Kniha nie je film 2.
Zrak – dokončenie
Ani knihy nie sú všemocné
Možno ste na základe doteraz napísaného dospeli k záveru, že kniha má oveľa väčšiu moc. V nej nepotrebujete žiadne triky, žiadny tučný balík peňazí na špeciálne efekty, nič. Dokážete opísať akýkoľvek obraz, ktorý vyjde z vašej hlavy. Úplne zadarmo a bez námahy pri stavbe kulís čitateľom sprostredkujete aj tie najdivokejšie vízie!
Nie.
Nie, pretože opisy nie sú silnou stránkou, ale, naopak, slabinou literárnych diel. Trochu ich treba, veď musíme vedieť čo, kde a ako. Nemali by však vyzerať ako fotografia s opísaným každým steblom trávy, ale skôr ako impresionistický akvarel. Tu farebná šmuha, tam farebná šmuha, medzi tým plno bieleho miesta, no my si už domyslíme zvyšok. Teda, za predpokladu, že ide o obraz, ktorý čitatelia už plus-mínus kedysi sami videli. Slnečný prázdninový deň, chladná daždivá noc, pach dezinfekcie a hrôzy nemocníc…
Únavné opisy
No čo keď chceme čitateľovi sprostredkovať čosi doteraz nevidené? Niečo, na čo by vo filme bolo treba špeciálne efekty? Niečo, čoho podobu si nemáme na základe čoho domyslieť? Ľutujem, ale ani toto väčšinou opismi nejde. Čítať tretiu stránku súvislého výkladu toho, ako vyzerá zložitý vyčarovaný útvar, baví naozaj len málokoho. A dlho to trvá. Film vám vie celú nádheru a hrozivosť napríklad magického portálu ukázať v sekunde. Divák to vidí naraz. Kdežto čitateľ si to musí postupne kresliť: čierny kruhový otvor uprostred, okraje rozmazané, okolo neho víria v smere hodinových ručičiek všetky farby spektra a v protismere zase niečo, čo vyzerá ako ružové elektrické výboje… Málokto si to však predstaví presne tak, ako ste to mysleli. A ešte menej ľudí na to povie wow. Kým sa totiž dopracujú ku komplexnému obrazu, sú unavení a otrávení. A čo ak nejaké kľúčové slovíčko prehliadnu? Čitatelia prehliadajú slová, niekedy aj celé vety, riadky, odseky. Dokonca to robia v textoch, ktoré ich zaujmú a páčia sa im, čo pre mňa zostáva záhadou. No keď zistia, že im uniklo čosi dôležité, zďaleka nie každému sa chce v texte vracať a hľadať. Ľahko sa môže stať, že opis obrazov, ktoré vám skrsli v mysli, sa po vynechaní kľúčovej pasáže pre čitateľa zmení na nezrozumiteľný bľabot a on už len netrpezlivo hľadá, kde sa znova začína dej. A najsmutnejšie na tom je, že netrpezlivo môže začať hľadať dej aj vtedy, keď mu nič neunikne. Len skrátka už nemá nervy na duševné omaľovanky. Takže pozor na opisy a obzvlášť na tie, čo pôsobia iba na zrak postavy (a cezeň aj čitateľa).
Neopisujte všetko
Potom je tu ďalší častý obrazový problém začínajúcich autorov príliš odchovaných na filmoch. Títo autori nemienia vykresľovaným obrazom ohúriť. Oni len skrátka píšu, čo v duchu vidia. Píšu všetko, čo vidia. Keď nám napríklad chcú oznámiť, že postava vyšla von, opisujú, ako prišla k dverám, chytila kľučku, stlačila kľučku, potiahla alebo potlačila dvere, prešla cez prah… Áno, vo filme by sme všetko toto videli. Ale na papieri je to zbytočné! Každý v našej kultúre vie, ako sa otvárajú dvere. Tie dvere netreba ani len spomenúť. Ak napíšeme, že postava vyšla von, sotva si niekto predstaví, že vyskočila oknom alebo preliezla klimatizačnou šachtou (a ak sa takto náhodou potrebuje dostať von, tak to určite treba napísať). Sekvencia kľučka – dvere – kroky – sa vybaví každému z nás, netreba upozorňovať na samozrejmé. Pamätajte, opisy v knihe majú byť ako akvarel. Tu šmuha, tam šmuha. Žiadna podstatná šmuha nesmie chýbať, no hneď ako šmuhy načrtnú správny tvar, treba s nimi prestať.
A je ešte jedno miesto, kde by ste mali byť obzvlášť opatrní s opismi: začiatok diela. Vo filme to funguje. Postupný, pomaly sa meniaci pohľad kamery po krajine či spoločenstve, bez slov, za sprievodu hudby nás raz-dva dostane do atmosféry. V knihe, bez zvuku a s veľkou námahou na strane príjemcu pri vykresľovaní obrazu, to však takto funguje len vtedy, ak ste výnimočne skvelí štylisti.
