Blog Martina Petra 02: Po prvej várke – tohtoročné horory sekajú hlavy
Konštatujem 14,7% prečítaných poviedok.
Hodnotiaci odstavec si vyslúžilo desať kusov textu, ktoré splnili prísnejšie kvalitatívne kritéria. Musím povedať, že niektoré čitateľské zážitky veľmi príjemne prekvapili. Naopak, po niektorých som čitateľský deň predčasne ukončil pre stratu chuti. Prvú várku celkom jednoznačne ovládli horory. Už teraz je jasné, že o cenu Béla bude poriadna bitka.
Ak niekto sklamal, tak to bol žáner sci-fi. Pokusy zaujať boli akési malátne, infantilné, či prinajlepšom priemerné. Zlyhávali hlavne v elementárnej logike a prevarených zápletkách. Zopár nádejných štartov sa našlo, no to pravé orechové vedecko-fantastické delivery zatiaľ neprišlo.
Vyhasínajúca hviezda, pred ktorou sa utekalo do bezpečia za polárnu kružnicu. Blokátor násilného správania, ktorý zabránil pri pokuse o sebaobranu. Lovestory zo sveta, v ktorom deti rodila umelá inteligencia, pretože sex bol zakázaný, no hrdinka otehotnela psychicky. Či prístroj, ktorým partička podnikavcov duplikovala všetky starožitnosti, ktoré sa im podarilo zamerať, až kým sa im to nevymklo z rúk.
Takto v tézach tie nápady znejú dobre, však? Bohužiaľ, fungovať prestali krátko po rozbehu, akonáhle sa čitateľ aspoň trochu zamyslel. Myslím, že viem prečo. Všetko to boli námety, do ktorých bol zatiahnutý celý svet, čo je vždy citlivé na výstavbu. Stačí jedna zabudnutá premenná a zmysluplnosť celku sa rozpráši ako sypaný čaj vo vetre.
Ale chápem ambíciu autorov písať „vo veľkom“. Moje prvé dve súťažné poviedky boli takisto postavené na technológiách s globálnym zásahom. Je to lákavé. No takisto som v nich našiel logické diery. Je skrátka náročné zohľadniť úplne všetko. Odvtedy sa orientujem viac na mikrovesmír postáv, lebo o nich to v konečnom dôsledku celé je. A práve preto budú mať veľkú šancu na úspech tie poviedky, v ktorých ste svojim hrdinom dopriali priestor na rozvoj charakteru.
Poďme na to. Toto je créme de la créme Prvej várky:
Príbeh o drobnom zlodejíčkovi, ktorý sa snažil skrz hypnózu rozpamätať na to, ako dopadla jeho posledná lúpež, začal nádejne. Mám rád antihrdinov a vnútorný svet tohto konkrétneho bol spočiatku pútavý – najmä v scéne, kde detailne uvažoval, akým spôsobom zaútočí na vytipovanú obeť. Potom sa začalo prelínať príliš veľa vrstiev vedomia a snových obrazov, v ktorých sa stratil nielen dej, ale aj celkový dojem. Ale solídny nadpriemer.
Dať dokopy metafyzické sci-fi je vždy riziko. Hrozí, že jediný, kto bude vedieť, čo tým chcel autor povedať, bude sám autor. V tomto prípade sa hrdina v prostredí postapokalyptických kulís priebežne vracal v čase (ak som správne pochopil, tak motivovaný láskou). K tomu mu pomáhala akási nadprirodzená entita – vždy po veľmi rozpačitých dialógoch. Poviedka bola akčná, technická a písal ju zručný, istotne vypísaný autor. O to viac mrzí, aký v nej vládol zmätok. Iba nadpriemer.
Podvádzať genetického inžiniera sa neoplatí. Tak znie poučenie z príbehu, ktorý bol z „prvej várky“ najzábavnejší. Vypustiť do bytu budúcej exmanželky exotickú mäsožravú plošticu je sirup na zarobenie dobrej komédie. Ale upraviť predtým tohto chrobáka na veľkosť XXXL je zmes, z ktorej môže vzniknúť parádny horor. Čistokrvná žánrovka, ktorá sa na nič nehrala a išla si za svojím až do úsmevného záveru. Veľká spokojnosť. Vedel by som si predstaviť, ako by to v 80-tych rokoch sfilmoval Carpenter.
