BLOG 24 – Kritika bolí
Viem, že kritika bolí. Nielen preto, že som kedysi bola jednou zo súťažiacich, ale preto, že som stále jednou z vás. Z tých, čo kritiku na svoje práce dostávajú. Hoci to znie zvláštne, ak váš rukopis nejaké vydavateľstvo prijme, asi zistíte, že všetka predošlá kritika bola nič oproti tomu, ako vám naloží redaktor. Nemilosrdne si podá váš text pekne vetu po vete, preškrtá, pomení a občas napíše ostré komentáre. Aj napriek vedomiu, že toto je nevyhnutná daň za vydanie, sa tým ťažko prehrýza. Predsa len, brúsili ste ten text starostlivo celé roky! S láskou a precíznosťou ste doň vložili každé jedno slovo! A niekto to len tak nepochopí, vysmeje, zotrie?
Lenže chápem aj toho redaktora. Tých poznámok k textu vám má – tak ako ja – napísať stovky. Nemá čas a väčšinou ani chuť robiť okolo každej kritickej pripomienky diplomatické tančeky. Keby to robil, to by ešte len narástol čas, za ktorý sa vyjadrí k rukopisom, a ten je teraz aj tak dosť dlhý. Lebo keď zdĺhavo rediguje jedno, o to menej bude čítať iné.
Výsledkom v oboch prípadoch má byť jedno – lepší text. Nie uraziť autora. Nie odradiť ho od písania. Ale pomôcť mu k publikácii. U mnohých autorov poviedok, ak vytrvajú v písaní, bude tá cesta ešte nesmierne dlhá. No ja sa mu na nej snažím pomôcť ako-tak zorientovať. Neraz tápeme obaja. Mne však aj samotný pokus pomôcť vám niečo autorsky dá. Či dá aj vám, je už len a len na vás.
Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.
231. poviedka
Tak toto som ešte nezažila. Nielen v tejto súťaži, ale ani nikde inde. Text „poviedky“ koncipovaný ako… recept. Mal to byť vtipný recept, lenže vtipný vôbec nie je. Dobre, to môže byť subjektívny názor. Fantastika v ňom mi pripadá sporná. Ale aj to môže byť subjektívne. Ale čo je žiaľ, objektívne, a úplne zamedzuje možnosti výhry takéhoto textu, je fakt, že to nie je poviedka. Žiadne postavy. Žiadny dej. Len ten kvázi humorný výňatok z kuchárskej knihy. Je to najzrelší kandidát na diskvalifikáciu, s akým som sa v tejto súťaži stretla. Ak by to poviedka bola, dostala by body za dobrý pravopis a za snahu robiť si žarty z vecí, ktoré si to zasluhujú. Aj keď naštvať sa na niečo na dobrú paródiu samo osebe nestačí.
232. poviedka
Opäť folkový príbeh obsahujúci fantastickú bytosť, ktorá už v niekoľkých poviedkach vystupovala. Čo je zaujímavé, lebo nejde o veľmi známu fantastickú bytosť a v publikovanej beletrii som sa s ňou nikdy nestretla. Príbeh je celkom slušne napísaný, vystihuje najmä atmosféru vidieka a leta. Jeho dej je však jednoduchý. Azda až príliš. Pred koncom mi napadlo, k akému zvratu to smeruje. Lenže nesmerovalo. Ani k nijakému inému, čo je škoda. Niežeby bol koniec úplne zlý – hoci neudrie čitateľa po hlave, aspoň ho trošičku po nej ťukne a je aj nad čím chvíľku rozmýšľať. Ale malé zamotanie a azda aj nejaká motivácia záporáčky by tomu vôbec neuškodili.
233. poviedka
Text plynúci od začiatku hladko, ale trošku nezáživne. Dlho vyzerá len ako nefantastická poviedka o vzťahoch. V tomto ohľade ma prekvapilo, že protagonisti majú už tridsať rokov, keď podľa správania a prejavov by som im tipovala asi o desaťročie menej. Elementárnu štylistiku má autor zvládnutú dobre, aj základy toho, čím zaujať. Zápletka však mohla byť výraznejšia a prísť o čosi skôr. Sama osebe je zápletka dobrá – postava, ktorou je na prvý pohľad obyčajná namyslená a sebecká žena, je fantastická bytosť, ktorá o tom ani nevie. Z tohto by sa dalo vytiahnuť ešte viac. Aj z jej tajuplného milenca. Príbeh nereže pod povrch ani nezostupuje do hĺbky; je fajn, no nie ohromujúci ani prekvapivý, ani desivý.
