Narodený v Bratislave roku 1991. Už vo svojej mladosti inklinoval k umeleckej tvorbe a fantastike. Z dôvodu absencie správnej výchovy a poriadneho vzdelania vyštudoval Vysokú školu múzických umení v hlavnom meste. Chybiť neprestal ani po vysokej škole a zakotvil na tri a pol roka v Mestskom divadle Žilina. Dnes sa vyskytuje na niečom, čo nazýva „voľná noha“ alebo „herec na prenájom“. Účinkuje vo viacerých slovenských divadlách, ako napríklad Divadlo Aréna, Divadlo Ludus, Divadlo Pôtoň a ak mu neotehotnejú kolegyne tak aj v SND. Popri svojej profesionálnej existencii je fajnšmekrom na čokoľvek týkajúce sa fantasy/sci-fi a hlavne hororov.
Matúš Kvietik o svojom vzťahu k fantastike:
Od detstva som nemal rád našu realitu, nezaujímala ma jej fádnosť, podlosť a stereotyp. Prvá skúsenosť s fantasy, ktorú si priamo pamätám bola v útlom veku, na gauči pri Dragon Ball Z. Neskôr ma moja rodička veľmi zodpovedne a v mladom veku vzala na Pána prsteňov – Spoločenstvo prsteňa. Môj mozog po vzhliadnutí filmu vyzeral ako protidrogová reklama z deväťdesiatych rokov. Smažil sa na panvici. „Niečo takéto je možné? Spraviť niečo takto veľkolepé?“ Spytoval som sa svojho mladšieho hlúpeho ja. Bolo. Knižná predloha mi prešla cez ruky o niečo neskôr. V tom momente sa počala aféra medzi mnou a čímkoľvek „vymysleným“. Aféra sa však zmenila na skutočnú lásku, keď moje násť-ročné očné buľvy mali tú česť vidieť film „The Devil’s Backbone“ od Guillerma Del Tora. Vajíčka na panvici z reklamy oficiálne vybuchli. Bol to útek od reality s myšlienkou, ktorá ma dodnes prenasleduje. Príbeh o ľudskej krutosti, v čase vojny, s duchom menom Santi sa stal mojím najobľúbenejším hororovým príbehom všetkých čias. Dodnes ho považujem za môj najobľúbenejší kus kinematografie.
Okrem povinných filmových jázd som absolvoval aj boby na Kolibe. Tvorba Tarkovského, Del Tora, Cronenberga, George A. Romera, Bensona, Moorheada, Carpentera, Cravena a v poslednej dobe Michaela Flanagana sa pre mňa stala viac ako „len“ útekom. Priam by som ju nazval svojím životným štýlom. Stalo sa z nej niečo čo dýcham a jem takmer každý deň.
Neviem si pomôcť, mám rád, čo mám rád. Nejdem bojovať proti svojim pocitom a musím sa priznať, že aj napriek občasnej totálnej absurdnosti ma stále bavia knihy Stephena Kinga. Viem, že som práve hlboko padol v očiach skutočných milovníkov nezávislej fantastiky, ale The Outsider je fenomenálna kniha. Som ochotný sa za to aj pobiť. Budem na moste SNP v pravom krídle smerom na Petržalku o 19.00 každý deň. Kto sa zaujíma o Dostojevského keď tu máme Richarda Mathesona a I am legend? Táto kniha ma donútila totálne znenávidieť jej filmovú adaptáciu. Nepochopenie jednej z najlepších fantasy myšlienok položených na kus papiera ma do dnešného dňa privádza do absolútnej hystérie.
Ako dieťa vyrastajúce počas videohernej revolúcie som si pričuchol k tomuto digitálnemu kokaínu a akosi ma nemá v pláne pustiť. Hra SOMA vo mne vzbudila asi najväčšiu existenčnú krízu akú som kedy mal (a to je čo povedať). Nehanbím sa ani pripustiť, že som reval ako malé decko pri Kojimovom Death Stranding, rovnako ako som niekoľkokrát takmer rozbil ovládač pri Miyazakiho „soulsborne“ sérii. Spytovať zmysel prežívania v umierajúcich svetoch je pravdepodobne mojím obľúbeným koníčkom.
Vo veku tridsiatich rokov som konečne pochopil komiksovú tvorbu. Pravdu povediac – superhrdinovský žáner je niečo, čo stále akosi neprešlo cez moju šedú kôru. Neil Geiman, Kentaro Miura, Junji Ito, Alan Moore sa pre mňa stali okienkom do tohto, pre mňa ešte neprebádaného sveta. Pred dvadsiatimi rokmi som čítal komiks gigant s káčerom Donaldom, dnes čítam komiksy o studenej vojne, úteku zo Sarajeva alebo o Gutsovi s mečom väčším ako ego politika. Na nešťastie… toto sa hanbím priznať… som si na základe kontaktu s mangou dokonca aj zakúpil mačacie uši na slúchadlá od PC. Áno, už je zo mňa veľký chlapec, čo môže svoju dospelácku zodpovedať využívať ako sa mu len zachce. Mňau, Kawai!
Ak o sebe akurát nepíšem v satirickom tóne a v tretej osobe, píšem poviedky/scenáre. Zvyčajne ide o horor alebo fantasy. Najlepšie hororové fantasy. Moje zničené ego a absencia sebadôvery ma núti si tieto majstrovské kusy držať v súkromí. Dôvod neviem. Asi sa jednoducho len bojím. Na druhej strane mám skúsenosť s písaním monológov do divadelných predstavení a zatiaľ sa stretli s relatívnym úspechom. Popravde ich ľudia dokonca majú radi – na moje prekvapenie. Takže, kto vie. Možno sa jedného dňa nechám i dobrovoľne šikanovať na internete za svoju tvorbu.
Nakoniec by som sa rád poďakoval Fantázii za túto príležitosť – zoznámiť sa s nezávislou tvorbou. „Indie“ scéna dnes produkuje tie najkvalitnejšie fantasy/sci-fi/hororové zážitky. Nesmierne rád budem jej súčasťou.