BLOG 10 – Kedy padne osmička?

Tretina prečítaných súťažných príspevkov sa blíži, ale sedembodový strop sa zatiaľ nepodarilo žiadnej prekročiť. Hoci je na to ešte veľa možností, začínam sa trochu obávať nutnosti posúvania stupnice. Ale urobila by som to len veľmi nerada. Prečo? Lebo žiadna z doteraz prečítaných poviedok ma nezasiahla, silne neoslovila, neprinútila k hlbšiemu zamysleniu, nezmenila – a to je presne to, čo si sľubujem od 8+ príbehov.

Trochu ozrejmím moju stupnicu. 0 – 4 body dostávajú príbehy s veľkými chybami či viacnásobnými nedostatkami v štruktúre deja aj jeho spracovania. Priemer 5 bodov dostávajú poviedky, ktoré majú základné formality v poriadku, kde sa nedá ukazovať prstom na záľahu hrubíc, chybnej interpunkcie, desivej štylistiky ani absolútne nefunkčného deja. Aj ony mávajú pár chýb, ale nič neopraviteľné. Len nemajú šťavu. Nie sú čítavé. Nezaujmú. Zídu z obrazovky, zídu z mysle. Postavy nie sú sympatické, jazyk rozprávača nie je nápaditý, myšlienka nie je ohurujúca.

A potom tu máme 6 a 7. Body príbehov, ktoré vykazujú známky života a pôsobenia na moje city. No buď to nedotiahnu dejovo, alebo sú tie známky života postáv a prostredia iba slabé.

Ako si predstavujem osmičku? Ak vtipnú, tak naozaj veľmi vtipnú, bez hluchých miest. Ak vážnu, tak naozaj prekvapivú, hlbokú a (aj keď to by som asi veľa chcela) aspoň trochu originálnu. Má povolené len malé škrípanie v deji či v pravopise. Deviatka? Neopozeraný nápad musí určite byť, prekvapenia až šokujúce, nezrozumiteľnosti žiadne, dovolená jedna jediná menšia chyba (nie preklep, tie by sa zniesli aj dva-tri). A desiatka? Určite tušíte, že dokonalosť sama, úderná, inteligentná, nezabudnuteľná, kde je každé slovko – čo slovko, písmenko – na svojom správnom mieste a záver ma ovalí ako kladivo.

To by boli krásne ilúzie. A čo skutočnosť?

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

91. poviedka

Zase jeden z príspevkov, ktoré nemám rada. Niežeby boli až také zlé, naopak, sú také sivo priemerné, že o nich nemám čo napísať. Dokonca veľmi podobnú poviedku, podobný svet a podobných hrdinov sme tu už mali. Tento postapokalyptický príbeh je ale viac inšpirovaný súčasným dianím než všetky doterajšie (hoci pár pandémiových poviedok sa už vyskytlo). Vykreslenie postapokalyptického sveta a zmien v ňom nie je zlé. Autor sa snaží aj pri tvorbe sympatií k postavám. Napriek tomu ma to skrátka nebavilo, strácala som koncentráciu, musela som sa do čítania nútiť. A záver som asi opäť nepochopila. Predávkovali sa? Bola vakcína chybná? A ešte jedna vecná poznámka – keď niekto strávi deväť mesiacov v kóme, asi bude mať problém len tak vyskočiť a v plnej sile fungovať.

 

92. poviedka

Už nadpis napovedal, že to bude zase vtipné. Či skôr rado by bolo vtipné. Tentoraz som sa nepobavila. Ale v tomto prípade asi skôr nesadlo. Keďže ide zrejme o absurdný humor, skoro v štýle Stopárovho sprievodcu galaxiou, asi sa netreba pozastavovať nad tým, že je niečo situované „neďaleko súhvezdia Labuť“ (čo je vyjadrenie s ešte menšou výpovednou hodnotou ako „neďaleko severu“). Mimochodom, Stopárov sprievodca ma bavil. Toto nie. Štylistika a pravopis však celkom ujdú, takže priemer.