234. poviedka
Ďalšia práca, ktorá odovzdáva posolstvo skôr slovami ako príbehom. V rámci nich je lepšia, so zaujímavými myšlienkami, aj keď o niektorých sa dá diskutovať a polemizovať. Zase z neho cítiť obavu, kam ten svet speje. S ňou sa dá súhlasiť, emócie však nebudí – azda práve kvôli tomu, že autor ich tvorbu neodovzdal príbehu. Aj preto si nemáme prečo obľúbiť hlavného hrdinu. Mimochodom, popis jeho každodenných činností na začiatku opäť pôsobí trochu zbytočne, hoci štýl rozprávania je natoľko dobrý, že ani tieto pasáže nenudia. Poviedka pôsobí vcelku uveriteľne až na názvy finalistov bojujúcich o literárnu cenu. Je však pravdepodobne zámerom, že ich autor zveličil a zironizoval, aby podčiarkol rozdielnosť medzi ich autormi… či presnejšie medzi formami ich vzniku. Nadpriemer.
235. poviedka
Mohlo to byť aj inými okolnosťami, ale nevedela som sa začítať. A keď som sa začítala, po celý čas a hlavne na záver som bola mierne zmätená. Najviac sa mi páčila stať o prírode a motív zamrznutých ľudí nájdených po tridsiatich rokoch v stave, akoby zamrzli včera. Dúfala som, že sa z toho niečo pútavé vyvinie. Nevyvinulo sa. Ani zmýšľaný silný moment po otvorení dverí sa nevydaril. Vraj úplná tma… a ako to, že si to nevšimli už pri pohľade cez okná? To chata žiadne nemala? Alebo boli zavreté okenice? Hľadala som o tom zmienku, ale nenašla som. Záver tiež nesedí. Mám ho chápať tak, že hlavný hrdina bol záporák? Ak áno, ak za tým všetkým stál on, respektíve jeho maznáčik, prečo bola niekde pri začiatku zmienka o tom, že sa tiež bojí?
236. poviedka
Nijako výnimočné, ale inak celkom bezbolestné čítanie. Štýl ma svojou jednoduchosťou zo začiatku nezaujal, no neskôr akoby sa vyvinul do lepšej podoby. Je fajn, že tradičný bubák vystupuje spočiatku ako kvázi dobrý. Aj keď už od začiatku vieme, že dobrý nebude. Príbeh príliš neprekvapuje, ale nezodiera ani klasické klišé. Napríklad tým, že dievča každému dospelému o svojom strašidle hovorí, hoci dospelí jej, pochopiteľne, neveria. Táto reakcia je u dieťaťa prirodzenejšia než všetko predvídavo tajiť. A čo je najdôležitejšie vzhľadom na to, že ide o horor – vyvolal aj nejaké napätie. A to vo chvíli, keď dievča privolí, že sa so svojou strašidelnou kamarátkou stretne, začne sa k nemu približovať… a najviac vo chvíli, keď obluda začne vysvetľovať, ako môže hovoriť aj spievať zároveň.
237. poviedka
Tento dlhý fantasy príbeh mal viacero pozitív. Jednak rozlíšenie postáv, teda najmä dvoch z trojice na výprave – ten tretí, hoci mal tiež svoj charakter, mi tam nejako zapadol. Zvyšné dve sa však dobre odlišovali svojimi replikami. Mojím najobľúbenejším bol sarkastický čarodejník. Vtipných čarodejov sme tu už mali, ale v urban fantasy, nie v hrdinskej fantasy ako tu – čo je len konštatovanie, nie výhoda. Hlášky tohto hrdinu boli úsmevné. Ďalej autor veľmi dobre spracoval náboženstvo – nové, vlastné, i keď majúce mnoho spoločných znakov s kresťanstvom. Popritom je ale osobité a sugestívne. Ďalším kladom bol začiatok príbehu, ktorým nebola únavná legenda ani popisy, ale nevšedná akcia. Zdá sa, že som vychválila v poviedke všetko? Nuž, jeden nedostatok, a závažný mala – nepodarilo sa mi hladko a plynulo sledovať dej. Nebolo priamo povedané, načo idú tam, kam idú, čo bol možno zámer, no v takomto podaní nevyšiel. Mala som pocit skákania z miesta na miesto, zmes scén s trolmi a do toho občas vtipné hlášky čarodeja. Pointa môže byť, hoci nie je nová.
