Blog 05: Chcem odkladať čítačku so smiechom

Porotcovský blog Mária Zeumera – časť piata so slovenským Kotletom (teda skoro), pokračovateľom Tolkiena (teda snažiacim sa o to), oživovateľom čapkovskej tradície a tiež s poviedkou na vyradenie zo súťaže.

Mimochodom, naďalej platí, že poviedky v hodnotení schválne nie sú označené číslami, pod ktorými sú v súťaži zaregistrované. Svoju konkrétnu poviedku budete musieť spoznať na základe popisu porotcu. K svojmu textu sa verejne nepriznávajte, v čase prvého kola porota musí hodnotiť poviedky bez znalosti mena autora.

 

štyridsaťšesť

Áno! Chcem odkladať čítačku so smiechom. To, čo som práve dočítal, malo pre mňa nápad, napätie, humor, politickú satiru, bolo to nekorektné, a stále v medziach slušnosti a únosnosti. Prirovnal by som to ku Kotletovi. A také môžem! Myslím, že dozrel čas na … J Som primitív? Možno!

 

štyridsaťsedem

Táto poviedka, nech sa na to pozerám ako chcem, má pre mňa nejasné posolstvo. Hovorí za alebo proti? Dá sa vyložiť rôznymi spôsobmi. Bol to zámer? Ide o liberálneho autora, ktorý nám dáva na výber? Mňa by ale zaujímal práve ten jeho názor. A motivácia napísať túto poviedku. Myšlienku to má dobrú, je to krátke a svižné, v duchu čapkovskej R.U.R. tradície.

Žijeme zvláštne, názorovo pomýlené čas. Kam to až zájde? Ostáva veriť v zdravý rozum.

 

štyridsaťosem

Taký Nezvratný osud seknutý s Jumanji. Neviem, kto vymyslel zákon, že čím viac sa snažíte niečomu vyhnúť, tým viac si to privolávate. Murphy? Ľudová slovesnosť? Zákon Anakina Skywalkera? Alebo je to trest boží za naše hriechy?

Nie zlé, ale skôr mysteriózne, ako desivé a nie veľmi presvedčivé.

 

štyridsaťdeväť

Opäť jedna poviedka z kategórie autorské cvičenie. Zaujímavá idea presunu civilizácie časom a priestorom. Nastolenie morálnej otázky, kto má právo na planétu? Pôvodní obyvatelia, ktorí ju opustili a boli považovaní za vymretých alebo potomkovia tých, ktorí ostali a prežili? Podobne tomu je v sérii 100.

Z tejto ukážky sa však nedozvedáme nič viac. A je to škoda. Stačilo by sa tomu povenovať o jeden večer dlhšie. Ale môžem sa mýliť.

 

päťdesiat

Asi najtradičnejšia fantasy, ktorú som tu zatiaľ čítal, písaná v Tolkienovskom duchu. Myslím, že ľudia sa mu vyhýbajú z dôvodu nejakého rešpektu, či nemerateľnosti. A je to škoda. Tento typ rozprávania je epický. Nesie so sebou istú dávku pátosu, no z času na čas sa mi také žiada. V tejto poviedke som to dostal. Škoda, že nám autor neponúkol viac dialógov. Elfovia, draci, kúzelné zbrane, putovanie … apropos putovanie. Uvedomujem si, že tento príbeh je len jeho začiatkom, no ako taký je uzavretý a možno ho vnímať ako epizódu. A ďalšie osudy hlavného hrdinu boli načrtnuté, takže si vieme predstaviť, čo bolo ďalej. To len na margo mojich poznámok k poviedkam, ktoré označujem za neuzavreté (alebo tak nejak).

Skúsení autori radia: nebojte sa napodobňovať obľúbených autorov. Ja hovorím: Tolkien je super. A to, že je jedným z otcov tohto žánru neznamená, že musí ostať nedotknutý. Vytvoril a zanechal nám fungujúci svet. Tak ho oživujme.

 

päťdesiatjeden

Mali sme tu ortodoxnú fantasy, teraz je tu (podľa mňa) ortodoxné sci-fi. Zárodok space opery s jemnými náznakmi space military pre technokratov a maniakov.

