BLOG 12: Keď to nie je originálne ani epické, humor to zachráni

Porotcovský blog Mária Zeumera – v dvanástej časti nájdeme napríklad (zdá sa) známeho slovenského recenzenta, ktorý je v príbehu roztrhaný zúrivými hominidmi, najmenej dva antropologické a jeden genetický experiment (no… ako asi len môžu skončiť?), opäť ďalších krvopičov a tiež výborne načatý dobrodružný príbeh v štýle Indianu Jonesa s nezvládnutým koncom… A už sa nám to kráti…

Mimochodom, naďalej platí, že poviedky v hodnotení schválne nie sú označené číslami, pod ktorými sú v súťaži zaregistrované. Svoju konkrétnu poviedku budete musieť spoznať na základe popisu porotcu. K svojmu textu sa verejne nepriznávajte, v čase prvého kola porota musí hodnotiť poviedky bez znalosti mena autora.

 

stopäťdesiatjeden

Tak tu máme opäť jeden vlkolačí príbeh, tento raz s náznakom genetického experimentu, ktorý sa zvrtol (tento fakt už nikoho neprekvapuje) a pud sebazáchovy bol silnejší ako post sovietske zabezpečenie sibírskeho výskumu.

Až na fakt, že bol text pridlhý, nebol zlý. Možno len drobnosť, že som sa strácal v predmetoch rozprávania. Ako by sa miešali jednotlivé línie postáv. Ale to len miestami. No ako celok skôr priemer, nakoľko mi chýbali aj nejaké fakty, ktoré by ma viac vtiahli do deja a záver, ktorý by nepôsobil odstrihnuto.

PS: Genetický bastard spojený smažkou? To nie je bohvieaký predpoklad pre ľudstvo. Čistá IDIOKRACIA!

 

stopäťdesiatdva

Nemalo to hlavu ani pätu, podobne ako dieťa z tohto príbehu.

 

stopäťdesiattri

Krvopiči ako ich ešte nepoznáte. Namiesto nebezpečných zubatých potvor a trblietavých diskogúľ len gurmáni vychutnávajúci si šmakulády. No vždy je tu ale!

Takýto koncept mi prišiel celkom svieži a úprimne som bol zvedavý, čo ďalšia strana prinesie.

 

stopäťdesiatštyri

Uplakaná antiutopická elégia o skupine tragických mileniálov, ktorých jediná schopnosť spočíva v sfetovaní sa. Ak je toto manifest doby, potom som asi starý.

 

stopäťdesiatpäť

Humor rozhodne JE cesta! Keď to nie je originálne ani epické, humor to zachráni.

V tomto prípade výborne zvolený jazyk a aj príbeh, ktorý však v momente, keď začal byť aj zaujímavý, nie len vtipný, skončil. Doprajte nešťastnému nekromantovi trochu viac zážitkov, ako len steroidového „Korgotha“.

 

stopäťdesiatšesť

Začnem asi od konca, ktorý ma sklamal. Som zvyknutý, že dobrodružné príbehy typu Indiana Jones alebo Tomb Raider končia nenávratným utopením / zničením bájneho pokladu, aby bolo tajomstvo dokonalé. No aby cesta do stredu Zeme skončila politickými klišé intrigami, je priam hriech. Prečo sa autor dobre napísaného dobrodružného príbehu (ktorý možno nie je originálny no vkusne napísaný v duchu odkazu klasikov) nechá zlákať takou lacnou šmírou? Všetko, čo tak prácne vybudoval a fungovalo, sa rozpadlo ako chrám dávnej civilizácie.

 

stopäťdesiatsedem

Zaujímalo by ma, kedy niekto napíše príbeh o vedeckom pokuse, ktorý dopadne dobre. Antropologický experiment z tohto príbehu to určite nie je.

Povedal by som Jurský park seknutý Westworldom. Text dobrý, hoci prvých pár odsekov som bol pekne zmätený. No akonáhle som pochopil princíp, bolo všetko ok. No a príbehovo… prečo nie.

 

stopäťdesiatosem

Mám pocit, že som opäť prečítal úvodnú kapitolu z pripravovaného románu.

