BLOG 25 – V troch štvrtinách

Tri štvrtiny poviedok za nami. Na zázraky už neverím, hoci im stále nechávam dvere plne otvorené. A občas spätne pridávam body. Keď neviem rozsúdiť, ktorá z dvoch poviedok ohodnotených v prvom momente rovnakými bodmi bola lepšia, pozriem na to s odstupom. Ktorú si výraznejšie pamätám? Ktorú si vôbec pamätám? Dokonca aj s rozpomínaním si na niektoré sedmičky mám po čase trochu problém. Áno, robí to aj obrovské množstvo poviedok plus množstvo iných starostí. No množstvo slúži ako dôkladnejší filter oddeľujúci skutočne nezabudnuteľné od ľahko prehliadnuteľného.

Efekt obrovského množstva má však aj negatívne účinky. Vyvoláva obrovskú únavu. Ani nie tak tým, koľko poviedok treba prečítať, ale tým, v akom krátkom čase ich treba prečítať. Priemerne tri denne je silný nárez. A je toho viac. Keď dvadsať autorov robí rovnakú chybu, pri dvadsiatej prvej poviedke s rovnakou chybou mi už povoľujú nervy. Dobre si však uvedomujem, že keby tá dvadsiata prvá bola čítaná ako prvá, tú chybu by som si síce všimla, ale zďaleka by som ňou ešte nebola taká otrávená. Snažím sa uvedomovať si to. Snažím sa, aby to do hodnotení nepresiaklo. Nemám právo trestať autora za chyby, ktoré urobili iní autori.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

241. poviedka

Na základe začiatku som toho neočakávala veľa, stred a do istej miery aj koniec však príjemne prekvapili. Spočiatku sa poviedka dlho nedokázala rozhýbať do akcie. Namiesto toho, trochu nesúrodo a zmätene, ponúkala drobné historky na spoznanie prostredia a postáv. Takéto drobné historky treba, väčšinou sa však prekladajú nejakými posuvmi v deji. Tu pôsobili ako nahádzané na kopu lopatou. No odkedy hlavný hrdina sadol na bicykel, nabralo to prekvapivé grády. Autor veľmi dobre popisuje jeho pocity a myšlienky. Ovláda psychologizáciu, čo je pre písaný horor nevyhnutné – treba útočiť najmä na nervy čitateľa, nie na jeho zrak či sluch. Sugestívne, realisticky umožňuje priamo sa vcítiť do dieťaťa unikajúceho pred príšerou v strašnej zime. Prirovnanie ukrutného mrazu k páleniu je jedným z mnohých príkladov správne použitých slov. Zažila som si to s hrdinom a práve o to v literatúre ide. Pointu som odhadla o čosi skôr, než bola odhalená, ale aj tak je úderná. No chýba mi tam aspoň nejaké vysvetlenie. O čo išlo tejto nadprirodzenej oblude? Ako vznikla, prečo je práve tu? Cením si jej originalitu, medzi všakovakými príšerami, čo sa hemžili predošlými poviedkami, je to nepochybne unikát. A chápem, že hlavný hrdina by sa v reáli asi pravdu nedozvedel. Ale beletria nie je reálny svet, preto by bolo dobre zistiť o kúsok viac. Škoda toho neuceleného príbehu, ale aj tak nadpriemer.

 

242. poviedka

Dlhá, nie príliš dobrá soft sci-fi. Vecných chýb a neuveriteľných vysvetlení je tam toľko, že škoda hovoriť. To je ale neduh väčšiny soft sci-fi, ktorý sa snažia vyvážiť pocitmi postáv. Tých pocitov tam bolo dosť, rámcovo uveriteľných, popísaných už trochu slabšie. Vidno, že autor sa snažil, ale vo výsledku je to emočný neutrál. Prečo? Azda aj preto, že hoci intenzívne s postavami prežívame súčasnosť, nevieme nič o ich minulosti ani o ich osobnostiach. Zo štyroch hlavných aktérov má jedinú charakteristiku len dvojica, ktorá tvorí homosexuálny pár. Zahĺbeniu sa do poviedky však rovnako bráni aj skutočnosť, že nevieme, kto sú nepriatelia postáv. Nevieme, prečo boli vyhnaní zo svojej rodnej planéty. Isteže to netreba na čitateľa vyvaliť hneď na začiatku, chvíľa napätia a tajomna je namieste, ale na konci už by mal vedieť aspoň rámcovo, čo a ako. A koniec to tiež o nejaký bod-dva zrazil. Nevypointovaný, neuzavretý, nelogický. A to hneď dvoma javmi – po prvé, ako je možné si nevšimnúť prechod do zhruba dvakrát vyššej gravitácie, a po druhé, kto nechal pre postavy ten lístok s vysvetlením? Ale dajú sa pochváliť niektoré nápady zo sveta budúcnosti a tiež autorovo vcítenie sa do postáv.

