BLOG 23 – Aj chváliť treba

V tejto sérii s potešením konštatujem viac nadpriemerných ako priemerných a podpriemerných príbehov. Som rada nielen kvôli autorom, ktorí si môžu vypočuť aj niečo pozitívne, ale aj kvôli sebe. A zďaleka nie iba preto, že si tým narobím menej úhlavných nepriateľov. Ani preto, že čítanie lepších poviedok je nesporne príjemnejšie. Aj preto, že nesporne príjemnejšie je písanie ich hodnotení. Kým v chybách a nedostatkoch mi slová začali dochádzať už dávno, v kvalitách je ešte čo objavovať. Objavovať nielen pre písanie originálnejších hodnotení, ale aj pre moje vlastné písanie. Dôležitejšie než to, čo nefunguje, je poznať to, čo funguje. Lebo poviedky, ktorých autori vedia, čo nefunguje, ale nevedia, čo funguje, sú pre mňa najväčším postrachom.

A je tiež dobré potrénovať sa v nachádzaní kladov. Nielen ja, ale aj iní recenzisti, sa priznávame, že je to pre nás problémom. Autori sa neraz čudujú vysokému výslednému bodovému hodnoteniu, keď tri štvrtiny komentára či recenzie zaberá rozbor chýb. To, čo ide v príbehu hladko, hodnotitelia často prehliadnu, berú to ako samozrejmosť. Tak, ako zvyčajne ani nevnímame zvuk hladko fungujúceho auta. Všimneme si ho až vtedy, keď začne vydávať podivné zvuky. Lenže ako som čítala na istom tvorivom blogu, chváliť treba. Keď už nie pre sebavedomie autora, tak z čisto pragmatického dôvodu – ak autor nevie, že niečo je dobré, možno to časom robiť prestane.

A ešte sa musím pozastaviť nad tým, že tri moje doposiaľ najlepšie hodnotené sci-fi poviedky mali rovnakú tému. Pritom to nie je téma, ktorá by ma v reálnom živote zaujímala. A ten jediný raz, čo som ju použila vo vlastnej poviedke, to bolo skôr nutné zlo. Opäť sa potvrdzuje, že spracovanie stojí nad všetkým ostatným. Dokonca ešte aj nad osobnými preferenciami.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

221. poviedka

Lepšie napísaný, no ako celok príliš jednoduchý príbeh o previnení a treste. Páčia sa mi hrdinove myšlienky a emócie z neuveriteľného sveta, do ktorého bol odvlečený. Konečne niečo ako-tak realistické. Takisto sa mi páčila aj charakteristika prostredia, zameranie nielen na zrak, ale aj na dotyk, pachy, skrátka iné zmysly. Desivú atmosféru presunu do koncentračného tábora a tábora samotného sa tak podarilo aspoň načrtnúť, keď už nie hlboko sa do nej ponoriť. Ale prekážala mi celková priamočiarosť. Aj ja by som bola rada potrestala a polepšila internetových trollov, no takéto riešenie nie je príliš umelecké. Skôr pôsobí – pozor, nevravím, že je! – ako psychohygiena autora.

 

