Cena Multiverza – ako hodnotil Marián Kubicsko?

 In porotcovský blog

Čím som si to zaslúžil? Som stredoškolský učiteľ a táto otázka mi napadne vždy, keď opravujem slohové práce. Väčšinou je to bieda, len zopár prác ma dokáže potešiť a ja som potom nešťastný, že študenti nesplnili moje očakávania.

Čím som si to zaslúžil? Znova som si ju položil, keď som sa už ani neviem z akého rozmaru prihlásil na porotcovanie do Ceny Multiverza, čo je vlastne jedna z cien literárnej súťaže Martinus Cena Fantázie, a to pre autorov do 15 rokov. Poviedky začali prichádzať, pribúdali a pribúdali a nemali obligátne dve strany ako školské práce, ale podaktoré ich prevyšovali desať- i viacnásobne. Chvíľu mi trvalo, kým som sa odhodlal do nich pustiť, a potom …

… a potom som zistil, že sú to fajn diela. Žiadne nudné školské úvahy a beletrizované životopisy, ale texty, na ktorých si mladí autori dali záležať. Dokonca aj gramatickým chybám sa vyhýbali (možnože aj dôslednejšie než ja vo svojich rukopisoch – korektorky by vedeli rozprávať). Ak by som bol ja učiteľom týchto mladých pisateľov, väčšina by v septembri, hneď na začiatku nového školského roka, odo mňa dostala jednotku. Vlastne, milí autori, ak zistíte, že som vašu poviedku ohodnotil známkou 6 a viac, dohodnite sa so svojimi slovenčinármi, aby vám tú jednotku dali. Ale ak bude hodnotenie nižšie…

… potom nič. Hodnotenie je vždy subjektívna záležitosť. Možno sa vám moje (občas sarkastické) pripomienky nebudú páčiť. Možno ma budete preklínať, nenávidieť, vytvoríte si zo slamy vúdú bábiku s mojou podobizňou a spálite ju. Mne to neublíži (mám vúdú imunitu), vám to pomôže. Zbystril by som iba v prípade, ak vás aj ostatní porotcovia „oznámkujú“ podobne ako ja. Ak získate bodov veľa, možno ste práve začali svoju spisovateľskú púť naprieč fantastikou. Ak, naopak, málo, mali by ste sa zamyslieť, či chcete do písania investovať svoj čas.

 

Poviedka č. 1 – celkom milý príbeh o tom, kde sa nachádzajú všetky literárne postavy, ktoré autori opísali vo svojich knihách. A čo sa stane, ak sa jedna z postáv rozhodne odtiaľ odísť. Fajn nápad, stvárnenie ujde, no na mňa to bolo trocha naivné. Autor (autorka) viac vysvetľuje, než by mal/a, záver sa naťahuje a je dosť predvídateľný. Ale áno – nenudil som sa. 6/10

 

Poviedka č. 2 – čo sa stane, keď si niekto prenajme družstvo, na ktorom „straší“. Áno, je to pokus o horor, no pointa vyznieva do prázdna. Atmosféra chýba. Autor asi nemá veľké skúsenosti so starostlivosťou o hospodárske zvieratá. Aspoň ja si nedokážem predstaviť, ako sa hlavná postava sama zvládne postarať o toľko hovädzieho dobytka, prasiat, oviec, sliepok atď.  Netuší, čo treba robiť so zdochlinami, a že podrezať jednu kravu nie je vôbec jednoduché. Nieto ešte šesť! Poviedka by potrebovala učesať, opraviť logické chyby a najmä škrtať, škrtať, škrtať. 5/10

 

Poviedka č. 3 – ach jaj! Toto nebola poviedka, ale dlhý obsah nudného príbehu. Priznám sa, nemal som ani chuť to dočítať. No keď už si niekto dal záležať a naťukal dvanásť strán, tak si text pozornosť mojich pokazených očí zaslúži. A keď som si tie svoje oči zavrel… uvidel som… áno, uvidel som komiks. Poviedka o dievčati, ktoré zistí, že jeho matka bola „mysľou vesmíru“, príbeh plný agresívnych mimozemšťanov, bojov, zvláštnych rodinných vzťahov sa oveľa viac hodí do komiksu než na popísaný biely papier. 4/10

 

