BLOG MARTINA PETRA 05: Keď už sme pri tých favoritoch…
Konštatujem 77% prečítaného materiálu.
A kontrolky už hlásia únavu. Každý deň prepočítavam a premýšľam nad časom, priestorom, obsahom prečítaného, objemom neprečítaného a nad množstvom batérie v čítačke. Každý deň okolo mňa behá rovnica, ktorá sa pýta:
„Keď jeden porotca prečíta za jednu hodinu jednu poviedku, tak koľko porotcov prečíta koľko poviedok za koľko hodín?“
Odpoveď by mala vyzerať takto:
„Druhý október.“
Rád by som svoj osobný plán plnil bez zhonu, bez nutnosti hltať celé kusy. Rád totiž dojmy z príbehov nechávam doľahnúť. Z tých lepších, samozrejme. Je to veľmi podobný efekt, ako pri trávení kvalitného jedla, po ktorom sa treba na chvíľu vyvaliť na gauč. Mrzí ma, že pre časovú tieseň musím občas po vynikajúcom stejku okamžite presedlať na zmrzlinu, pretože je 23:15 a ja som v ten deň pozadu o dva, či tri texty.
O to viac mrzí, keď je tá zmrzlina, na ktorú som ešte vyhrabal drahocennú čitateľskú energiu, vymiešaná zo skysnutého mlieka poľských kráv. Ale aj o tom je táto súťaž. Niekedy zrno, inokedy pleva. Poďme sa pozrieť na to, čoho bolo v Piatej várke viac:
Nie každý môže byť Al Capone, píše sa v jednej poviedke. Mafiánsky svet amerického veľkomesta sa v nej mieša s medziplanetárnym biznisom budúcnosti. Nápad to mohol byť veľmi zaujímavý, no uchopený bol akosi plocho a stereotypne. Nuž, nie každý, kto píše o talianskych gangstroch, je hneď Mario Puzo. Ale tréningom sa k nemu dá priblížiť. Určite to nebol márny pokus.
Dva príbehy o exorcizme išli hneď tesne za sebou, až som mal pocit, že moju čítačku posadol diabol, ktorý dostal podobu opakovaných námetov. Vo výsledku to však nebol stratený čas.
Jeden príbeh čiastočne vychádzal zo skutočnej udalosti, ktorou bolo besnenie horehronského rozparovača – poviedka ma dokonca motivovala otvoriť prehliadač a niečo si o chlapíkovi naštudovať (bol to magor na entú). Hlavné hrdinky, školopovinné dievčatá, mali dobre napísané charaktery. Aspoň do takej miery, že ma ich konanie nevyrušovalo. Záverečná akcia samotného vyháňania bola možno trochu prepálená, ale tak má zrejme exorcizmus vyzerať. Vo výsledku naozaj slušné.
Druhý príbeh bavil o čosi menej. V prvom rade pre chaos na pozícií rozprávača. Máloktorého čitateľa baví, keď musí neustále uvažovať, odkiaľ sa na príbeh vlastne pozerá. Mali sme tam matku, dcéru a takisto pohľad vojnového pilota, ktorý sa do jednej z nich prevtelil a robil jej v hlave zmätok. Autor to aj mohol mať dobre vymyslené, len sa to nepresunulo podľa predstáv na papier. Nabudúce to chce pevnejšiu ruku pri réžii.
Z hľadiska nápadu sa mi páčil vlak, ktorý sa stratil v čase. Alebo sa čas stratil v ňom? It dazn metr. Podstatné je, že síce mu nehorela lokomotíva, no na chvíľu vypadol zo štandardného, európskou úniou verifikovaného, chronologického kontinua a defakto neexistoval. Pasažieri v ňom sa to snažili pochopiť. Nebolo to zasa až také originálne, niečo podobné som dávnejšie čítal už od Pištu Kinga. Bolo to aj podobne urečnené. Postavy sa desať strán sťažovali, kam všade meškajú… a potom prišlo riešenie.
Rovnakou diagnózou trpel inak solídny príbeh o dobrovoľných hasičoch. Aj tu sa autor snažil vybudovať „partiu sympaťákov“ skrz dialógy a ich vzájomnú chémiu. Áno, ich debaty síce boli odľahčené, občas aj humorné, no boli najmä rozťahané. Rovnako aj celá výprava príbehu. Na množstvo použitých znakov sa tam toho stalo pomerne málo. Z tajomného plameňa, ktorý sa tam naháňal, sa dalo takisto vyťažiť viac. V tejto forme sa zimomriavky nedostavili.