Čo spomenúť treba
Ale opäť – nedožeňte to do extrému. Vôbec tým nechcem povedať, že písať o stláčaní kľučky na dverách má byť tabu. Urobte to však iba vtedy, ak sa počas tohto procesu stane niečo zaujímavé, iné, neočakávané. Napríklad postava stlačí kľučku, ale zrazu začuje zvonku desivý zvuk. Znehybnie, bojí sa pohnúť, bojí sa nielen otvoriť dvere, ale aj vrátiť kľučku do pôvodnej polohy, aby na seba neupozornila príšeru tam na druhej strane… Alebo keď skrátka proces otvárania dverí sprevádza niečo iné, nápadité. Napríklad kľučka sa uvoľní, zostane hrdinovi v ruke a toho to zaskočí. Alebo sa mu na kľučku prilepia prsty, pretože sa stal obeťou kanadského žartíka. Možností je mnoho, pravidlo je len jedno: nepíšte o všetkom, čo by ste videli na filmovom plátne.
2. Sluch
Dlho som premýšľala o tom, či je zvuk dominantnejší pre film alebo pre knihu. Doteraz to neviem jednoznačne rozsúdiť. Obe médiá ho používajú, ale každé úplne inak. V každom má svoje plusy a mínusy.
Vo filme má zvuk azda ešte širšie pole pôsobnosti ako zrak. Navyše, je menej limitovaný rozpočtom. Zvuk odovzdáva nielen informácie, ktoré vyslovujú postavy či rozprávač (ak je prítomný), ale aj veľmi napomáha tvorbu emócií. Pochmúrna či veselá, rýchla či pomalá, hudba má rozhodujúci vplyv na atmosféru príbehu. Film nás môže zaskočiť aj všakovakými náhlymi zvukmi, čo sa využíva najmä na vyľakanie diváka.
Papier skladbu neprehrá
S knihou to na prvý pohľad vyzerá oproti filmu veľmi biedne. Pri opisoch vám žiadna atmosférická hudba nehrá (nepočítajúc audioknihy), obmedzené sú aj iné zvukové efekty. Myslím si, že aj preto sú pre čitateľov oveľa ťažšie stráviteľné knižné opisy ako filmové zábery. Ak chcete mať scénu silou-mocou podfarbenú hudbou, nielenže musíte mať na scéne nejaký prehrávač s reproduktormi, ale názov skladby a najlepšie aj interpreta treba priamo v knihe uviesť. A to je ďalší kameň úrazu.
Väčšina ľudí väčšinu hudby sveta nepozná. Aspoň nie po mene, z počutia možno ešte aj áno. Je veľké riziko, že napísaním názvu skladby atmosféru príbehu čitateľovi nijako neumocníte. Naopak, pridáte mu zopár úplne zbytočných slov. Málokto preruší čítanie, aby si išiel cez internet vypočuť, čo sa pri písaní tejto scény prehrávalo v hlave vám, aby bol v obraze. Vlastne, skôr vo zvuku. A ak čitateľ danú skladbu predsa len pozná, môže na neho pôsobiť úplne inak ako na vás. Možno mu predstavou hudby scénu znechutíte, hoci ste mu ju chceli skrášliť. To hrozí aj pri opise scény, ale ako som spomínala v prvej kapitole, riziko môžete zmierniť tým, že ponecháte iba náznaky. Pri jasnom uvedení názvu skladby sa však do náznakov ukryť nemôžete. Autori, s hudbou preto opatrne.
Majú zmysel citáty z piesní?
Tiež som mala svoje „hudobné obdobie“, kapitoly a state som uvádzala citátmi z piesní, aby sa čitateľ dostal do nálady. Ale vôbec to nefunguje. To som zistila aj tak, že hudobné citáty iných autorov prechádzam unudeným, neprítomným pohľadom. Je lepšie netrúsiť po texte priveľa konkrétnych skladieb. A keď už musí niečo hrať, stačí zmieniť hudobný štýl. Tým máte väčšiu nádej, že sa trafíte do niečoho, čo čitateľ môže. Ak ho teda aspoň rámcovo pozná. Aj keď sa mu, samozrejme, nemusí páčiť ten štýl ako celok, ale rovnaké riziko nesú aj kusé opisy. Keď raz niekto z estetických dôvodov preferuje na bývanie karavany, ani len stručné slovné spojenie „pekne zariadený dom“ v ňom nevyvolá peknú predstavu.
Možno práve krútite hlavou, pretože tento istý problém vyvstáva aj vo filme. Zahrá vaša neobľúbená skladba a máte po kráse scény. Ale v knihe sú aj iné možnosti. Ak nechcete, nemusíte riskovať ani len to, že čitateľovi sa nebude páčiť hudobný štýl celkove. Môžete napísať iba to, že postava hmkala a tancovala na svoju obľúbenú pesničku. Nič viac. A každému, kto má aspoň nejakú hudbu rád, sa môže premietnuť jeho vlastná. Toto film nikdy nedokáže.
Všetko s mierou
No znova raz – pozor na extrémy. Je jasné, že keď je vašou postavou hudobník, prílišným zahmlievaním toho, čo má z hudby rád, akurát vzbudíte dojem, že o tom nič neviete. Navyše, príliš nekonkrétny text sa nedá prežívať. Ak neuvediete vôbec žiadne detaily, ak nie ste nikdy konkrétni, fantázia čitateľa sa nemá o čo oprieť. Aj toto je častý problém začínajúcich autorov. Ba z posledného ročníka MCF mám pocit, že je ešte častejší ako podrobné rozpisovanie nudných detailov.
