Kniha nie je film 1.

Mládež čoraz viac pozerá filmy a čoraz menej číta. Takéto povzdychy sa objavovali už pred dvoma generáciami, no tento trend stúpa po čoraz strmšej krivke. Nikdy predtým nebolo dostupných toľko programov a tak ľahko ako v dnešnej dobe. V minulosti ich mohol človek aspoň v televízii premeškať a bol pokoj. Teraz však existujú archívy, online prístupy a internet je plný pirátskych kópií.

Nie, nechcem tu kázať o škodlivosti sústavného hľadenia na obrazovku pre zdravie a osobnostný rozvoj (hoci všetkého veľa škodí, to je fakt). Chcem sa zamerať na škodlivosť pozerania priveľkého množstva filmov na úkor čítania pre začínajúcich autorov. Film a kniha sú totiž dve úplne rozdielne formy umenia. Človeka zvádza zamieňať si ich, pretože v oboch je príbeh, fikcia. Navyše, je tu nešťastný fenomén „sfilmovaných kníh“. Ach, ako len neznášam toto slovné spojenie, lebo v drvivej väčšine prípadov oveľa viac vystihuje situáciu „film, ktorý vznikol po letmej inšpirácii knihou“.

A potom je tu ešte jedna okolnosť, čo láka písať ľudí, ktorí majú veľa napozeraného, ale málo načítaného. Oni v hĺbke duše ani nechcú stvoriť literárne dielo. Zamilovali sa do filmov a následkom toho si v hlave skladajú vlastné. No ako tieto fantázie zvečniť a sprostredkovať ostatným? Kameru má vďaka mobilu v dnešnej dobe skoro každý, ale hercov, kulisy, techniku a vizuálne efekty nie. Zato však má takmer každý počítač s textovým editorom. A tak sa vrhnú na písanie. Niektorí dokonca s nádejou, že literatúra je len podradným medzikrokom k ich skutočnému cieľu, filmu. Plán je takýto: napísať knihu – vydať knihu – presláviť sa na Slovensku – predať práva na preklad do angličtiny – presláviť sa v anglicky hovoriacich krajinách – nechať knihu sfilmovať v Hollywoode.

Ale to je už, samozrejme, extrém. Veľa autorov uvažuje oveľa skromnejšie. Ich skutočným cieľom môže byť „len“ dobrá kniha. No pokiaľ sa chcú naučiť napísať dobrú knihu iba pozeraním filmov, čo aj dobrých, nemôžu uspieť.

Znova musím pripomenúť, že film a seriál a priori nie sú zlé. Nezakazujem ich ani ako inšpiráciu. Nie som pokrytec, veď i v mojich prvých rukopisoch sa objavovalo veľa motívov práve z filmov. Film vás však nenaučí správne podanie písomnou formou. Prečo? Pretože informácie sa filmom v porovnaní s knihou odovzdávajú úplne odlišne.

Ako prijímame zámery tvorcov

Základný rozdiel je v tom, že obrazovka leje do človeka vnemy cez oči a uši priamo, kým kniha mu výlučne cez zrak podáva slová, ktoré treba dešifrovať. Okrem audiokníh, ktoré na vstup do čitateľovej mysle používajú uši, ale podstata je rovnaká. A toto dešifrovanie je u ľudí rozdielne. Závisí od inteligencie, vzdelania, rozhľadenosti, osobnosti, vkusu a minulosti čitateľov. Schválne, myslíte, že pod slovným spojením „pekne zariadený dom“ si všetci predstavia to isté? Ani zďaleka. Pre niekoho je to moderný barák, pre mňa rustikálna vilka. Niekto ho má zahltený predmetmi, iný minimalistický. Niekto vidí holú podlahu, iný koberce.

No vo filme sa žiadne takéto variácie nekonajú. Predostrú vám fixnú predstavu režiséra a hotovo. Áno, ak je v scenári dané, aby bol dom pekný, jeho interiér asi urobia podľa štatisticky väčšinového vkusu divákov. No zďaleka sa nezapáči všetkým. Kým v knihe to nevinné slovné spojenie „pekne zariadený dom“ bez ďalšieho rozvádzania môže uspokojiť skutočne všetkých. Ide o jeden z príkladov, kedy má kniha navrch. A tiež jeden z dôvodov, prečo to netreba preháňať s opismi, ale nechať niečo aj na čitateľovej fantázii.