Opäť raz sme zničili Zem a utiekli do širokého vesmíru a opäť raz sa našiel nejaký nostalgický blázon, ktorý sa zatúžil vrátiť. A že je to návrat s veľkým „V“ , s prúserom galaktických rozmerov, netreba vôbec pochybovať.

Je iróniou ako je planéta, ktorú úspešne likvidujeme, predmetom sentimentu toľkých sci-fi scenárov. Rovnako tak, ako ju všetci literárne zachraňujeme a obnovujeme, ale v skutočnosti to nedokážeme. Ale o tom som nechcel.

Pre mňa dobre vyvážená pašerácko- odpadlícka poviedka so správnou dávkou technických faktov, ktoré mňa presvedčili o kvalitách autora bez toho, aby som sa v nich strácal. Samozrejme, že mám výhrady, no sú príliš konkrétne, aby som ich tu mohol uvádzať. Dobrá práca!

 

päťdesiatdva

Opäť mám protichodné pocity. Na jednej strane oceňujem autorov pokus o populárno- náučnú literatúru, na strane druhej je zas krívajúca kvalita textu a samotné prevedenie príbehu.

Názov nesie vo svojom titule slovo rozprávka. To by bolo fajn, keby sa tohto slova autor pridržal. Ponúkol nám totiž príbeh ako Z knihy džungle. Príbeh jedinca, ktorí sa líši od svojho okolia a prirodzene si nájde vlastnú cestu. Neznalému čitateľovi  tak poodhalí možné paleo- antropo- prehistorické súvislosti a vyvoláva tak záujem o túto problematiku. Následne však do skladačky vkladá personifikácie elementov, ktoré vytvárajú rozprávkový dojem, no sú v kontraste s pôvodným rázom textu. A tak tu zrazu máme neporiadok. A celkový dojem ide súdruhovia kam? No predsa do… do nižších poschodí tabuľky. Ja osobne by som vsadil na rozprávkový jazyk. A ten záver? Ten radšej odignorujem.

 

päťdesiattri

Zaujímavý spôsob obhajoby návykových látok. Neviem ako inak by som to špecifikoval. Ivan mi odpusť, ale po tomto mám pocit, že do Šale budem chodiť ešte menej! Toto bola strata času!

 

päťdesiatštyri

Hrozba zotročenia ľudstva androidmi je častou a obľúbenou témou poviedok. Už sme tu nejaké mali. A je dosť možné, že jedného dňa sa to skutočne stane. Dôvody útokov umelej inteligencie sú rôzne, ale sexuálne  zotročenie? To je novinka!

A presne o tomto tá poviedka je. Teda ona je o tom zotročení, no po tom, čo si prečítate pasáž textu ako z rubriky „Tenkrát poprvé“, už nebudete vnímať nič, len ten sex. Ono, je to zaujímavá hypotéza, rozhodne je to niečo nové (pre mňa), no nie som o tom tak celkom presvedčený. Zhruba prvá tretina na mňa pôsobila chaoticky. Síce sa to neskôr vysvetlilo a čitateľ  pochopí, no nedôvera v text ostáva. Prevažuje to dobré, no mne to nestačí.

 

päťdesiatpäť

Zatiaľ najnepríjemnejšia hororová poviedka, ktorú som tu opisoval. Výborne zvolené prostredie opustenej liečebne, správne vybudované napätie a duchárska atmosféra. Škoda len toho „blackoutového“ konca. Nuž liečebne, decáky, kláštory a internačné tábory – záruka kvality J.

 

päťdesiatšesť

Desí ma predstava bezkontaktného milovania! Že by ľudia jedného dňa stratili záujem o akýkoľvek fyzický styk. A práve toto využil autor poviedky, ako spôsob ovládania ľudí umelou inteligenciou (UI). Ten nápad je priamo diabolský. Nechať ľudí, aby sa geneticky zdokonalili s využitím UI, zatiaľ čo táto má vlastnú agendu.

Autorovi sa na pár stranách podarilo vyvolať vo mne zmes rozličných pocitov a nálad. Nechýbalo ani veľké odhalenie a „Equilibrium efekt“. Pár vecí by sa dalo vytknúť a so záverom tiež nie som úplne spokojný, ale celkovo to vydá na vyššie priečky.