Preto všetko so správnou mierou. Záleží na situácii, kedy treba byť konkrétni a kedy nie, kedy musíte namaľovať pár detailov a kedy stačí len farebná šmuha. Využívajte však výhodu toho, že pri písaní vy sami rozhodujete o miere zobrazenia. Úbohé filmy, ktoré vám všetko musia ukázať i zahrať presne tak, ako to v tvorcovej hlave je! O koľko výhod pohrávania sa s príjemcovou fantáziou sa tým ochudobňujú!
Hudba a tempo
A čo hudba ako prostriedok na vyvolávanie atmosféry, hudba na naladenie čitateľa na tempo a dramatickosť diania? Bez tejto hudby sa pri písaní scén musíte zaobísť úplne. Ale to neznamená, že aspoň v tomto má film so zvukmi navrch. Vy totiž môžete – a mali by ste – tempo hudby v príbehoch nahrádzať. Čím? Tempom textu. S príchodom diania sa hudba zrýchľuje, graduje. Analógom toho sú v texte skrátené vety, pokojne aj jednoslovné (ale zase nie všetky). A časté delenie na odseky. A čo pomalá, pokojná hudba lenivého diania? Dlhé, rozplizlé vety (ale nie pridlhé a tiež nie všetky). Odseky sú pre zmenu dlhšie.
Rachot na papieri nedesí
Druhá kategória chýb pri zvukoch v literárnych dielach, oveľa závažnejšia než keď si priveľa sľubujete od uvedenia názvu skladieb, sú ľakavé zvuky. Používajú ich nádejní autori hororov. Iste poznáte tie filmové scény, v ktorých postava opatrne a vystrašene ide stemneným miestom, čitateľove nervy sú rozdráždené pomalou, tichou, ale napínavou hudbou… a zrazu sa ozve strašne hlasný tresk. Niekedy len ilustračný k šoku, keď hrdina nečakane niečo uvidí. Autori písaných hororov, samozrejme, ilustračný tresk nepoužívajú, ale zrevaní obludy či hlasných pádov predmetov možno nájsť v ich poviedkach veľa. A úplne zbytočne. V písanej forme to nie je ani trochu desivé. Ani keď napíšete „tresk!“. Ani keď napíšete „tresk!“. A dokonca ani keď napíšete „TRESK!“. Nevravím, že vaše hororové obludy musia nutne držať papule zavreté, ale zdroje strachu z nich treba hľadať inde než v ich revoch a pazvukoch. Alebo vo výkrikoch obetí.
Moc dialógov
Možno sa pýtate, prečo som na vážkach, či má zvuk väčšiu moc v knihách než vo filme, keď stále píšem o tom, že v knihách má moc len veľmi obmedzenú. Nuž, lebo všetko doteraz uvedené ohľadom zvuku vyvažuje tretí spôsob jeho použitia – rozhovory medzi postavami. A tie má kniha jednoznačne mocnejšie. Vo filme totiž na dialógy príliš nie je čas. Všimnite si, keď budete sledovať film podľa knižnej predlohy, ktorú ste čítali, že najdrastickejšie sa v scenári osekali práve dialógy. A keď už filmová postava musí o niečom dlhšie rozprávať, neraz sú jej spomienky či predstavy priamo zobrazované, keďže obraz je pre film dominantný.
V knihe vám naproti tomu nikto nekáže, aby sa postavy vykecali tak, aby sa to s pauzami, hudbou aj s titulkami vpratalo do dvoch hodín vysielacieho času. Dialóg je navyše väčšinou tá ľahšie čitateľná a stráviteľná časť knihy. Zrýchľuje tempo, rozvíja postavy i vzťahy. Šetriť ním preto netreba. No aj tu, prirodzene, platí, že všetkého priveľa škodí.
O autorke
Jana Plauchová (1987) pochádza z Banskej Bystrice. Žije v Žiari nad Hronom, kde pracuje v Krajskej hvezdárni a planetáriu M. Hella. Medzi laikmi aj odbornou verejnosťou sú obľúbené jej pútavé prednášky na tému nebeských telies, kozmického výskumu či možnej existencie mimozemského života. Študentom astronómie prednáša aj predmet Raketová technika a kozmonautika. V knižnej tvorbe sa orientuje na žáner vedeckej fantastiky, v ktorej využíva svoje rozsiahle odborné poznatky. Na Slovensku ju môžeme označiť za najvýraznejšiu súčasnú autorku tohto žánru.
V roku 2012 jej vyšiel prvý román Nula kelvinov, o rok neskôr to bola kniha Večnosť omylov. Získala za ňu medzinárodné ocenenie Encouragement Award od ESFS (European Science Fiction Society). V roku 2016 vydala sci-fi triler Úvod do teórie chaosu, v roku 2019 román Druhá planéta.
Bola blogujúcou porotkyňou pre Martinus Cenu Fantázie 2020.