Pre zmenu najkomplexnejší text ponúkol v prvej várke príbeh o dvoch kamarátoch z gymnázia; trampoch, tulákoch a vášnivých rybároch, ktorí mali dosť odvahy, aby v jedno leto, keď bola hladina vody rekordne nízka, preskúmali pivnicu v zaplavenej osade. Perfektne vystavaný a vygradovaný horor s hutnou atmosférou, v ktorom všetko znelo prirodzene – dialógy, rybárske techniky, dokonca aj chovanie postáv vo vypätých situáciách. Trochu mrzí iba zrýchlený záver, na ktorý autorovi zrejme nevyšli znaky. Na finále by to mohlo stačiť.
Nikdy by som nepovedal, že príbeh zo sveta cirkusantov sa dá podať takto chytľavo. V centre diania je akrobat, ktorý po škaredom páde zmení špecifikáciu a stáva sa z neho obyčajný, no o to populárnejší šašo. Jeho lásku k bábke, ktorú považuje za živú, zvyšok komunity dehonestuje. On je pre ňu ochotný urobiť čokoľvek, čo je pohon pre divokú zápletku. V tomto texte som najviac ocenil – okrem celkovo zručného rozprávania – prácu s hĺbkou postavy. Autor dal motiváciám hrdinu poctivé zázemie. Jeho činy z vášne v čitateľovi vyvolali empatiu, aj keď ich povaha bola na trest smrti. Skvelé fantasy.
Obaliť dej okolo pijana a násilníka, ktorý utĺkol svoju ženu na smrť, je celkom odvaha. Autor získal moju pozornosť šokovou terapiou, a to drsnými opismi násilného besnenia. Ja som len dúfal, že to z jeho strany nebol prvoplán. Rozprávanie nenabralo žiadne závratné tempo a už som pomaly strácal záujem o vyvrcholenie. Keď sa však žena po smrti sprítomnila naspäť do príbehu, silnejšia a asertívnejšia, konštatoval som aj sprítomnenie zaujímavého zvratu. Pripomenul sa mi vďaka tomu Kingov horor Pet Sematary, za čo dávam bod navyše.
Je mi vždy ľúto, keď očividne šikovný autor – ktorý ovláda prácu s jazykom – nedokáže dostatočne zaujať príbehom postáv. Tie by totiž mali byť v epicentre diania. Toto ambiciózne fantasy z prostredia zlolesa a jeho strážcov sa utopilo v opisoch. Na prvých stranách boli prepálené natoľko, že keď sa konečne začali rysovať charaktery, už som prosto nevládal. Rozumel som zámeru vybudovať mysterióznosť prostredia, ale nepôsobilo to prirodzene. Takisto záver až moc očakávaný.
Vypointovať päť rôznych minipríbehov na rozsahu necelých 15 tisíc znakov – tak, aby fungovali – je poriadna výzva. Chce to talentovaného autora. A presne taký sa chopil nápadu skĺbiť osudy piatich hrdinov z rôznych historických epoch. Spoločný menovateľ dostal podobu tragického rozuzlenia, na pozadí ktorého hrala symbolika geometrickej dokonalosti. Vôbec mi nevadilo, že epilóg bol zrejme nad úrovňou môjho chápania. Celé to bolo totiž nádherne magické a hlavne vynikajúco napísané.
Ďalší výborný počin ma len utvrdil v tom, ako dokáže kvalite hororu pomôcť, keď si dá autor záležať na hĺbke postavy. Mladý youtuber točiaci materiály o strašidelných domoch bol klasický from zero to hero typ, vďaka čomu som mu mohol nenútene fandiť. Atmosféru miesta (ktoré mimochodom skutočne existuje) sa autorovi podarilo preniesť na papier takmer dokonalo – napríklad skvelo napísaná vedľajšia postava tajomnej prevádzkarky. Keď sa začali diať „veci“, občas som riadky doslova hltal. V závere sa možno dalo vyhnúť melodráme, no to je názor pisálka, ktorý svoje konce ľúbi riešiť cynicky.
Pri viacerých textoch som sa nevedel dočkať konca. Vychádza to zatiaľ na polovicu. Toto bol ukážkový opačný prípad. Zaujala ma už expozícia – mestská dcéra sa po smrti matky vracia na vidiecke sídlo, ktoré skrýva tajomstvá zámožnej rodiny a s nimi aj jedného protivného otca. Potenciál zloducha bol veľký, no poviedka skončila hneď po kolízií, keď mala nastúpiť kríza. V tom momente som bol poviedke oddaný a išiel by som, kam by ma zaviala. No peripetie a katastrofy som sa v nej už vlastne nedočkal. Akoby sa autor ponáhľal na autobus.
Martin Petro
Radi ma môžete mať tu.