BLOG 32 – Dobojované

30. september sa pre mňa stal významný z dvoch dôvodov. Po prvé, presťahovala som sa do Kremnice a po druhé, uzavrela som bodové hodnotenia tohoročnej Martinus Ceny fantázie. Bolo to pre mňa hektické leto, v zhone a s batôžkom na chrbte, v ktorom som nosila čítačku a počítač, aby som si vedela poznačiť čerstvé postrehy. Snažila som sa na čítanie využiť každú možnú minútu. Čítavala som v rámci oddychu medzi stavebnými prácami, v spojoch, aute, pri jedle, v pauzách na túre, v dlhých radoch v obchode…

Zázrak sa nestal, desiatka bodov sa ani v poslednej štvorici neobjavila. Ihneď po dočítaní poslednej poviedky som mala v hodnotení dve deviatky a tri nuly, ale ako som sľúbila, vo výsledku aj odo mňa desiatka bude. Veľa je šesť- a sedembodových hodnotení, čiže poviedok s potenciálom, ktorým ale čo-to chýbalo.

Celkové dojmy už poznáte z úvodov predošlých hodnotení. Ak to mám zhrnúť, tak možno hovoriť o veľmi veľkej podobnosti námetov, myšlienok, schém, prostredí, postáv medzi jednotlivými poviedkami. Našla som pomerne málo autorskej fantázie. Väčšina poviedok nemala hĺbku, vlastný štýl či nápaditý jazyk. Aj pravopisné chyby sa šokujúco opakovali, akoby sa na súťaži zúčastnila prinajmenšom celá jedna trieda absolventov školy, v ktorej ich to naučili zle. U mnohých poviedok vidieť, že autori skôr pozerajú filmy a seriály, ako čítajú knihy, prinajmenšom z oblasti, v ktorej tvoria. Prekvapila ma veľmi častá snaha o moralizovanie, podávanie poučení po lopate, neustála kritika ľudskej spoločnosti, no formou, ktorá sa určite minie účinku. Na druhej strane však vidieť aj veľa potenciálu, autorov, ktorí odkukali z prečítaných kníh to správne. To jest spôsob, ako literárny príbeh vôbec vystavať, namiesto „požičania“ si tém, prostredí a postáv. Väčšina vtipných poviedok bola celkom vydarená – na rozdiel od mnohých vážne mienených, kde sa objavil skôr vtip nechcený; prekvapivo málo autorov humor a vážnosť úspešne kombinovalo.

Ako som spomínala, môžete ma požiadať o číslo svojho hodnotenia. A (hoci to budem asi ľutovať) môžete sa ma aj na niečo ďalšie k svojej poviedke opýtať. Nesľubujem, že odpoviem k vašej spokojnosti – k niektorým poviedkam som ledva našla dosť slov na ich ohodnotenie. Ale boli tu iné, o ktorých sa dalo písať, písať a písať, no rozsah komentárov a prosba o nie príliš veľkú konkrétnosť to nedovolili. Prosím však, aby ste ma nekontaktovali čisto kvôli obhajobe svojej poviedky. Tiež, prosím, nečakajte okamžitú odpoveď – robím na tom len vo svojom, už aj tak silne obmedzenom, voľnom čase. Kontakt na mňa nájdete na mojej stránke. Na tejto stránke sa tiež budú možno aj po celé nasledujúce roky objavovať dozvuky súťaže vo forme článkov, v ktorých budem analyzovať časté chyby hromadného výskytu. Prvý článok je už na svete a pokúšam sa v ňom objasniť, prečo je pri písaní sci-fi lepšie zostávať v našej Galaxii.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

311. poviedka

Bežná hrdinská fantasy. Viac ako dejom ma, žiaľ, upútala chybami – nesprávnym podmieňovacím spôsobom „keby vie“ (mimochodom, s podmieňovacím spôsobom mali problémy mnohí autori) a niekoľkokrát chýbajúcimi začiatkami viet, akoby pár slov zmizlo, čo vidieť aj na formátovaní. A tiež chybami v detailoch: pri jazde na koni sa dá ležať a kochať sa oblohou? Keď sa namočíte do ľadovej vody a vyjdete z nej v tom mokrom oblečení von, je vám teplo? (nie, neboli teploty štyridsiatky ani leto, bola jar). Mŕtvola ožije a dievčaťu to vôbec nepripadá čudné? Iste, boli tu aj horšie fantasy, aj horšie chyby, aj horšie štýly písania. Istý nápad to v sebe má, nie je tam ani veľa klišé. No aj tak slabší priemer.