 

93. poviedka

Znova jeden príbeh, ktorý neukazoval, ale popisoval. Síce najmä v úvode, ale ten je predsa najkrehkejšou a najcitlivejšou časťou diela. Na druhej strane však bolo všetko popísané jasne, zrozumiteľne, až na jediný moment – nenašla som zmienku o tom, že hrdinka ide na druhý deň domov. Napriek tomu všetci – teda, obe vystupujúce postavy – vedia, že ide. Ale to je nič oproti skutočnosti, že dej a rozhodnutia hlavnej hrdinky boli poriadne popriťahované za vlasy. Za najrušivejší považujem moment, že archeológovia si nevšimli magické miesto – a ak si ho všimli, potom nedáva absolútne zmysel, prečo ho od zvedavej verejnosti izolovali len páskou (!). Čo prehliadli desiatky archeológov predtým, to hravo rozlúšti jedna turistka. No čo už. Poviedka mi zároveň pripadá ako pocta, takmer fanfiction iného diela. Nepoznám ho, ale autor to neskryte v deji prezrádza. Ako samostatný príbeh však ktovieako neobstojí.

 

94. poviedka

Autor pôsobí ako podkutý v historických reáliách svojej poviedky. Ja sama o nich síce neviem nič, ale cením si to. Znalosť prostredia je základom, vytvára atmosféru, dôveryhodnosť aj vieru v autora, že keď už si naštudoval prostredie, azda neodflákne obsah. Poviedka skutočne nemá takmer žiadne formálne chyby. No ak som ju správne pochopila, pod nánosom všetkého toho historična ide vlastne len o veľmi prostý príbeh o príchode zla. To, že som sa spočiatku strácala, v tomto prípade odpúšťam, je veľká šanca, že chyba je vo mne. Ale zanechanie prázdneho pocitu bez prekvapiek a emócií žiaľ hodnotenie zase necháva v priemere.

 

95. poviedka

Opäť jednoduchý príbeh, akurát z veľmi odlišného prostredia než predošlá poviedka. Tento bol pre mňa o trochu zrozumiteľnejší, no menej realistický, menej živý. A s primalým počtom čiarok – čiarky sa spravidla píšu pred slovíčkom „ktorý“ a niekoľkými ďalšími spojkami, kde ich notoricky nenachádzam. No späť k deju. Neponúkol absolútne žiadne prekvapenie. Tajomní neznámi prepadnú hrdinu a pod hrozbou smrti ho prinútia použiť istý artefakt, ktorý mu dajú. Hrdina tuší, že tá vec urobí niečo zlé. Má nočné mory o tom, že je zlá. Ale aj tak to použije… a ono je to naozaj zlé! Koniec príbehu. Aj pri takomto vedení deja by sa z toho ale dal ešte vytiahnuť o bod-dva viac. Stačilo dostatočne sugestívne opísať hrdinovu psychiku, prepojiť jeho snahu uniknúť smrti s rozhodnutím vziať si na konci poviedky dobrovoľne život. Takto je to podpriemer.

 

96. poviedka

Začiatok vyzeral na klasický slabý priemer či podpriemer, no príbeh ma napokon celkom príjemne prekvapil. Nie je vystavaný až tak zručne po štylistickej ani pravopisnej stránke – tu vypichnem najmä slová v nesprávnych pádoch – ale potenciál má. Napísal ju jeden z tých autorov, ktorí správne cítia, ako má dobrá poviedka vyzerať. Chce to však ešte tréning a spätnú väzbu. Scény by sa dali napísať ešte pôsobivejšie. Klasický postapokalyptický senár je oživený niekoľkými nápadmi, ktoré z neho robia poviedku stojacu za prečítanie. Síce som dvíhala obočie nad odolnosťou a skúsenosťami hlavnej hrdinky – malého dievčaťa –, ale to sa v závere vysvetlilo. Vysvetlilo sa to dokonca formou úderného prekvapenia. Toto všetko by bolo fajn. Čo nie je fajn, je to, že sa toho vysvetlilo primálo. Stále nevieme, čo a prečo sa stalo, kto sú tí zlí. Možno to bol zámer, aby čitatelia o poviedke premýšľali. Ja mám ale radšej väčšie množstvo odpovedí. Nadpriemer.

 

97. poviedka

Krátke, slabé a takmer nežánrové. Celý obsah len trojstranovej poviedky (trojstranovej v čítačke – rozumej formát A6) bola jediná bojová scéna spolu so svojím úvodom a záverom. Na boje veľmi nie som a už vôbec na tie bez pointy. