BLOG 30 – Svetielko na konci tunela
Začínam veriť, že sa dočkám dočítania všetkých poviedok do konca. Doteraz to bolo len nepatrné svetielko na konci tunela, ale už silnie. Zvláštne je, koľkokrát som mala pocit, že to ďalej nedám, nevládzem, ale zakaždým som sa vzchopila a ďalších pár poviedok mi išlo takmer ľahko. Napriek tomu sa bojím, že prípadný silný kúsok, ktorý by sa zjavil pred koncom, potopí moja únava. Na druhej strane však už neverím, že príde. Vyzerá to, že budeme bez desiatky, ktorú by som takto ohodnotila hneď po prečítaní. Chcem sa však pred odoslaním hodnotení pozrieť na bodovú tabuľku a obzvlášť na kúsky s najvyšším hodnotením, u ktorých by moje body mohli ešte zamiešať karty. S odstupom sa z niektorých sedmičiek azda budú dať vytiahnuť osmičky a z osmičiek dokonca aj nejaká ďalšia deviatka. Veď ako som písala na začiatku, moja stupnica bude relatívna, nastavená na úroveň súťažných prác, aby sa využila úplne celá hodnotiaca škála.
Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.
291. poviedka
Po predošlej strnulej várke konečne niečo trochu osviežujúce. Aj keď opäť, ťažko povedať, prečo bol tento príbeh osviežujúci a čítavejší než povedzme sedem poviedok pred ním. Originalitou zas neohúri – zvrat v strede je síce dobrý, ale to, že hlavná postava nevie, že je duch, už vo fantastike bolo. No aspoň nie v tejto súťaži. Jazyk tiež nie je nejaký svojský či nápaditý, hlboko do duše nezaryje. Ale trochu predsa. Aj jednoduché slová a vety poskladali zrozumiteľnú poviedku, vyvolali u čitateľa emócie spolu so zvedavosťou, ako to bude pokračovať, a s absenciou zvedavosti na to, koľko stránok ešte zostáva. A to bola pritom jedna z najdlhších poviedok. Autor pekne pracuje s niekoľkými prepletajúcimi sa líniami, či skôr nitkami. Vytvára síce prosté, no nie čierno-biele, a preto sympatické postavy. Ako po dočítaní zistíme, záporákom vlastne nebol nik, každý mal svoje motívy a svoje trápenie. A to je fajn. Dá sa síce rýpať v tom, ako si dievča-duch mohlo napríklad v škole nevšimnúť, že naň nikto nereaguje, taktiež si neviem predstaviť jej spoločné stolovanie s rodičmi. Ale aj tak nadpriemer.
292. poviedka
Na začiatku poviedky sa hlavný hrdina zobúdza zo spánku. Je to motív, ktorý sa v tejto súťaži stal ďalšou (veľmi otravnou) klasikou. Za to by som však tohto autora, ktorý má smolu, že nastúpil medzi poslednými, trestať nemala. Navyše si rýchlo získal moju pozornosť. Hrdina sa totiž neprebral na klišé mieste, ba ani v ležiacej polohe… Hlavná postava si získala moje sympatie, autorov štýl, ktorý patrí medzi tie lepšie a pravej literatúre bližšie, udržiaval moju zvedavosť. A to aj napriek tomu, že prebudenie zo sna sa opakuje, čo u iných autorov v tejto súťaži doposiaľ nikdy nefungovalo. Lenže presne v polovici poviedky už pociťujem prvé známky nespokojnosti. Mal by to byť polčas, v ktorom autor hodí nejakú malú odmenu, nejaký prísľub, že sa to oplatí čítať do konca. Že zodpovie aspoň jednu z otázok, ktorých počet utešene rastie. Ale nie. No je zjavné, že som nič neprehliadla, pretože rovnako zmätený zostáva aj hrdina a tak ako u mňa, aj u neho rastie túžba po nejakých odpovediach. Tak teda obaja čoraz zúfalejšie pokračujeme, vyčerpane dobiehame do cieľovej roviny, v ktorej nie je… nič. Spľasnutá bublina bez akéhokoľvek vysvetlenia, bez akejkoľvek odmeny za zotrvanie pri texte. Škoda. A slovo „zygota“ sa píše s „y“.
293. poviedka
Nejasné, dýchajúce Hrou o tróny, no napriek tomu s určitým autorským potenciálom. Klasická fantasy s dejinami na začiatku, ktoré nie sú napísané natoľko dobre, aby zakryli fakt, že sú… skrátka dejinami na začiatku, začiatočníckou chybou. Opísané tak, že neviem kto, čo ani prečo. Napriek tomu v sebe prvá polovica poviedky, príbeh magickej kráľovnej, mala nejaké iskierky. Drobné, pôsobivé záblesky obrazov. No potom je kráľovná mŕtva, nech žijú nové dve postavy. Kiežby žili, v tomto smere ešte majú čo doháňať. Zvyšok poviedky tvorí ich dialóg, do ktorého som sa začítala ešte menej než do prvej polovice príbehu. Ťažko povedať, či to vôbec bolo vypointované, lebo toto je, žiaľ, typ poviedky, ktorý treba prečítať aspoň dvakrát na dopátranie sa toho, o čom vlastne bola.
294. poviedka
Desivé, nechutné, tragické a súčasne komické… také to asi malo byť a aj je. Ale nie v dokonalom súlade. Tragické prvky sa príliš bijú s nechutnými a komickými. Čitateľ vo výsledku nevie, nakoľko vážne má tú poviedku brať. Musela tam byť napríklad tá záležitosť s prdmi? Iba čo okrem rozpakov vytvorila aj nekonzistenciu – ako to, že aj prdiacu obeť démon zabil? Ako to, že ju zabil aj cez druhú obranu, ktorú si nasadila? Tak ako mi pripadá zbytočná táto komédia, tak mi pripadá zbytočná aj záverečná tragédia. Ale inak ide o čítavý text s nádychom originality, ktorú si cením.
295. poviedka
A opäť jedna z variácií na tému dievča zo skazeného sveta, ktoré by oveľa radšej žilo v neskazenom „bio“ svete. Nielen pre jeho ekologickú stránku, ale aj pre krásneho muža, ktorý ju tam čaká. Je spracovaná lepšie ako väčšina poviedok s týmto námetom, striedajú sa rozličné scény, ktoré udržiavajú čitateľovu pozornosť a pritom ho nemätú. V poviedke sa objavuje aj druhá, veľmi obohraná schéma – časté preberanie sa zo spánku a tápanie v tom, čo je pravda a čo sen. Ale obe schémy sú prepletené a ako-tak slušne zapracované. Je tiež dobre, že hrdinka neprijíma fantasy dianie bez mihnutia oka, ale dlho pochybuje o svojom zdravom rozume. Dalo by sa aj viac, hlbšie a celkovo oveľa lepšie, ale ani takto to nie je žiadna katastrofa. No stále zostáva klišéovitým príbehom.
296. poviedka
A zase prostý jazyk, rozprávanie fantasy príbehu v štýle legendy či rozprávky. Tentoraz je to aspoň ošetrené ako rozprávanie starého otca vnukovi a je to aj ako-tak čitateľné. Aj to posolstvo tým, že je podané ako poučka starého otca vnukovi, nepôsobí až tak zle ako priamo z autorových úst (ale aj tak to nestačí na jeho prijatie). Príbeh však má množstvo dier. V plánoch oboch bohov je toľko nezrovnalostí a absurdností, že tejto legende ani trochu neverím. Obzvlášť posledný kúsok s richtárom je už zbytočný aj pre dej, len logiku toho celého ešte viac podkopáva. Pritom stačilo by tam trochu obkecu, aby to zapadlo do kontextu. Autorov úmysel je dobrý, námet ujde, pri lepšom spracovaní to mohol byť vysoko nadpriemerný kúsok. Pod lepším spracovaním myslím jednak čítavejší jazyk, jednak, prirodzene, zlepšenie príčinno-následných vzťahov a v neposlednom rade aj väčšie zásahy oboch bohov do diania, ktoré rozpútali, nie iba sedenie so založenými rukami. A zdá sa mi to, alebo je táto legenda ďalšou narážkou na pandémiu a karanténu?
