svetlé stránky patrí napríklad, že sa nečervenáte, ak si hrubicu nájdete sami. Má však aj jednu podstatnú tienistú: Vy väčšinu z tých chýb nevidíte.
Viem, kto to sám nezažil, ten neuverí, že autor môže text čítať po sebe aj desiatykrát a jasný preklep si stále nevšimne. A vraj prečo potom podráždenosť po upozornení „čo si si to po sebe neprečítal?“. Máme skrátka zníženú pozornosť voči vlastným chybám, aj tým evidentným. Niektorí tvrdia, že je to preto, lebo autor číta text z pamäti, nie z papiera. Nech je to však, ako chce, nevidenie vlastných chýb predstavuje naozaj vážny problém.
Pomôcok je niekoľko. Tá najúčinnejšia, ale súčasne najdrastickejšia znie nechať text poriadne odstáť a potom znova prečítať. Po takých dvoch rokoch už „vylezie zo skrýš“ významná časť preklepov. Aj po pol roku sa začne čosi črtať, ale zďaleka nie všetko. Že je to priveľa? Že text musí ísť čo najskôr von? No, tiež mávam taký pocit. Ale v tom prípade sa musíte poobzerať po inom prostriedku na opravu gramatiky, lebo to, že si v ňom chyby nevidíte, ani náhodou neznamená, že tam nie sú.
Ďalšie triky: Veľké písmo (pri tlači) alebo lupa vo Worde (ak čítate len z obrazovky), nastavenie riadkovania na 1,5 (keď sú riadky od seba izolované, človek má väčšiu tendenciu venovať sa jednému riadku dlhšie ako pri hustom riadkovaní), zmena formátu a vytlačenie na papier. Papier veľmi pomáha, no opäť, zázraky nerobí, ostatne, ako nič z vyššie spomenutého. Napriek tomu je dôležité, aby ste si text po sebe prekontrolovali aspoň raz, aj keď väčšinu preklepov neopravíte.
3. Iná osoba
Takáto služba sa dá aj zaplatiť, ale vyjde vás asi toľko, koľko celý zvyšok vydania dohromady. Potom však nezostáva už nič iné ako zohnať si nejakého dobrovoľníka. Pozor, ani kontrola niekým iným nezaručuje, že váš text zostane bez chybičky. Podľa štatistík v mojich textoch čítanie druhou osobou (pričom text predtým už prešiel automatickou kontrolou) ponechá preklepy vo frekvencii priemerne jedna chyba každé dve normostrany. Čo je stále dosť veľa. Najlepšie je zohnať si tých osôb čo najviac a dať im to čítať hoci aj súčasne. Chýb, ktoré nájdu viacerí naraz, nie je až tak veľa, ako by sa mohlo zdať.
Kontrolujúce osoby (a čím víc, tím líp) sa mne osobne javia ako najlepšie riešenie nekonečného príbehu zvaného preklepy. Problém je však v tom, že ako každá najlepšia možnosť, aj táto je súčasne najmenej dostupná. Kým sami ste k dispozícii vždy a ani automatická kontrola vám nedá košom (a ak ju nemáte, môžete si ju hocikedy stiahnuť), zháňať niekoho, aby spravil zadarmo to, za čo si dávajú iní pekne zacvakať, je riadna fuška. A ešte väčšia, ak to má byť niekto, kto má povedomie aj o jemnejších gramatických javoch a nenechávate si ho len na hrubú prácu typu „ktroý“. Kedysi ma tak vedeli najedovať ľudia, ktorí sa sťažovali na preklepy v mojich textoch, lebo vraj „Čo si si to nedala niekomu skontrolovať?“ Ale komu? Opravovať chyby v cudzom texte je namáhavá práca, a ak patríte k tým šťastlivcom, ktorí na ňu majú vo svojom okolí dobrovoľníka, len si ho dobre chráňte a rozmaznávajte.
Kto pozná nejakú ďalšiu radu, sem s ňou!
O autorke
Jana Plauchová (1987) pochádza z Banskej Bystrice. Žije v Žiari nad Hronom, kde pracuje v Krajskej hvezdárni a planetáriu M. Hella. Medzi laikmi aj odbornou verejnosťou sú obľúbené jej pútavé prednášky na tému nebeských telies, kozmického výskumu či možnej existencie mimozemského života. Študentom astronómie prednáša aj predmet Raketová technika a kozmonautika. V knižnej tvorbe sa orientuje na žáner vedeckej fantastiky, v ktorej využíva svoje rozsiahle odborné poznatky. Na Slovensku ju môžeme označiť za najvýraznejšiu súčasnú autorku tohto žánru.
V roku 2012 jej vyšiel prvý román Nula kelvinov, o rok neskôr to bola kniha Večnosť omylov. Získala za ňu medzinárodné ocenenie Encouragement Award od ESFS (European Science Fiction Society). V roku 2016 vydala sci-fi triler Úvod do teórie chaosu, v roku 2019 román Druhá planéta.
Bola blogujúcou porotkyňou pre Martinus Cenu Fantázie 2020.