Poviedka č. 4 – je detektívka! Haló! Neviem, či detektívky bez štipky fantastiky patria do Ceny Fantázie, najmä ak vôbec nie sú dobré. Vlastne, detektívne príbehy sa vôbec nepíšu ľahko. Čitateľa treba udržiavať v napätí až do konca, čo toto dielko vôbec nespĺňalo. Absolútne ma nezaujímalo, kto je vrahom, a už vôbec nie, aké boli jeho pohnútky. Nabudúce odporúčam napísať niečo, v čom je autor doma. Napríklad takú detektívku zo školského prostredia. Ale hlavne odporúčam písať. Lebo aj keď táto poviedka bola slabá, to ešte neznamená, že pisateľ nemôže napísať niečo lepšie. 4/10

 

Poviedka č. 5 – extra light verzia Hry o tróny bez hier, zato s trónom. Autor však určite Pieseň ohňa a ľadu nečítal, možno iba o tomto fenoméne počul, prípadne videl seriál, nedával však pri tom pozor. Princezná sa rozhodla, že odstráni svojho brata a stane sa kráľovnou. Robí to hrozne predvídateľne, naivne, až som sa divil, že to jej braček nezistil už v treťom odseku. Pseudostredovek sa k fantasy hodí ako šerbeľ na riť, ale aj ten stredovek musí byť založený na istých reáliách a toto mi skôr pripomínalo Troškove rozprávky. 5/10

 

Poviedka č. 6 – príbeh o exkurzii na hrad Hričov. Páči sa mi, keď sú poviedky umiestnené do slovenského prostredia. Cítim sa v nich viac doma, nemám problém zorientovať sa a viem lepšie pochopiť náturu postáv. Autor je žiak/študent a múdro si vybral školský výlet ako priestor, z ktorého sa hlavná postava občas „presunie“ do 16. storočia.  Autor ako žiak a študent však má aj tendenciu všetko si uľahčovať a napríklad celá povesť o mníchovi je doslova prekopírovaná z https://www.hradhricov.sk/index.php/povesti. Ako žiak a študent  a najmä pisateľ, ktorý píše poviedku, ktorá sa dotýka histórie, by mal vedieť, že František Thurzo nebol kráľom, ale kráľovským radcom. Takže, škoda. Čítalo sa to dobre. Myšlienka nebola zlá, ale… 6/10

 

Poviedka č. 7 – atmosférické! Nič viac k tomu nemôžem dodať. Príbeh o rodine, ktorá je nútená odsťahovať sa, príbeh o dvoch sestrách, ktoré dúfajú v krásny nový domov, a príbeh o jednej z nich, ktorá si uvedomí, čo vlastne domov znamená. Aj keď poviedka mala našliapnuté k temným tónom, nestalo sa a do popredia prerazil súrodenecký cit. 7/10

 

Poviedka č. 8 – poviedka,  v ktorej sa čitateľ až ku koncu dozvie, že hlavná hrdinka sa dokáže dostať do snov iných ľudí. To som asi nemal prezrádzať, však? Otázka však znie, má niekto chuť prečítať si dvanásť celkom nezáživných strán, aby konečne zistil, o čo ide? A keď už je konečne tajomstvo odhalené, príde… koniec. Žiadne veľké finále, nič. Iba koniec. 5/10

 

Poviedka č. 9 – optimistická fantasy rozprávka o súrodencoch lietajúcich na drakoch a chystajúcich sa bojovať s dračími lovcami. Najväčším pozitívom bolo, že sa text veľmi dobre čítal a vedel by som si predstaviť, že by sa páčil 9-10-ročným deťom, ktoré ešte k fantastike príliš nepričuchli. A negatívum? Nebola to poviedka. Skôr to vyzeralo ako úryvok vytrhnutý z knihy a ukončený práve v tom najlepšom. Možno má autor/autorka dopísaný celý román a týmto úryvkom chce zistiť, aký majú naň ostatní názor. 6/10

 

Poviedka č. 10 – juj, tak toto bolo veľmi milé! Dokonca až tak, že som na pochybách, či si poviedka nezaslúžila viac bodov. Bola o dievčatku, ktoré sa premenilo na mačku. Žiadne experimentovanie, žiadne preháňanie. Zmenilo sa na mačku a chvíľu jej trvalo, kým sa dostala späť do ľudskej podoby. A keď sa hrdinka stala znova dievčatkom, bol koniec. No… ehm… ten koniec. Asi najhoršie zakončenie fantasy diela je: „Škoda, že to bol iba sen!!“ Toto mi často píšu študenti do slohových prác. Prečo? Hanbia sa, že ich dielko patrí do fantastiky? Hanbia sa za svoje myšlienky, ktoré ulietavajú do obrazov, kde dievčatká sa premieňajú na mačky a draky brázdia blankytne modrú oblohu? Takže napokon som túto poviedočku, ktorá mala iba niečo cez dve strany a nikdy neašpirovala na víťazstvo, ohodnotil tak, ako som ohodnotil. Ale autor(ka) nech píše ďalej. Bolo to príjemné čítanie. 5/10