 

312. poviedka

Dosť nepríjemný šok. Áno, mali sme tu už pár očividne nedokončených prác. Ale tie nedokončené sa nám aspoň snažili niečo ponúknuť, až kým ich nezastavil maximálny rozsah. Tento? Pár odsekov a potom nápis „to be continued“. Alebo jeden zo spôsobov, ako najlepšie napáliť porotcu. Mimochodom, autor je rozprávač v prvej osobe a už predtým pôsobil veľmi nesympaticky. Chápem, že postavu netreba stotožňovať s autorom, ale keď vás opakovane vyzýva v štýle, aby ste nečítali ďalej, ak nerozumiete, a potom zariadi, aby ste naozaj nečítali, spraví to naozaj nedobrý dojem. A ak by aj nespravil, niečo, v čom sa sotva objavila zápletka a nič viac, sa skrátka nedá hodnotiť ako poviedka. A to je škoda. Až na nepríjemné poznámky rozprávača na adresu čitateľov bol štýl jedným z tých lepších a pred uťatím ma to začínalo pomaly brať, pravopisné chyby žiadne. Lenže toto je večný problém nedokončených vecí, ktoré autori trúsia aj po internete: ak chcete, aby boli hodnotené, najprv musíte dať niečo, čo sa dá hodnotiť.

 

313. poviedka

Nebudem klamať, prvé vety odrádzali. Zase jedno prebúdzanie sa zo sna a ešte k tomu aj opakujúce sa slová. Lenže napokon sa z toho vykľul celkom slušný horor. Situácia, v ktorej sa ocitla hlavná postava, ma zaujala, aj keď po tých všetkých zlých zakončeniach predošlých poviedok som nemala síl dúfať, že to autor nepokazí. Ale on to napodiv nepokazil. Vo chvíli, keď čitateľ unavene čaká nadprirodzeného bubáka, sa všetko pekne zvrtne. Nie je to nijako objavný zvrat, to je pravda, ale nenapadá mi, ako lepšie by sa dal text obrátiť. A nesie v sebe aj kvapôčku originality, teda dôvodu, prečo postava po údere do hlavy, ktorý jej poškodil mozog, páchala zločiny. Takže celkový dojem z myšlienky, výstavby a vedenia deja je dobrý. Najpôsobivejšia je scéna nájdenia mŕtvol. Doladiť však ešte jesto čo. Počnúc slovami v nesprávnych pádoch a preklepmi cez trochu zmätené opisy (predpokladám, že autor opisuje reálnu chatu, ale pre tých, čo ju nikdy nevideli, je ťažké si pamätať, kde sú ktoré dvere) až po pre mňa asi najnepochopiteľnejšie – prečo sa deti viac nebránili, nepokúšali sa dostať dovnútra, len stáli vonku na mraze, kým nezamrzli. No aj tak nadpriemer.

 

314. poviedka

Ani radosť, ani katastrofa. Dlhá poviedka je mierne nadpriemerná hrdinská fantasy bez gramatických chýb. Príbeh má hlavu a pätu, nič prekvapivé, nič nové, ale ani nič rušivé. Dá sa na ňu aj nahliadať ako na poctivú fantasy detektívku. Len sa mi do nej akosi nedarilo začítať. Vidno, že autor váži slová, že sú tam slabé náznaky atmosféry i živosti, ale naozaj len veľmi slabé. Vo výsledku pôsobí nemastno-neslano. Chýba čosi osobitejšie v charakteristike postáv, detailoch, rekvizitách. Pretože aj keď si ich príbeh vyžaduje, použité prvky sú veľmi obohrané – spln, vraždiaca obluda, krásna hrdinka, láska… Ale aby sme to neukončili výčitkami, vyzdvihnúť môžem aj prácu s dvoma scénami – prvú písanú z pohľadu obludy, tú druhú z pohľadu hrdinov počúvajúcich, aké boli okolnosti prvej vraždy v dedine. Ich predel sa vydaril.