Blog Martina Petra 03: Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté
Konštatujem 28,9% prečítaných poviedok.
Nechcem veľmi mudrovať, súdiť a poučovať, pretože…
Ale čo to trepem, veď presne kvôli tomu ma sem zavolali. V druhom hodnotiacom okienku sa pokúsim zvoliť učebnicový manažérsky prístup: a teda kritizovať kolektívne, chváliť konkrétne. Či sa to podarí, vôbec netuším.
Druhá várka priniesla z hľadiska čitateľského vyžitia takú zmes orechov a sušeného ovocia. Veľmi rád prerozprávam, čo všetko sa mi stalo počas čítania:
Udelil som prvú nulu. Daný text by sa možno presadil v dadaistickej súťaži. Tam možno aj mieril a v MCF skončil iba nedopatrením slovenského poštárstva. Bola to vec nesúrodá a zmätená, ale takým tým otravným a nepútavým spôsobom. Z toho, že marihuana mala byť u nás dekriminalizovaná, sa treba vyrozprávať na pive. Buď jej autor vyfajčil pri písaní príliš veľa, alebo ja pri čítaní príliš málo. V každom prípade sa naše svety nepreťali.
Prečítal som jedno dielo dvakrát. A hneď dvakrát po sebe. Celú dobu som si myslel, že je to iba pekne napísaná krátka lyrika plná alegorických obrazov, ktorú si neviem nikam zasadiť a vizualizovať. Keď som pochopil, že rozprávač je Hitlerov dvojník opisujúci udalosti z dňa slávnej vodcovej samovraždy, poviedku som čítal od začiatku a vychutnal si všetky jej ukryté krásy. Výborný nápad, výborné spracovanie, výborné rozuzlenie. Čerešnička na šľahačke pre zborník.
Vybehol som na Veľkú Svišťovku. A tam som stretol kamzíka. Potom som zistil, že čítačka ostala na chate, 1400 výškových metrov podo mnou, a teda ikonická fotka na titulku z toho nebude.
Bol som nekompromisný. Voči klišé, voči lenivosti, voči preafektovanosti. Na týchto veciach zlyhávalo pomerne dosť príbehov. Veľakrát som z poviedok cítil mladších autorov plných zaujatia, čo sa však v takejto súťaži zohľadniť nedá. Musia pochopiť a akceptovať, že za začiatočnícke chyby sa platí slabším hodnotením a hlavne – že je pred nimi ešte dlhá cesta.
Bol som občas fakt nekompromisný. Všetky pseudopokusy, ktoré sa snažili oprieť o umelo tlačenú atmosféru temnoty skrz rôznych zlodušských princov, anjelov, duchov a iné generické beštie, nemali šancu na úspech. Najmä teda preto, že boli proste zle vymyslené a zle napísané. Mnohokrát sa dej vôbec nikam neposúval celé strany. A keď už áno, tak to bolo neprirodzené ako žaba na korčuliach. V angličtine na to majú krásny výraz: cheese writing.
Bol som aj zhovievavý. Ak som narazil na otrepaný námet, ktorý bol servírovaný solídnym rozprávačom, dostal svoju šancu a veľakrát aj slušné body. Takto napríklad dopadol príbeh o ďalšom potulnom pištoľníkovi, ktorý zachránil ďalšiu utláčanú komunitu pred ďalším zloduchom s nadprirodzenými schopnosťami. Nič nové – bolo to ako dať si v tej istej reštaurácií po stýkrát to isté jedlo. No sympatický jazyk ma presvedčil, že som s tým vlastne spokojný.
Bol som občas fakt zhovievavý. Napríklad pri poviedkach o detských hrdinoch určených prioritne pre mladších čitateľov. Na nič veľké sa nehrali, a to som kvitoval. Taký bol napríklad príbeh o dievčatku, ktoré spadlo do krajiny podobnej Narnii a muselo riešiť konflikt podobný tomu v Narnii. Všetky choré deti v ňom boli zdravé, čo tomu dodalo trochu emócie. Podobne zaúčinkoval aj príbeh dvoch sesterníc, ktoré si našli vlastný svet vo fantázii jednej z nich. Aj keď obe rozprávky hľadali skôr násťročné čitateľky, rozhodol som sa ich doceniť.