297. poviedka
Sci-fi príbeh v duchu Hviezdnych vojen, možno i Duny. Prapodivné mimozemské rasy, navzájom premiešané, planéty prebrali funkciu štátov, prebieha obchodovanie a boje medzi nimi. A do toho táto epizódka, ktorá pôsobí ako vytrhnutá z väčšieho kontextu. Čo-to je v nej vysvetlené, ale chýba toho ešte veľa. Menovite čo a prečo hľadali dve hlavné postavy na púštnej planéte a tiež niečo viac o nej samotnej. Ako inak máme v závere smútiť nad jej skazou, keď vôbec nevieme, za čím smútiť? Preto je také ťažké vzbudiť v čitateľoch nejaké reakcie úryvkami. Štýl písania sa celkom dá, s jednou obrovskou výhradou – zase to nie je vôbec nijako členené!
298. poviedka
Čítačka občas ukazuje oveľa menej strán, než poviedka skutočne má. Ale teraz som po prvýkrát dúfala, že ide práve o tento prípad. Čo je pre autora poklona. Jeho štýl rozprávania bol prijateľný a zápletka sľubná. Pravda, štýlu sa dalo čo-to vytknúť – jeho jednoduchosť v tomto prípade nerušila, ale údaje o km/h pôsobia rušivo ako z nejakej encyklopédie. A darmo sa autor bude rozpisovať o playliste nejakej postavy človeku, čo tú hudbu nepozná – pre neho sú to len prázdne a zdržujúce slová. Ale dobre. Prišla tá zápletka, prišlo nadprirodzeno… a… a prakticky hneď za tým prišiel koniec. Zápletka sa vyriešila sama. Hrdina ani prstom nepohol. Ani nadprirodzený jav nepriložil ruku k dielu, pričom ho neospravedlňuje ani to, že mal podobu svietiacej gule bez rúk. Toto by obstálo ako kvázi reálna duchárska historka pri táboráku, ale nie ako poviedka. A zakončiť text slovami v cudzom jazyku? Prepáč, autor, nebola som ochotná bežať si po slovník, aby som náhodou niečo neprepásla.
299. poviedka
A ďalšia poviedka z WTF kategórie. Dve postavy, ktorých repliky znejú ako citáty z básní – nadnesené, s čudesnými slovosledmi a bez súvislosti s dianím, s vlastnými replikami aj s replikami partnera. Autorská reč je pritom o čosi modernejšia a súvislejšia, nič však nevysvetľuje. A dej? Myslím, že ho dokonale vystihujú tieto dva citáty z poviedky: „… pokúšam sa stroviť onen výjav, avšak nejako mi uchádzajú súvislosti“ a „Vôbec nič nedáva zmysel“. Ešteže aspoň pravopis je dobrý.
300. poviedka
Nie absolútne začiatočnícky, ale aj tak slabý text. Štylistika je nešikovná, slová neobratne kĺžu okolo toho, čo chcú povedať, do toho sem-tam preklepy a čechizmy. Tak ako veľa hororov, aj tento sa snaží o zakrádajúcu sa hrôzu, o pomalé zmeny v psychike človeka, o jeho obavy, či prichádza o rozum alebo sa skutočne deje niečo nadprirodzené. Úmysel je dobrý, lebo na rozdiel od „desivých“ obrazov je toto úspešná cesta. Teda, bola by, ak by sa to spracovalo správne. Toto však, žiaľ, nie je ten prípad. Najprv tu máme zbytočnú scénu s pitvou, ktorá dej ani atmosféru nikam neposunie (môže tam byť, ale veľmi skrátená), potom zase zrýchlené a nepresvedčivé stretávanie sa hrdinky s magickým artefaktom. Neviem, prečo práve s takým artefaktom, keď podstata rozuzlenia tkvie kdesi inde. Zvrat celý príbeh mierne vyzdvihol a ukázal, že v základných obrysoch deja ide o funkčnú schému. No práve preto, že je funkčná, je už aj obohraná. Takéto námety sa dajú ešte zachrániť tým, že sa dobre obkecajú. Preto myslím, že keď autor zapracuje na jazyku, môže tvoriť solídne texty.