222. poviedka

Tu sa dá toho toľko vytknúť! Spočiatku to vyzeralo len na nešikovne napísaný príbeh o tom najobyčajnejšom strašidelnom dome vôbec. Obsahoval úplne všetky hororové klišé vrátanie vyhadzovania poistiek, ktoré hrdinka musela ísť nahodiť do strašidelnej pivnice. Pomedzi to obrovské množstvo popisov zariadenia domu, bežných úkonov alebo toho, čo má hrdinka oblečené. Áno, už nejednému autorovi som vytkla, že v príbehu nemá detaily, ale znova podčiarkujem, že tie detaily musia byť zaujímavé. Ak to preženiem – pokiaľ hrdinka na sebe nemá klaunský kostým a nábytok namiesto státia na podlahe nevisí zo stropu, nie je to zaujímavé a nemalo by to tam byť. Text, hoci jeho štýl nevyzeral spočiatku až tak zle, je písaný polopate, s opakujúcimi sa slovami a čo je zo všetkého najhoršie, veľmi početnými pravopisnými chybami. Najprv mi udreli do očí čiarky na absurdných miestach, potom zliepanie a sekanie slov a čoraz častejšie a horšie hrubice. Spomínam si najmä na „stromi“ a „pomali“. Za polovicou nastal v poviedke zvrat a namiesto strašidelného finále sa zmenila na nesmierne otrepanú fantasy o dievčine s magickými schopnosťami, ktorá sa ničomu nečuduje. Ešteže je aspoň skonštatované, že sa ničomu nečuduje, čiže autor si uvedomuje aspoň to, že by sa čudovať mala. No treba si to nielen uvedomiť, ale aj rozpracovať, hoci je to náročné. Obrovské množstvo fantasy bytostí a artefaktov vo fantasy ríši ma bavilo ešte menej než predošlé štandardné strašenie. Poviedka nemá dejový oblúk, gradáciu, pointu. Je rozlomená na dve samostatné časti: Na neukončenú strašidelnú poviedku a divoké fantasy, ktoré sa ani nezačalo. Veľmi slabé.

 

223. poviedka

Jeden z lepších hororov. Oceňujem v prvom rade netradičný námet, ktorý nezahŕňa strašidelné domy ani nadprirodzené monštrá. Príbeh síce spôsobuje skôr znechutenie až fascináciu odpornosťou ako skutočný strach, je ale vcelku dobre napísaný a pôsobí veľmi reálne. Len neviem, či v závere považovali hrdinove adoptívne deti svojho otca za mŕtveho, alebo mu urobili to, čo urobili, z iného dôvodu. Očakávala by som tiež trochu viac boja o život či aspoň emócií zo strany umierajúceho hlavného hrdinu. Poviedka však zaujala natoľko, že nabáda na premýšľanie o budúcom živote preživších postáv. Ten bude, azda ako pomsta osudu, pravdepodobne krátky a takmer určite zlý.

 

224. poviedka

Príjemná sci-fi detektívka. Väčšinu času pôsobila ako humorná fantastika, celkom schopná, hoci som sa zase po zemi od smiechu neváľala. Záver je o čosi vážnejší. Páči sa mi, že koniec trochu popiera očakávané posolstvo, ktoré sa na mňa spomedzi riadkov tlačilo až príliš silne: posolstvo ľudia na liekoch sú fuj, fuj, aha, aká je tá budúcnosť desivá. Hoci budúcnosť je vykreslená desivo a dystopicky, oceňujem, že to nie je čiernobiele. Ostatne, toto je otázka, ktorá mi vŕta v hlave aj v iných dystopiách: ak je tá budúcnosť naozaj taká príšerná, prečo si ju ľudia vôbec zvolili? V tomto príbehu má každý detail svoje miesto. Celosvetové branie tabletiek je síce jednoduché vylepšenie, ale autor ho aspoň celý čas používa. Nie je to len položka v zozname rekvizít budúcnosti. Poviedka nepôsobí prepracovane do veľkej hĺbky, okrem iného sa napríklad môžem pýtať na to, kde berie hlavný hrdina cigarety, keď vo svete už nikto iný nefajčí a niet ich pre koho vyrábať. Ale ak sa na to pozeráme len ako na jemne humorný a nie príliš náročný príbeh, môže byť.

 

225. poviedka

Príbeh s veľmi zaujímavým námetom. Predstavuje ozajstné osvieženie medzi desiatkami monotematických príbehov. Čudujem sa, prečo sa námetu mágie literárnej tvorby nechytajú viacerí. Nadšenie však po začiatku začalo klesať. Zápletka sa ukázala byť totožná s Kingovou Misery, len motivácia postavy je iná. K dobru príbehu možno pripísať, že má napokon iné rozuzlenie a záver než Misery, ale tento koniec pôsobí pateticky. Navyše veľmi dobre nerozumiem tomu, prečo spisovateľ potom, ako zistil, akú magickú moc majú jeho príbehy, neprestal s ich písaním skôr. Stať sa nesmrteľným v dôchodkovom veku nie je ktoviečo, mohol si radšej zachovať mladosť. Ďalším problémom sú ukážky z jeho diel. Má ísť o literárny fenomén s armádou fanúšikov, najväčšia knižná séria vydaná na Slovensku… ale tie ukážky tomu, popravde, nezodpovedajú. V rámci poviedok tejto súťaže sú písané priemerne, v rámci slávnych fantasy sérií však podpriemerne. Ide o podobný problém, ako keď sa autori pokúšali písať repliky da Vinciho či vyjadrovanie slávneho spisovateľa. Napísať takéto veci verne a uveriteľne je pre autorov veľmi vysoký level.