Zbytoční krásavci

Nechať niečo na čitateľovej fantázii platí aj o pekných postavách. Filmy režisér obsadí peknými hercami s výnimkou tých rolí, v ktorých podľa scenára vyslovene nemajú byť príťažliví. Vy to však robiť nemusíte. Ak o výzore postáv nenapíšete nič, čitatelia si tam určite dosadia typy, na ktoré sa dá pozerať. Čo viac, na ktoré sa dá pozerať podľa ich kritérií. Aj hollywoodske sexidoly sú pre niektorých ľudí vyslovene ohavy. Samozrejme, keď si dej vyžaduje, aby postava mala konkrétne črty, tak ich má mať. No ani jediná poviedka s krásnymi postavami od začínajúceho autora, akú som kedy čítala, nemala dejom daný dôvod, aby vyzerali presne tak, ako ich autor opísal. A väčšina z nich nemala dejom daný ani dôvod, aby vôbec vyzerala nádherne.

Úskalia knihy

Nutnosť predstavovať si významy slov v knižnej podobe však môže byť pre čitateľa aj kameňom úrazu. Čo ak to slovo nepozná? Z kontextu si hádam domyslí, ale ak nie… A čo ak mu to slovo evokuje niečo absolútne iné než väčšine ľudí našej kultúry? Alebo kľúčové slovo prehliadne a to mu skazí celé odovzdávané posolstvo?

No pozor, hlavný rozdiel medzi filmom a knihou nie je ten, že v knihe treba všetko dešifrovať a vo filme netreba dešifrovať nič. Po prvé, film síce pôsobí na diváka priamo, ale len na dva z jeho zmyslov: zrak a sluch. (Vynechajme teraz 4+D kiná.) Ak chce sprostredkovať divákovi informáciu, ktorú by sme dostali cez ostatné zmysly, musí to urobiť iba pomocou zraku a sluchu. A to ho veľmi limituje. Po druhé, dokonca aj vo filmových záberoch, najmä starších a nízkorozpočtových, divák musí čo-to dešifrovať a ani sa nad tým nepozastaví.

No pekne po poriadku. Rozoberme si, aký je rozdiel v pôsobení filmu a beletrie na jednotlivé čitateľove zmysly.

 

1. Zrak

Spomenula som, že zrak je jednou z len dvoch možností, ktoré má film, ak chce odovzdať informácie priamo. Značí to však, že je v pôsobení na zrak lepší ako kniha? Skúsme sa zamyslieť.

Film nám priamo ukáže, čo má autor na mysli… no iba vtedy, ak je v možnostiach filmárov nám to ukázať.

Obmedzenia filmárov

Ešte donedávna nebolo ani zďaleka možné sfilmovať všetky obrazy, čo vám skrsnú v hlave. A aj to málo, čo vedeli obrazovky či plátna ukázať, ukázali omnoho slabšie než dnes. Všimnite si, ako smiešne napríklad vyzerajú staré kvázi nočné scény! S tým, ako skutočne vidíme obraz v prítmí, nemajú spoločné takmer nič.

Ale teraz hovorím najmä o fantastike. Preto boli mimozemšťania v starých snímkach, napríklad v prvých filmoch Star Trek či Star Wars, prevažne humanoidní. Človek si ľahko nasadí masku, ale povedzme taká obrovská stonožka hýbajúca stovkou nôh a desiatkami hryzadiel naraz bola skrátka mimo možností.