 

Poviedka č. 11 – hard sci-fi od násťročného pisateľa? Prečo nie? Poďme to skúsiť! Hviezdnych lodí, ktoré sa dostanú do čiernych dier, je veľa. V každej sérii nekonečného Star Treku sú aspoň dve. Tento text je preplnený číslicami, takže na prvý pohľad pripomína učebnicu matematiky. Občas sa objaví nejaká fyzikálna veličina, občas kúlové anglické slovíčko typu next page; Road 66; Open či Street News. Priama či polopriama reč absentuje. Však na čo? Je to predsa hard sci-fi! Och, ako ja milujem Hyperion či Dunu, alebo Mučenú hviezdu! Ale autori týchto kníh vedeli písať aj dialógy. 3/10

 

Poviedka č. 12 – slečna stretne v lese fešáka s tajomstvom. Štylisticky dobre napísané. Ľahko a veľmi dobre sa to čítalo. Príbehovo to nebolo nič prevratné, také typicky „young adult“ písanie. Chýbal mi však akýkoľvek závan napätia a nejaká slušná pointa. Ale tu s istotou môžem povedať, že autor/autorka písať vie, len sa mu/jej ešte v hlave musí objaviť ten správny príbeh. 6/10

 

Poviedka č. 13 – poviedka o človeku, ktorý zistí, že je mŕtvy a ocitol sa na Stanici, t. j. v Predpeklí. Autor je grafoman. Opisuje úplne všetky maličkosti a dej-nedej je tu iba v náznakoch. Príbehu úplne chýba tempo. Napísať na šestnásť riadkov o tom, ako niekto vysloví slovko Queen, tak to je už priveľa aj na mňa. Keďže som poviedku na prvé prečítanie úplne nepochopil, snažil som sa ju dať znova. Nešlo to. Dvadsaťjeden strán nudy (asi) o priateľstve, ktoré vzniklo v Predpeklí, ma jednoducho nebavilo. 3/10

 

Poviedka č. 14 – beletrizovaný životopis pätnásteho syna akéhosi kráľa krajiny Diaban a zopár krátkych zastávok počas otcovraždy, pokusu o atentát, zmeny v tyrana, náčrtu lásky a napokon jedna zrada. Takže niečo ako Arthasov život vo Warcrafte 3. A ja sa iba pýtam:  Čo robilo tých štrnásť starších súrodencov? Ako je možné, že mu to všetko prešlo? Je tu veľa vecí nedopovedaných, veľa udalostí zbytočných, no Arthasa mám rád. A celkom ma to bavilo. 7/10

 

Poviedka č. 15 – deň blbec, druhý deň blbec, ďalšie dni blbec a môže za to duch. Milý, detský, úsmevný textík. Bavilo ma najmä to, koľko „nehôd“ si autor/autorka musel(a) vymyslieť, aby čitateľ skutočne uveril, že za problémy nemôže náhoda, že skutočne do seba všetko zapadá a… a ešte ten duch, samozrejme. 8/10

 

Poviedka č. 16 – príbeh ako z akčných filmov. Ako zo strašne drahého akčného filmu, pri ktorého natáčaní sa nešetrilo na efektoch. Všetko to tam vybuchuje, lieta, svetelné odlesky sú všade, ešte aj J. J. Abramsa by z toho boleli oči. Zabudli však zaplatiť režiséra a scenáristov vyškrtli už pred natáčaním. Ako poviedka to bola bieda, takže ľutujem človeka, ktorý tých dvadsaťdva strán naťukal. 4/10

 

Poviedka č. 17 – dve robotky na mŕtvej lodi. Poviedočka mala šesť strán a zaujala ma prvá veta na piatej strane: „Nechcem naliehať, ale mala by si mi konečne povedať, o čo ide!“ Fakt! Po štyroch stranách by už aj čitateľ mal vedieť, o čom to vlastne číta, najmä keď ho čakajú iba posledné dve. Ale pointa bola dobrá a ňou celý príbeh dal zmysel. Takže u mňa palček hore. 6/10

 

Poviedka č. 18 – prvé slová zneli: Pokus o sci-fi príbeh (Upozornenie: niektoré súvislosti úmyselne nevysvetľujem, aby to bolo zaujímavejšie a mohli ste si viac domyslieť.)