 

243. poviedka

Hm, toto nie. Príbeh mal celkom schopný začiatok a zaujímavú zápletku. No keď výprava vyrazila na cestu, moja pozornosť ochabovala. Potom sa z nej odčlenila nesúvisiaca línia ako varovný signál toho, čo bude nasledovať. Druhým varovným signálom bol ubúdajúci počet zostávajúcich strán, až to napokon potvrdil záver – poviedka je neukončená! A to, čo sa do nej zmestilo, nebolo dostatočne zaujímavo podané. My sa tešíme na rozuzlenie záhady, kam sa podelo zmiznuté mesto, a autor zrazu začne o stavbách a o podnikaní s drevom? Prosím, ale v takom prípade dostatočne zaujímavo, nech nám to prerušenie vynahradí. Potom sa vráti k prvej línii, kde sa udalosti dejú z ničoho nič. Čo autor potrebuje, to sa bez zdôvodnenia stane. A nájdenie mesta bez načrtnutia štipky možností, ako sa tam dostalo, veru želaný efekt vôbec nemalo. Do toho rušivo súčasná mentalita a dialógy vo svete, ktorý pôsobí stredovekou fantastikou. Škoda, slabé.

 

244. poviedka

Prvá polovica mi pripomínala Malého princa. Ak to autor čítal, vie prečo. Aj s tými ľahko filozofickými dialógmi. Príbeh sa ale odkloní, graduje spôsobom, ktorý mi vyvoláva déja vu – nie v tejto súťaži, ale inde bol už neraz použitý. A potom záver, ktorý ako-tak čosi vysvetlí. Aj keď jednu otázku vyvolá. Nehovorila líška, že len chce mať červený kožuch? Ako to, že ho zrazu má a je dokonca jej poznávacím znamením? Napísané je to celkom čítavo. Aj také jednoduché triky, ako časté členenie na oseky, naozaj pri písaní fungujú. V deji ani v pravopise som nenarazila na žiadnu väčšiu chybu. No celkový dojem mám nemastný-neslaný. Podobne spracovaných príbehov, podobne spracovaných point už je popísaných mnoho. Aj keď sa príbeh zjavne snaží útočiť na city, chýba mi v ňom čosi silnejšie. Inak, nadpis ma odpudzoval. A ľahko mohol byť iný. Spomína niečo, čo v príbehu nezohralo nijakú úlohu. Priemer.

 

245. poviedka

Obyčajná, celkom príjemná duchárina. Štylistika jednoduchá a čítavá. Najprv to, podobne ako pár poviedok dozadu, vyzerá na prostý príbeh o vzťahoch. Potom začne vystrkovať rožky nadprirodzeno. Tentoraz nie z postáv, ale z obydlia. Paranormálne javy sa dejú v dosť silnej frekvencii na to, aby to hrdinovi malo začať byť podozrivé, on však všetko zvaľuje len na technické problémy. Až po znásilnení duchom pochopí. Nedopadlo to zle. Po závere síce nemusí čitateľ podnikať protišokové opatrenia, ale nejaké ľahučké prekvapenie predsa len nastane. Obávam sa však, že ide o poviedku, ktorá v pamäti rýchlo zapadne.

 

246. poviedka

Už nadpis nevyzeral vábne a vábny nebol veru ani obsah. Pokiaľ je autor(ka) vo veku svojej hrdinky, nie je to až taká tragédia. V duchu predslovu v tejto várke sa snažím odpustiť aj to, že asi ide o neuveriteľne obomletý námet – hrdinka sa presunie do fantasy sveta, čo ju vôbec netrápi, a ten fantasy svet má zachrániť. V čom spočívala záchrana, to som nepostrehla. Po teleporte do rozprávkovej ríše to totiž začalo byť silne zmätené. Alebo možno moja pozornosť oslabla kvôli tomu, že absurdita v poviedke presiahla únosnú mieru.
Zopár rád na začiatok? (Ak je to teda začínajúci autor, v čo silne dúfam.) Nedať hrdinke slovenské meno a súčasne rodičom anglické. Anglický variant hrdinkinho mena by sa písal s dvomi „m“. Nepoužívať v opisoch tak často slovíčko „byť“. Nepredstavovať postavy spôsobom – „toto som ja“, „toto sú moji rodičia“, pokiaľ to nie je v priamej reči. Čo najmenej používať zneisťujúce slová typu „ako keby“ a „nejaký“, lebo budia dojem, že ani autor poriadne nevie, ako to má byť – a pritom autor je prvý, kto by to vedieť mal! (Túto chybu som robila tiež.) Dávať repliky dialógov do osobitných riadkov. A najmä veľa, ale skutočne veľa čítať.