Dostal som sa do dilemy. Takej tej typickej porotcovskej. Narazil som na poviedku, pri ktorej by som si vedel obhájiť hodnotenie od 2 po 9. Dobre napísané a často celkom vtipné pasáže sa striedali s vyslovene hlúpymi. Stále som uvažoval, či túto autorovu hru hrám alebo nie. Zápletka postavená na pandémií, voči ktorej boli imúnni iba ľudia netolerujúci laktózu jasne vyhranila, že chce parodovať všetko okolo seba. V tejto zombie apokalypse bol satirizovaný a stereotypizovaný azda každý dobový fenomén: od vegánov, instagramu, crossfitu, taxikárov, až po plochú zem a Tibora Rostasa. Párkrát som sa schuti zasmial. Párkrát som si povedal, že meeeh.
Dal som si od čítania na jeden deň voľno. A počas neho som zletel z bicykla v klopenej zákrute pod Kamzíkom. Tak som sa radšej vrátil k čítaniu.
Dostal som sa tesne pod summit veľkej spokojnosti. Takej tej typickej čitateľskej. Mám rád, keď autor vedie príbeh pevnou rukou rozprávača – keď vie presne, o čom chce, ako chce a nemusí pri tom ani príliš tlačiť na pílu. Boli to presne štyri texty, pri ktorých som od začiatku vedel, že je to minimálne za 7, takže som zbystril pozornosť a svedomito hľadal dôvody, pre ktoré dať viac.
Priamočiary príbeh s jednoduchou premisou: chcem za každú cenu oplodniť samicu. Keďže nešlo o človeka, ale o evolúciou vyhnaný alternatívny druh, autor musel vymyslieť pravidlá koexistencie, párenia, motivácie, a tak ďalej. Nad niektorými by sa dalo debatovať, ale celkovo to malo veľmi slušný náboj. Sugestívne vykreslená sila pohlavného pudu celú dobu bavila. S akčnou sekvenciou sa dalo pohrať určite viac, ale posledné štyri vety nasadili poviedke tu správnu „čepičku“.
Rocková kapela hypnotizujúca svojou hudbou publikum, aby mohli z temnoty vyliezť ich spriatelené monštrá a nakŕmiť sa dostupnými mozgami? Ak je to dobre napísané, tak áno, prečo nie. Dve hrdinky, ktoré sa situáciou snažili preplaziť nerozcuchané v zuboch príšer, boli celkom sympatické. Pobavili prirodzene znejúce dialógy, napríklad výkrik: „Ježiši, boha, kurva!“ Možno príliš zjednodušený záverečný únik, ale s pekným medziriadkovým odkazom na záver. Metafora pochopená.
Horor o jednej zvrátenej bytovke, do ktorej prišla hrdinka pátrať po stratenej sestre bol atmosféricky veľmi dlho takmer dokonalý. Zamurované kúpeľne a hajzle v kuchyni tomu dávali ten správny nádych bizarnosti. Ústredná „zlá sila“ takisto patrične desivá. Škoda prekombinovanej poslednej tretiny, kde sa začali cez seba krížiť všetky vrstvy príbehu. Priznám sa, že som sa priebežne strácal a nachádzal, ako jeden nemenovaný politik pri pokusoch o prejav. Ale záverečná rezolúcia chutila. Inception!
Na úplný koniec sa opriem o starú indiánsku múdrosť: keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Boli tu dva pokusy napísať síce vymyslenú, no historicky korešpondujúcu legendu o našich predkoch. Dopadli tak, že jedna poviedka neoslovila a druhú som od úvodu hltal…
Poviedka o pozadí vzniku jednej veľkej a významnej ríše bola formálne bezchybná – najvyššia liga v práci s jazykom. Bolo to napísané tak dobre, že som bez problémov toleroval aj večne nadurdenú a minimálne sympatickú hrdinku, skrz ktorú bol príbeh servírovaný. Tomuto kandidátovi na finále však úplne chýbal jeden stavebný kameň, a to gradácia. Text – rozsahom hraničný – sa vlastne točil okolo jedného jediného rozhovoru, v ktorom do seba dookola a nonstop dobiedzali dve strany a v ktorom sa neúnavne a vytrvalo opakovalo a zdôrazňovalo stále to isté, len v iných frázach, v iných slovných hrách, či variáciách, aj keď pestrých a s ľahkosťou písaných, no v zásade repetitívnych, presne ako táto moja posledná veta. Z onoho perfektne budovaného napätia sa napokon vyťažilo iba očakávané odhalenie, že ten franský vojak vlastne nebol vojak, ale (spoiler alert) kupec. Síce teda urečnené, ale takým tým špičkovým spôsobom.
Martin Petro
Radi ma môžete mať tu.