Nočná nemocnica je skvelé podhubie na dobrý horor. A z tohto sa aj skutočne podarilo niečo vypestovať. V centre diania bol plastický hrdina. Nie, nebol to pacient plastickej chirurgie, ale postava, ktorá mala aj také tie bežné potreby, ako napríklad chuť uspokojiť nadržanú kolegyňu. Okrem sexu na pracovisku bol tento príbeh aj o atmosfére. O tú sa staral duch čerstvo zosnulej, pomstychtivej narkomanky, ktorú vytočili služby slovenského zdravotníctva. Tak sa teda rozhodla, urobiť tam trochu rozruch. Dobrá robota.
Vytvoriť kult predmetu, ktorý pripraví o život každého, kto sa s ním dostane do kontaktu, nie je ľahká robota. Vo filme Kruh sa to na tú dobu tvorcom podarilo. Kým tam to bola vraždiaca VHS-ka, tu šlo o netypickú knihu z netypického materiálu. V jej obsahu ľudia videli veci, ktoré zrejme vidieť nikdy nemali. Tento pokus asi finálové karty nezamieša. Bol to lepší štandard.
Mimoriadne sugestívne prerozprávaný a s históriou korešpondujúci príbeh o dievčatku, ktoré sa dostalo do mlynu známej rwandskej genocídy. Veľmi nepríjemné, no skvelo napísané obrazy absolútneho zúfalstva chytali za srdce. Ak hádam správne, tento autor nie je žiadny nováčik. Vďaka jeho kvalitám som si dokázal všetku hrôzu spomínanej udalosti vizualizovať ako na tanieri. Malé mínus za posledné strany, kde sa – na môj vkus zbytočne – pustil do metaforického, snového, nadprirodzeného finišu, ktorým sa žánrovo zaradil pod F, aj keď z môjho pohľadu to bolo čistokrvné H.
Veľmi jedlé, dobové fantasy o jednej bitke, niekoľkých zamotaných vzťahoch, historickej politike a o množstve dobrých dialógov. Celé sa to odohralo v rámci jedného náročného dňa, v rámci ktorého sme videli dobrý príbeh a príjemne plynúcu literatúru.
No a na záver, ako obvykle, dve najväčšie chuťovky:
V oboch prípadoch som spozornel už na samom začiatku. V jednom prípade sa totiž odohral taký malý príbeh aj so zvratom priamo v nadpise. V tom druhom prípade som si otvoril mapu Petržalky.
Kulisy západného Slovenska, genetické inžinierstvo, stratené dievča s pozmenenou DNA a prostredie psychiatrickej liečebne, kde sa vnútorný svet našej hrdinky neberie veľmi vážne (skôr naopak), je skvelá šachovnica pre kvalitný thriller v štýle Preletu cez kukučie hniezdo. Najmä, ak do hry postupne vstupujú ďalšie a ďalšie výborne napísané figúrky. Bolo to ucelené, zručne prerozprávané, temné a napínavé. A perfektne ukončené. Toto nočné čítanie som si užil a poviedku považujem za jedného z favoritov.
A keď už sme pri favoritoch…
Keby som mal opísať jedným slovom tento fantasy hororček, ktorý bol umiestnený do jednej nemenovanej (alebo aj menovanej) petržalskej bytovky, asi by som napísal MINDFUCK. Ale v tom najpozitívnejšom zmysle tohto dužinatého slova. Nesmierne mi sadol hravý štýl autora, ktorý si písanie maximálne užíval. Miatol ma perfektne dávkovaným, zrejme koordinovaným zmätkom, neustále prekvapoval nápadmi a drobnými zvratmi. Nebál sa absolútne ničoho, ani narážky na trnavský Spartak a hádam prvýkrát som mal z popkultúrnych odkazov dobrý pocit.
Už si nepamätám, či som bol pri čítaní triezvy, no pamätám si, ako po poslednej bodke dorazil veľmi komplexný mix emócií. Lebo aj keď sa tento text miestami nebral úplne vážne, v závere prišli po epickom oblúku silné myšlienky o veľkých veciach. Uchopilo ma to na tom správnom mieste určite aj preto, že hlavný hrdina bol vlastne spisovateľ uprostred akejsi bizarnej tvorivej krízy. Možno to tak nesadne každému, ale pre mňa to bola srdcovka a hlasujem všetkými deviatimi za to, aby sa z toho urobila televízna inscenácia.
Martin Petro
Radi ma môžete mať tu.