 

247. poviedka

Pripomínalo mi to román Cesta od McCarthyho. Môže to byť náhoda, ja viem. Istotne je náhoda aj to, že mi to súčasne pripomenulo inú poviedku v tejto súťaži. Teda, poviedok na túto tému tu už bolo oveľa viac, než mi je milé – a dalo sa to očakávať vzhľadom na to, čo sa na jar u nás dialo. Nerozumiem však tomu, prečo autor začal fantáziou upravovať realitu už v minulosti, ktorá bola v skutočnosti iná. V polovici apríla 2020 nebol zákaz vychádzania pod hrozbou trestu, čo značne uberá vierohodnosti. Posun tohto termínu o rok by pre tento ročník súťaže problém bezpečne vyriešil. Ale dobre, to je len detail. Inak si autor počína celkom slušne. Na rozdiel od iného autora aspoň naznačil, prečo je svet až taký zdevastovaný a prečo sa ľudia začali uchyľovať k ľudožrútstvu. No ten záver je taký… ja neviem. Niežeby to v princípe nemohlo skončiť takto a súčasne byť dobré, ale asi by si to vyžadovalo trochu iný „obkec“. Celkovo tam boli len malé stopy napätia.

 

248. poviedka

Písať poviedku ako scény zložené výlučne z replík dialógov by mohol byť dobrý nápad. Nápad, ktorý by fungoval lepšie, keby tie repliky zneli ako repliky skutočných ľudí. Lenže tieto sú pridlhé – nemyslím v prvej scéne, ktorá je najrealistickejšia a obsahuje vykreslenie situácie pre právnika. Ale neskôr, kde sa protagonista baví so svojou ženou. Koľkokrát si vymieňate so svojím partnerom informácie tak, že každý z vás neprerušene vyrozpráva celý odsek? A čo horšie, v poslednej scéne patetický odsek? Aj keď niekto pod ťarchou okolností uzná, že sa mýlil, toľké sypanie si popola na hlavu a polopatistické vykladanie o pravých (klišé) hodnotách by som od neho nečakala. Keď takéto veci takto priamočiaro vraví postava, je to ešte horšie, akoby ich povedal rozprávač. Rozprávačovi sa totiž prepečie kde-čo z toho, čo postave nie. A nejde len o toto. V tých dialógoch sa objavuje množstvo vecí, ktoré by si ľudia v danej situácii medzi sebou určite nehovorili a ktoré sú tam vyslovene na to, aby sa ich dozvedel čitateľ. Mimochodom, aj obrat postavy je nereálny. Nepozorujeme žiadny postupný vývoj, len zatvrdené odmietanie hlúpostí s kozmickými energiami, po ktorom z ničoho nič nasleduje náhly zlom. Takže forma dialógov je zaujímavá, ale aj náročná. Treba sa na ne skúsiť pozrieť pohľadom nezaujatého alebo to rovno dať nezaujatému čitateľovi prečítať.

249. poviedka

Kus slušnej dystopie. Prvý odsek nezaujal a ďalšie navodili obavu, že pôjde zase o nejakú príliš okatú kritiku spoločnosti a jej zamerania na výkon. Ale príbeh ma postupne zaujal i napriek tomu, že odseky autorovi veľa nehovoria. Svoj svet však mal premyslený do detailu a do určitej hĺbky, nebol to žiadny rýchly a deravý náčrtok, ako v množstve iných poviedok. Ďalší osud postavy – a čoskoro dvoch postáv – vyvolával zvedavosť. Záver trochu sklamal. Naberal dobrý smer, ale z pointy, že testovaná môže byť nielen hlavná postava, sa dá vytĺcť aj viac. A takisto mi chýba viac o tom, kto a prečo takto ľudí testuje. Nevysvetliť dopodrobna, len ešte trochu čosi načrtnúť. Čítalo sa to však celkom dobre a v tejto várke ide o najlepší text.

 

250. poviedka

Extrémne krátky príspevok. Zámerne som nenapísala poviedka, pretože to znaky poviedky nemá. A dĺžka za to nemôže. Drabble a vtipy dokazujú, že príbeh sa dá vložiť aj do malej hŕstky slov. Tu však nijaký príbeh nie je. Pozeráme sa totiž rovno na koniec. Zámerne nechcem napísať rozuzlenie, pretože koniec rozuzlením nie je. Nevieme, ako, prečo, čou zásluhou sa ľudstvo polepšilo, ale skrátka sa tak stalo. V priebehu jedinej noci. To znie skôr ako zápletka. No za ňou už nie je nič. A ani nič, čo by sa dalo hodnotiť, okrem celkom dobrého pravopisu v priebehu príspevku.