BLOG 02 – Martin Boszorád – Nie každý, kto píše, je a môže byť spisovateľom

Minule som sa v rámci svojich porotcovských postrehov zmienil (a áno, pochvalne) o poviedke, ktorú definoval zaujímavý autotematický rozmer a umná práca s komikou. Posudzovaný text sa mi však páčil nielen vďaka uvedenému, ale napríklad aj vďaka nasledovnému fragmentu z dlhšieho prehovoru protagonistu: „Pozrite sa, nikdy si žiadnu knihu od umelej inteligencie neprečítam. Napriek prirodzenej zvedavosti, ako sa to vydarilo. Sú to všetko sračky. Žiadna umelá inteligencia sa nepopálila na žihľave, neslzila, keď sa pridlho pozerala do slnka, počúvanie obľúbenej skladby ju nikdy v mysli nevrátilo na miesto, keď ju počula prvýkrát, a keď už sme pritom, tak ani nikdy nezacítila, ako veľmi môže smrdieť obyčajné hovno. A preto nikdy nebude vedieť, o čom píše, a to, čo píše, nikdy nebude skutočným umením.“

Myšlienka tvoriaca jadro citovanej výpovede sa mi zdá veľmi silná a absolútne sa s ňou stotožňujem. V tomto kontexte sa mi však zároveň žiada dodať, že ak sa aj autor XY, skutočný človek, popŕhlil na žihľave alebo ak aj začal slziť pri príliš dlhom pohľade do slnka, neznamená to automaticky, že obstojí ako spisovateľ. Otvorene priznávam, že sa prosto zdráham uveriť tomu, že autor schopný – bez ohľadu na skúsenosť so žihľavou či slnkom – použiť vo svojej poviedke slová ako „vlasi“ je alebo raz bude (veľkým) spisovateľom. Keď teda čítam a vyhodnocujem – lebo to mám robiť – niektoré súťažné texty…

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

11. poviedka

… a v nich vidím defektné slová typu „pomalím“, „podyšla“ či „zachychotala“ atď., nikto sa na mňa nemôže hnevať, že celkom strácam zo zreteľa to, o čom poviedka je, a namiesto Max-imálne sentimentálneho, priam až snového príbehu lásky moju pozornosť upútajú štirya jazdcy apokalipsi na horyzonte.

12. poviedka

Solídny text, prečistenie by mu však rozhodne prospelo. Je v ňom toho totiž akosi priveľa – nielen priveľa jedovatých rastlín v okolí domu, ale aj celkovo tak nejako priveľa slov, priveľa „obrazov“ atď. Asi v polovici sa mi zazdalo, že čím ďalej autor v rozprávaní je, tým väčšmi sa mu opraty textu šmýkajú z rúk, a to ani nie tak v tom, že „čo/o čom“, ale „ako“. Zvládol to však napokon celkom dobre, hoci pointa mňa osobne sklamala a posledné dva riadky sú v poviedke podľa môjho názoru navyše. Mimochodom, práve pre to, čo je v súťažnom texte opisované, sa nevenujem urbexu.

13. poviedka

Poviedka, ktorej jadro tvorí konfrontácia človeka s neľudským monštrom s nevídaným apetítom a so záľubou v rafinovanom hraní sa na zlatú rybku. Inak je to z môjho pohľadu literárna insita par excellence – milé a mravokárne, ale tiež klišéovité a naivné.

14. poviedka

Posudzovaný text rozhodne nie je bez chýb – takých či onakých, menších či väčších –, omnoho dôležitejšie je však pre mňa čisto z čitateľského hľadiska to, že je produktom nespornej kreativity, hravosti a (dô)vtipu. Fantasy poviedku o jednom drakobijcovi proti svojej vôli (alebo rebelovi s príčinou?) vnímam ako viacúrovňový pastiš, napríklad pastiš pikareskného románu, na ktorého tradíciu sa priamo v texte dokonca nenápadne, len akoby nevdojak odkazuje. Škoda tých chýb, bodov mohlo byť ešte o čosi viac…

15. poviedka

Človek v rámci čítania tejto poviedky – podobne ako Zem v nej – dostáva zabrať, a to najmä „vďaka“ lacným metaforám, nefunkčným formuláciám, nezmyselným vetám, katastrofálnej úrovni písania čiarok atď. Osobitne mi v súťažnom texte prekážalo opakované zapájanie čitateľov do rozprávania prostredníctvom fráz typu „viete čo, buďme humoristi“. Tak viete čo, buďme humoristi a priznajme si, že ani veľké a dôležité témy ako ekológia, láska a viera a pod. neurobia z podpriemernej poviedky dobrý literárny text. Prinajmenšom za poslednú vetu by si autor zaslúžil vyznamenanie od slovotepca kapitána Danka.

16. poviedka

Občas sa pýtam sám seba, kam autori na tie mená chodia. Keď sa však hlavné postavy volajú povedzme Branibor a Dolana, tak je všetko v najlepšom poriadku (lebo iste uznáte, že dvojica Branibor a, čo ja viem, Abigail by bola funkčná len za istých okolností). Hoci mi v posudzovanom texte chýbala presvedčivejšie vykreslená motivácia postáv, resp. kauzalita ich konania – zdalo sa mi, ako keby zlomový okamih nebol dostatočne anticipovaný –, vcelku to bolo viac než fajn čítanie.

17. poviedka

Škoda, sľubné kulisy a rekvizity, ale inak ide – obsahovo i formálne – o slabučký text. Autorovi však odporúčam knihu Roberta M. Pirsiga Zen a umenie údržby motocykla. Alebo seriál Sons of Anarchy. A robím tak práve na tomto mieste aj napriek tomu, že v oboch je fantastiky ešte menej ako v posudzovanej poviedke – a to je už čo povedať.

18. poviedka

Konečne poviedka, v ktorej sa nemusím zaoberať (ne)pevnosťou základov, ale môžem si – keď to opäť vyjadrím obrazne – s čistým svedomím obzerať zaujímavé architektonické riešenia (nad)stavby. Konečne text, ktorý dokazuje, že písať a písať nie je to isté. Mimochodom, špeciálne oceňujem, že autor ma vo svojom príbehu o smrti na bojisku a iných strastiach a radostiach bytia presvedčil, že je schopný napísať rôzne situácie – erotickú sekvenciu, akčnú sekvenciu, lyrickú (dialogickú) pasáž atď.

19. poviedka

Tak tento doktor má v sebe čosi z viacerých svojich ikonických predchodcov – Moreaua, Frankensteina, ale napríklad aj takého Mengeleho. S menami postáv je to inak kríž, človek by čakal, že autorovi dôjde, že pomenovať jednu postavu povedzme Kanóczi a deti, o ktoré sa tá postava stará, čo ja viem, Bud a Terence nie je najšťastnejšie. To však platí iba vtedy, keď voľba mien nedáva zmysel, čo, vďakabohu, nie je tento prípad. Veľmi fajn hororová poviedka.

20. poviedka

Poviedka o priateľstve, vesmíre a vôbec. Keby som z defektných slov v súťažnom texte zložil vetu (uznávam, nie práve najfunkčnejšiu), znela by nejako takto: Neobvikle pozitývne a povíšenecké vlasi správkine. Kde-tu ma ako porotcu prepadne skľučujúci pocit, že z pekla niet úniku.