Text dobrý, námet funkčný, vzťahy, ľudia, bohovia, rozprávači, intrigy… to všetko je fajn. V čom je teda problém? Ide o to, že to nie je podľa mňa uzavretý celok. Preto uvádzam, že budí dojem niečoho rozpracovaného, čo autor poslal na skusy. Ak je to tak, je to chyba a uľahčovanie si roboty. Na to slúžia beta čitatelia. Ak to tak nie je… nuž, máte problém s oblúkmi, he he… Ale pokojne na tom pracujte ďalej! Oplatí sa.

 

stopäťdesiatdeväť

Príbeh o korporátnej pravde, ktorá vôbec pravdou byť nemusí. Máme tu opäť dve skupiny ľudí, ktoré namiesto toho, aby spolupracovali, idú si po krku. Motív známy, z rýchlika pripomínajúci odvar z Divergencie.

Ani neviem. Text na mňa pôsobil nezrelo, zápletka samoúčelne a chaoticky. Od momentu, ako sa hlavná hrdinka dostane do podzemného sveta začína príbeh pripomínať LEGO Friends – príbehy z Heartlake city. Autor nás informuje o banalitách, ktorými chce poukázať na množstvo zabudnutého a odklon civilizácie. Že krava robí mú, vtáky spievajú a ten čo lieči zvieratká je veterinár.

V konečnom dôsledku som si prečítal pilotnú časť série, ktorá ma svojou naivitou o kvalitách nepresvedčila.

 

stošesťdesiat

Vo svojej podstate poviedka o ničom, opisujúca len nástrahy súkromného sektora, ktorý síce ponúka riešenie eko problémov, ale, ako sa zdá, len pre vyvolených. Žiadny vážnejší dej však nečakajte. Ranná dávka pesimizmu v bio obale.

 

stošesťdesiatjeden

Zaujímavý pohľad na vzťah násilia a pomsty. Rozprávka stará, ako ľudstvo samo. Oko za oko platí, no násilie plodí iba násilie a pomsta nie je spravodlivosť. Textu by som vyčítal predovšetkým zbytočne dlhý začiatok, ktorým sa autor snažil navodiť dostatočnú atmosféru. Stačilo by aj menej, no aj tak by to bol len jemný nadpriemer.

 

stošesťdesiatdva

V poradí už druhá antropologická poviedka porovnávajúca moderného človeka so zaostalým predchodcom, tentoraz v ruskej tajge. A ľudstvo z toho opäť nevychádza slávne.

Vkusne a zaujímavo napísanej poviedke chýbala azda len motivácia vlády k jej konaniu. Nie že by vláda kedy potrebovala nejakú konkrétnu motiváciu na také činy.

Zaujalo ma meno jednej z postáv – Jurij Búrny. Náhoda? Kto vie, no určite je to zaujímavá hypotéza. Ostáva nám len usudzovať, čo také mohol známy recenzent autorovi povedať, keď ho tento zvečnil vo svojom príbehu a nechal roztrhať zúrivými hominidmi. Ale to sú len domnienky. Či?

 

stošesťdesiattri

Táto poviedka o možnosti využitia prázdnej kapacity mozgu ako zálohovacieho média nezaťažila môj mozog teda vôbec. Celkom zaujímavý, no nevyužitý nápad mnou prešumel ako vánok alebo čerstvý kefír. Vyberte si. Text fajn, nápad fajn, obsah…

 

stošesťdesiatštyri

Tento kúsok bol rovnou cestou do zabudnutia. Dve tretiny textu čítate o rozpadnutom vzťahu a napokon sa z tmy vynorí koniec bez akýchkoľvek súvislostí. Tu dám body asi len za kvalitu jazyka. Hoci horor to bol. Ale autorský.

 

stošesťdesiatpäť

Po dlhšej dobe pekná miniatúrka. Kratučký text vystavaný ako rozprávka o čarovnom štetci. Škoda len, že chýba motivácia. Takto je to len krásne namaľovaný obraz, ktorého príbeh ostáva nevypovedaný.