Možno sa zdá, že dnes sa nás už tento problém netýka. Veď máme počítačové animácie. Vyženieme zopár hercov pred zelené plátno a dotvoríme si k nim, čo len chceme. Háčik je však v tom, že na to potrebujeme obrovský balík peňazí. Mnohí filmári na to skrátka nemajú. Používajú preto všelijaké šikovné triky na odvedenie pozornosti diváka od toho, že niektoré uhly záberu a časti scén nie je možné ukázať. Ukážu vám napríklad futuristické mesto z diaľky a potom človeka pri základni jednej z tých mohutných budov, ale už nie pomalé približovanie sa kamery z výšky nad mestom až k nášmu hrdinovi. Pretože futuristické mesto je v skutočnosti malý model a základňa jednej z budov lepenka končiaca meter nad zorným poľom kamery. No fantázia čitateľa si to aj bez zoomovania vie dať dohromady. Považuje jeden filmový záber za detail druhého, hoci priame prepojenie medzi nimi mu neukázali. Toto je jeden z prípadov dešifrovania scény vo filme.

Nevzdelanosť – raj pre filmárov

Ďalším filmárskym trikom je zneužívanie nevedomosti diváka. Napríklad natáčanie v stave beztiaže je ťažké a drahé, jeho napodobenie takisto. Preto v nenáročných sci-fi odznie nejaká replika o umelej gravitácii na kozmických lodiach a staniciach. V lepšom prípade. V horšom o tom nepadne ani slovo vysvetlenia, čo ako chatrného. Žiaľbohu, tento filmársky trik sa neraz prenáša do kníh, hoci ho tam autori vôbec nepotrebujú. Pokojne by mohli nechať svoje postavy lietať v stave beztiaže a nestálo by ich to ani cent, ale majú tak pevne vžité, že aj vo vesmíre neustále na ľudí pôsobí pozemská tiaž, že im to ani nenapadne.

Alebo taká gravitácia na cudzích planétach. Vo filmoch je takmer vždy presne rovnaká ako pozemská, pretože sa vždy natáčajú – prekvapivo – na Zemi. So sfilmovaním preťaženia či podťaženia by bol azda ešte väčší problém ako so stavom beztiaže. Čo na tom, že je štatisticky takmer vylúčené, aby toľko cudzích planét malo na povrchoch také podobné tiažové zrýchlenia ako naša Zem.

Ašpirujúci spisovatelia to nekriticky preberajú. Pokiaľ ide o planétu mimo slnečnej sústavy, po ktorej sa postavy pohybujú, ešte som sa u začínajúcich autorov nikdy nestretla s tým, že by mala gravitáciu výrazne inú než Zem. Pritom im v tom vôbec nič nebráni. Dokonca by to aj ich príbeh ozvláštnilo a nenatískalo by sa podozrenie, že autor len skopíroval pár filmových scén, a tak vznikla jeho poviedka.

No neviňme za to iba autorov samotných. Aj fantázia musí byť kŕmená podnetmi, nevystačí si len sama osebe. Bez filmových predlôh nemáme kde napozerať, ako veľmi sa líšia každodenné pohyby ľudí a vecí na telesách s inou gravitáciou. Chce to urputné rozmýšľanie a logické dedukcie. Alebo… čítať knihy známych a skúsených autorov, v ktorých sa planéty s výrazne inými gravitáciami niekedy vyskytujú.

 

O autorke

Jana Plauchová (1987) pochádza z Banskej Bystrice. Žije v Žiari nad Hronom, kde pracuje v Krajskej hvezdárni a planetáriu M. Hella. Medzi laikmi aj odbornou verejnosťou sú obľúbené jej pútavé prednášky na tému nebeských telies, kozmického výskumu či možnej existencie mimozemského života. Študentom astronómie prednáša aj predmet Raketová technika a kozmonautika. V knižnej tvorbe sa orientuje na žáner vedeckej fantastiky, v ktorej využíva svoje rozsiahle odborné poznatky. Na Slovensku ju môžeme označiť za najvýraznejšiu súčasnú autorku tohto žánru.

V roku 2012 jej vyšiel prvý román Nula kelvinov, o rok neskôr to bola kniha Večnosť omylov. Získala za ňu medzinárodné ocenenie Encouragement Award od ESFS (European Science Fiction Society). V roku 2016 vydala sci-fi triler Úvod do teórie chaosu, v roku 2019 román Druhá planéta.

Bola blogujúcou porotkyňou pre Martinus Cenu Fantázie 2020.