PS: Chýbalo mi pomenovanie režimu, ktorý je podľa autora lepší, ako demokracia J.

 

päťdesiatsedem

Ako som už pri niektorej poviedke spomenul, mám za sebou archeologické roky, a tak ma baví odhaľovať minulosť. Postava odhaľujúca stratené spomienky je mi preto blízka a je výborným zdrojom tajomna a nečakaných situácii. Všetko je pre ňu záhada, všetko je nové. Keď to zmiešate s anjelskou témou, máte zarobené na celkom výživný príbeh. Lucifer, Dominion… to všetko sú vydarené príbehy, ktoré nám dokazujú, že anjeli nie sú len bezpohlavné zjavenia s harfami, či bucľaté detičky na oltároch.

Zažral som sa do textu a ten plynul ako voda. Banujem len, že si autor nedal viac námahy s postavou Lucifera (ten proste nemôže chýbať), ktorého prekuknete takmer hneď a je vám jasné, čo bude nasledovať. Autor sa pokúsil to okoreniť džendžerom, no ten skutočne nebol nutný.

Odhliadnuc od toho ma príbeh o „nebešťanoch“ príjemne prekvapil a potešil.

 

päťdesiatosem

Musím uznať, že autorovi sa podarilo textom navodiť atmosféru starých horských filmov československej televízie, ktoré som ako dieťa nemusel a nechápal, a dnes z nostalgie vyhľadávam. Navštívil som niekoľko horských chát a ten pocit sa už nestratí. A úspešne sa predral na povrch. Idylka.

Názvom pripomína poviedka bájku a rozkrýva viacero rovín, čo je super. Text s chybami je plynulý, dobre sa číta, užívate si ten pokoj hôr a zrazu bez varovania príde smrť. Žmurkáte, snažíte sa pochopiť a jediné, čo sa z vás prederie na povrch je zúfalé NIÉÉÉ nešťastného recenzenta. Záver zabil všetko!!! Nie len kozu. Uznávam, že ľudia jednajú skratovo, no toto bol celoštátny výpadok prúdu! V literatúre to tak podľa mňa nefunguje. Vo filme, ktorý je podporený náladovou hudbou a obrazom si to viem predstaviť. To stupňujúce sa utrpenie a vnútornú bolesť, ale tu… si to len viem domýšľať a to je málo. Pre mňa. Malo to ostať pri bájke.

PS: Je to vôbec hororové?

 

päťdesiatdeväť

Zaujímavá kombinácia kriminálky a rozprávkových elementov. Povedal by som, že táto poviedka pôsobí ako z náborového letáka tajných jednotiek, zachraňujúcich fantáziu.

Úvaha o tom, že svety fantastiky a reality sú pôvodom jeden a ten istý, mi je povedomá. A pátranie po dôvodoch rozpadu je pútavé a zaujímavé. Navyše ma upútala možnosť interpretácie textu, ako sťažnosti na manipuláciu s médiami a zámerného ovplyvňovania občianskej mienky. Kto už dnes môže s istotou tvrdiť, že je niečo stopercentná pravda? Kto nám hovorí pravdu? A kto je len manipulátorská sviňa? Môžu za všetko mačky? To všetko a viac medzi riadkami tohto pilotu.

 

šesťdesiat

Objavil som prvú poviedku, ktorá obsahom nespĺňa podmienky, aby mohla byť zaradená do súťaže MCF. O čo ide:

Autor nám ponúka zaujímavý informatívny exkurz do sveta barovej kultúry a fínskej gastronómie. V tejto chvíli som si uvedomil, čo mi to pripomína. Príbehy z magazínu Žltý, ktorý nájdete u istého prepravcu. Ak by som mohol byť trošku pejoratívny, tak „správne hajzlové čtení“. Aj zaujímavé, aj humor bol, dejom nás autor neobťažoval (fantastikou už vôbec) a keby boli nejaké obrázky, bolo by to dokonalé. Ešte by to mohlo byť ako letná príloha v ženskom magazíne. Ale v tejto konkrétnej súťaži je nebodovateľná.