238. poviedka
V rámci súťaže trochu podpriemerná fantasy. Máme tu čierno-biele postavy dobrého a zlého dievčaťa, ekologický motív a morálku ľudstva. Jej hlavným kladom je novátorské vykreslenie démona, ktorý je napriek desivému vzhľadu kladnou, ľudskou, láskavou postavou. Na druhej strane, s myšlienkou, že fantasy bytosti nie sú zlé, ako sa zdajú, som sa tu už stretla mnohokrát. Za čo však autor, prirodzene, nemôže. Za čo ale môže, je gramatika, ktorá sa nápadne zhoršuje ku koncu. Dovtedy nerobili dobrotu len tie večne nešťastné čiarky. Teraz sa však zjavujú aj slová ako „račej“ (radšej) či „nehaj“ (nechaj). Za najrušivejšiu však považujem originálnu vsuvku v zátvorke, citujem „Riskujem, že to vyznie ako klišé, ale“. Ide zjavne o autorov ospravedlňujúci sa hlas. Ospravedlnenie však neprijímam – keď autor vie, že je niečo klišé, nemá to do textu vkladať okrem prípadov zjavného zámeru. A ani ospravedlnenia autora priamo v texte do poviedky nepatria – videli ste to už vari v nejakej knihe? Klišé je nielen scéna, v ktorej sa táto vsuvka objavila, ale aj forma podania posolstva samotného a obetovanie sa klaďasa pre záchranu života jeho milovanej.
239. poviedka
Znova nie príliš dobrý fantasy príbeh. Vťahoval ma pomaly, úvodná scéna by sa dala buď skrátiť, alebo obohatiť o zaujímavejšie náznaky. Po vstupe do uzavretej cely ústavu to začalo byť zaujímavé, možno s výnimkou snovej sekvencie (tie je veľmi ťažké urobiť zaujímavými). Po opustení ústavu to však stratilo šmrnc a rástli nezodpovedané otázky. Hrubé kontúry príbehu chápem, zvyšok nie. Niekoľko prekvapivých zvratov tiež nemá silu. Skúsim to objasniť na poslednom z nich. Totiž, to, že nejaký zvláštny… druh bytostí na záver vytasí s doposiaľ nikým netušenými schopnosťami možno ohromí postavy samotného príbehu, nie však čitateľa. Nie je to nič proti čitateľovým očakávaniam, veď tie nemá nijaké. Nemá ich na základe čoho mať, keďže o tomto druhu tvorov zhola nič nevieme. Do polovice poviedky ani to, že vôbec existuje. Dialógy, najmä repliky hlavnej záhadnej bytosti, celkom ujdú, aj niektoré obrazy sa dajú. No ako celok slabší priemer.
240. poviedka
Od dieťaťa pre deti. To je dojem, ktorý z tohto príbehu mám. Najviac zo všetkých poviedok mi evokuje rozprávočku, ktorá má deti niečo naučiť o predmetoch každodennej potreby a orientovať sa v čase. Na rozprávku má slušný základ a dobré nápady, treba ju však doladiť. Napríklad tým, že autor skontroluje, čo písal predtým, aby nevznikali malé protirečenia. A chyby konzistencie, ako napríklad to, že celé rozprávanie prebieha v tretej osobe, len posledná veta je v prvej osobe. A tiež plno gramatických chýb. Ako poviedka pre dospelých však absolútne neobstojí. Najmä pre nesmierne jednoduchý spôsob rozprávania, ktorý najlepšie vystihuje citát zápornej postavy: „Ale ja som zlá, nie dobrá.“ A tak, hoci rozprávočka by to bola milá, v súlade s kritériami hodnotenia poviedok jej, žiaľ, musím prideliť nízke body. Ale autor by to mohol s úpravami na rozprávku naozaj skúsiť. To myslím vážne, v dobrom a bez urážky.