Prvá strana – osoby a obsadenie

Druhá strana – dej

Áno, forma to bola skutočne originálna. Ale nech nás múzy ochraňujú pred takýmto čudným (naschvál nepíšem avantgardným) spôsobom písania.  3/10

 

Poviedka č. 19 – pri tejto poviedke mi chýbali manga kresbičky. Vážne! Gwisin, dokkaebi, gumi a podobné veci patria skôr do japonského komiksu než do poviedok. Ťažko ich medzi písmenká zamontovať, najmä keď je celý príbeh úžasne plochý. A to záverečné: „Bol to iba sen! Alebo nebol?“ Ach jaj! 4/10

 

Poviedka č. 20 – tulák sa túlal. Potom sa dotúlal. Ocitol sa na farme. Na farme bola jedna slečna. Farmu viedol zlý farmár. Tuláka umučil. Znie to strašne, však? Celá poviedka je prešpikovaná takýmito úsečnými, krátkymi vetami. Príbeh je jednoduchý, a ak čakáte záverečné gore, tak to tam nie je. Vlastne je, no iba také juniorské. Samozrejme, autor nemá viac než pätnásť a nemôžeme od neho čakať podrobné opisy nechutností, ktoré navodia atmosféru hnusu. Najmä keď takýto žáner asi skôr pozerá, než číta. 3/10

 

Poviedka č. 21 – dievčaťu, ktoré zaspalo na hodine, sa sníva sen. V ňom sa stretne s dvojicou súrodencov a spolu zažijú čosi dosť nepríjemné. Bol to iba sen? Ach jaj, znova ten sen! Freddy Krueger z Nočnej mory by o tom vedel rozprávať. Táto téma je už totiž natoľko vyťažená, že len ťažko v nej niečo nové a prekvapivé vymyslieť. Poviedka neurazila ani nenadchla. Má plno chýb a chybičiek, nemyslím gramatických, no ak autor napíše ešte aspoň tridsať takýchto textov, potom tridsiaty prvý možno zaboduje v nejakej literárnej súťaži. Ozaj, aká je hlavná myšlienka rozprávky o Medovníkovej chalúpke? 5/10

 

Poviedka č. 22 – ekologická podprahovka, monológ poslednej strážkyne prírody. Pri čítaní som si spomenul na Odvážnu Vaianu – rozprávku, ktorá bola témou blízka tejto poviedke. Len sa menej okato správala ako osveta proti devastácii prírody. 5/10

 

Poviedka č. 23 – autor si zobral príliš veľké sústo. Polit-fiction, eko-fiction, military-fiction, svetelný meč, vesmírne lety, nitrianska základňa. Bežný spisovateľ by s takýmto materiálom vystačil na mnohodielnu ságu. Takto vznikol strašne veľký mišmaš, pri ktorého čítaní som už iba otváral úžasom ústa, čo všetko sa tam ešte vyskytne. Ale tá Nitra bola dobrá! Tá sa mi páčila! Ale prečo vlastne Nitra? 5/10

 

Poviedka č. 24 – pre mňa veľmi príjemná záležitosť. Netuším, ako ju budú hodnotiť iní porotcovia, ale ja som s touto poviedkou nadmieru spokojný. Finále síce bolo uponáhľané (človek má ku koncu písania už po krk, však?), ale tá postupná gradácia bola super. Dievča sa každé ráno zobúdza so škrabancami, s podliatinami, ranami. Postupne zisťuje, kto jej zranenia spôsobuje. Nie je vysvetlené, prečo to robí, a hrdinka sa o to tiež nestará. Chce len zamedziť, aby sa už ďalšie ráno nezobudila dobitá. Ale zobúdza sa… a musí dôjsť ku konfrontácii. 9/10

 

 

Poviedka č. 25 – prespávačka v škole a dve vraždy, ktoré sa tam v nedávnej minulosti udiali. Vždy som vedel, že každá škola má svoje temné tajomstvá, a preto mi nikdy ani len nenapadlo zdržiavať sa v nej počas nočných hodín. Nechápem, prečo je to v súčasnosti také moderné. Pri čítaní tejto poviedky som síce nemal zimomriavky, ale text som si fakt užil. Bola to pre mňa príjemná jednohubka. Mala svoje chyby, to určite, ale až na harmonický záver, ktorý do hororu jednoducho nepatrí, viem všetky ostatné prehliadnuť.  8/10

 

Poviedka č. 26 – sirotinec a v ňom chlapec, ktorý umiera. Život sa stretáva so Smrťou a začína sa rozhodovanie, kam by mal patriť. A to sa deje vo fantasknom, melancholickom svete. Krásna poviedka citlivého autora/autorky pre citlivejších čitateľov. Pekné. 8/10