 

226. poviedka

Nie veľmi dobrý dlhý fantasy príbeh. Obsahuje množstvo tradičných klišé, napríklad hlavná hrdinka je veľmi nadaná čarodejnica a bojovníčka, ktorá zápasí s upírmi. Nevkladanie replík do samostatných riadkov a sem-tam bohemizmus tomu tiež nepridali. Ani zjavná inšpirácia Piesňou ľadu a ohňa. Napriek tomu mám pocit, že z tohto autora by mohlo niečo byť. Má v sebe tie najhlbšie základy dobrej stavby scén, dialógov, psychologizácie postáv, situácií. Tieto základy sú tak hlboko pochované v bahne neskúsenosti, že sa dajú ľahko prehliadnuť. Ale ja verím, že po mnohých rokoch práce by autor mohol byť publikovateľný. Aj vďaka koncu. Nie, ani ten sa nedá označiť za dobrý – v takomto podaní pôsobí neuzavreto a odseknuto. Nie je ani ničím prevratným – o relativite dobra a zla už bolo tiež toho popísaného mnoho. Ale nie je to ani najklišéovitejší happyend. Zatiaľ to však bolo náročné a málo zaujímavé čítanie.

 

227. poviedka

Vzhľadom na pomerne vyspelý štýl ma vysoký počet pravopisných chýb v tejto poviedke prekvapil. Ale poďme k príbehu. Klasická urban fantasy o čarodejníkoch, upíroch, vlkodlakoch a vzťahoch medzi nimi v praktickom živote. Oceňujem realistickosť a prepracovanosť tohto sveta. Príbeh, ktorý čítame, naozaj vyzerá len ako čriepok z oveľa rozsiahlejších udalostí, čo ale myslím v dobrom. K samostatnému chápaniu mu na rozdiel od väčšiny iných výňatkov z väčších svetov nič nechýba. Aj tak ma však ktovieako nezaujal. Pookriala som však v momente, kedy hlavný hrdina začal fantazírovať o tom, ako by sa to skončilo v románe. Vymenované možnosti ma potešili. Brala som ich ako znamenie, že to nebude nič z nich, a hneď som bola dychtivejšia dozvedieť sa záver. Napokon to jedna z nich s malými úpravami bola… ale aj tak tomu z hľadiska príbehu niet čo vytknúť. Až na ten pravopis a stále trochu málo vťahujúci štýl, hoci očividne zrelší, než sa prejavil vo väčšine ostatných poviedok. A ozaj, tú nenávisť autora k sérii Súmrak tam poriadne cítiť.

 

228. poviedka

Dobrý príbeh. Má neotrepaný námet, vcelku vycibrený jazyk, ale najmä schopnosť vzbudiť emócie, napätie a sympatie k postavám. Zároveň jedna z mála súťažných poviedok, ktorá síce zobrazuje budúcnosť v čiernych farbách, ale ukazuje na nej aj niečo dobré. Pokrok, ktorý by sme bezpochyby ocenili. Hoci som očakávala, že v rozuzlení dostaneme vysvetlenie vzbury elektroniky, ktorá sa tiahne celým príbehom, napokon sa týkalo iného problému tiahnuceho sa celým príbehom. Ale beriem to. Poviedka obsahuje viacero myšlienok – problémy pretechnizovaného a preelektronizovaného sveta, výsmech úradom a ich nezmyselným postupom a napokon podstata ľudského šťastia, nad ktorou sa tiež dá zamyslieť. Tieto myšlienky sú zároveň pekne prepletené, spolu s udalosťami vytvárajú funkčný a do seba zapadajúci celok. Sála z neho aj vzdelanosť autora. Poviedka mala pár chýb, ale sú to len drobnosti, ktoré celkovým dojmom príliš neotriasli. Napríklad používania „napadlo ma“ namiesto „napadlo mi“. A z dejového hľadiska zase moment, keď chlapec vyšiel von do snehu bosý. Áno, iba na chvíľočku, ale ja by som bosá nevyšla von ani na chvíľočku ani v lete, nie to ešte keď je mínus devätnásť stupňov ako v tej poviedke. Aspoň plátené papuče mu autor mohol dať, na deji by to nič nezmenilo. Vysoké hodnotenie.

 

229. poviedka

Ach jaj. Začalo sa to celkom dobre, evokovalo to skúsenejšieho autora, ale v priebehu čítania sa to len kazilo a kazilo. Oceňujem, že autor sa snaží vytvoriť atmosféru. Používa na to celkom zaujímavé slovné spojenia. No veľmi mu to nevychádza. A napokon všetko sústredenie sa na prostredie prehlušili vzrastajúce logické chyby. Prvou boli protichodné signály o tom, v akom prostredí sa to odohráva. Najprv názov mesta. Silne evokoval zastrčenú dedinku s piatimi domami, ale vyvinula sa z toho akási metropola. Ďalej som podľa mien usúdila, že sa to odohráva na Slovensku. Lenže tu nijaké takéto veľké mesto nie je, čo značne pokrivilo vierohodnosť. Uverím v existenciu miniatúrnej fiktívnej dedinky, o ktorej som jakživ nepočula, ale ako chcete na našom malom území ukryť div nie druhé Košice? Nejasná je aj doba diania. Niektoré prvky, napríklad slúžka, striga, vydaj mladučkej dievčiny z donútenia rodičov, ale najmä mentalita a reakcie obyvateľstva napovedajú stredoveku. A potom zrazu čítame o televízii a panelákoch. To nedáva zmysel. Ak je moderná doba, prečo polícia podrobne neprehľadala okolie, aby našla nezvestných? Ale nie, namiesto toho sa už hodinu po zmiznutí ide meno dotyčného vyryť do pomníka. Pritom možno len išiel do lesa na huby… Reakcie a dialógy sú čím ďalej nedôveryhodnejšie. Odhodlanie hrdinky nájsť nezvestného manžela nechápem, pretože nebola nijako naznačená jej silná láska k nemu. Namiesto toho iba zmienka o jeho nenávidených teniskách (našťastie aspoň zohrali svoju úlohu). Zaklincoval to úplne nezvládnutý koniec.

 

230. poviedka

Slabo napísaný, zdĺhavý horor. Obsahuje zopár zaujímavých momentov, napríklad inak krásne dievča s desivo zdeformovanou rukou či cap s troma hlavami, ktorého hrdina najprv vysvetlí pohybom počas expozície, či dokonca vtipný moment, keď hrdinova žena počuje dve slabiky a snaží sa im dodať nejaký slušný význam. Ale ako celok je to napísané bez napätia, bez funkčného gradovania a je to zahltené priveľkým množstvom nadbytočných nezaujímavých informácií. Napríklad opis miesta, kde má ústredný pár tráviť dovolenku, je ako z turistického sprievodcu. To, ako vyzerá množstvo vedľajších postáv alebo to, čo si ústredný pár dáva na večeru, sa tiež mohlo vynechať. Či aspoň oveľa zaujímavejšie spracovať. Vsunúť spolu s ozvláštňujúcimi detailmi do príbehu. I keď beriem, že spomínané postavy vyzerali zvláštne. Reakcie na strašenie tiež nie sú veľmi vierohodné. Najmä to rozbité okno, o ktorom váhajú, či ho vôbec oznámiť na recepcii. Vrhnúť rozuzlenie na postavu, ktorá sa v príbehu zjavila len jediný raz a ktorá nebola nijako pripomínaná, tiež nie je známkou práve najlepšej stavby príbehu. Opakujem, nebolo to úplne zlé, ale chce to ešte veľa čítania a tréningu.