 

Poviedka č. 27 – text šitý horúcou ihlou. Ako keby autorovi/autorke niečo skrslo v hlave, okamžite to hodil(a) na papier a neunúval(a) sa overiť, či to tak vôbec môže byť. S textom už nepracoval(a), jedine opravil(a) gramatické chyby (Čo je super!) a poslal(a) do súťaže. Možno to tak nebolo, ale nič už nezmení, že poviedka je príbehovo aj štylisticky slabá. Hlavnou postavou je kuchár (prečo vlastne kuchár?) na vesmírnej lodi, ktorý objaví mŕtvolu, prežije vražedný útok a v mihu oka zistí, kto za tým stojí. Takže ten kuchár musí mať deduktívne schopnosti Sherlocka Holmesa vynásobené desiatimi. Minimálne. Nakoniec je páchateľ dopadnutý, má dôjsť k streľbe, ku ktorej však nedôjde, a zločinec prosí o milosť. Koniec. Jaj, ešte som zabudol. Hlavnú postavu aj otrávia, no ona okamžite vie, kde hľadať protijed. Veď predsa u hlavného finančníka! 4/10

 

Poviedka č. 28 – pekná rozprávka o hovoriacich zvieratkách, hovoriacich deťoch a ich ceste vlakom. Poviedka sa na nič nehrá. Napísalo ju mladšie dieťa (ale to iba hádam), ktoré už dokáže pracovať s Aristotelovou krivkou. A to mnohí starší nevedia! Postavy sú milé, zo života. Zvieratká sú ešte milšie, záporák je zlý. Nič viac, nič menej. Text je občas kostrbatý, detský. Mne sa to však páčilo. 6/10

 

Poviedka č. 29 – keď je láska úprimná, na pohlaví nezáleží. Keď sa poviedka zaoberá iba myšlienkou sexuálnej rovnosti, je to nuda. A pritom našliapnuté mala dobre, iba sa akosi zastavila na polceste a odbočila smerom k šťastnému koncu. Je totiž obdobie po tretej svetovej vojne, homosexualita bola vykynožená, a keď sa zrazu objaví milenecká dvojica rovnakého pohlavia… neudeje sa skoro nič. Žiadne zastrašovanie, nenávisť, ubližovanie. Len sa to niektorým nepáči. A iní zasa: „Všetci sme rovnakí, či už čierni, bieli, heterosexuáli, homosexuáli, nízki, či vysokí. Všetci sme ľudia!“ Takýmito sloganmi sa myslenie ľudí nezmení. Ale ukázať im, ako strašne dokážu nenávidieť to, čo je prirodzené, za akú hranicu až môžu zájsť vo svojom omyle, v tom je sila takýchto príbehov. A tu mi práve táto časť chýbala. 6/10

 

Poviedka č. 30 – nádherná, priam kryštalicky vyšperkovaná young adult záležitosť. Kompozícia je dokonale premyslená, každé slovo stojí na tom správnom mieste. Autor/ka vie, ako tvoriť príbehy. Tento text už nie je skúšobným počinom, či porota vôbec dokáže poviedku dočítať do konca. Toto je dobre spravená robota. A keď sa príbeh preklopí na temnejšiu stranu a naivný čitateľ čaká, že sa to predsa len musí dobre skončiť… uff! Myslím, že kvôli takýmto poviedkam vznikla Cena Multiverza. Aby sa ukázalo, že aj mladší vedia dobre písať, aj keď ešte nemôžu konkurovať dospelým autorom. A o čom poviedka je? Dievča na vozíčku, láska a tak. 9/10

 

Poviedka č. 31 – udalosti prerozprávané pomocou správ, súkromných listov, záznamov a nákresov. Čo sa v skutočnosti odohralo v pohorí Suran? Prečo sa výskumnému tímu nepodarilo vrátiť z ostrova späť? Atmosférické, nezvyčajné, zaujímavé a dobré čítanie. S každou ďalšou správou sa stupňovalo napätie, každý novoobjavený živočíšny druh vyvolával obavy. Malo to spád – v tomto prípade smerom nadol, do temného jaskynného komplexu a ja napriek tomu, že nie som prívržencom takéhoto typu písania, uznanlivo prikyvujem. A čo mi to* pripomínalo? Anihiláciu od Jeffa VanderMeera alebo Terror od Dana Simmonsa? Neviem presne, no toto bolo dobré. 9/10

* to – chcel som napísať poviedka, ale bola to vôbec poviedka?

Recent Posts

Leave a Comment

Start typing and press Enter to search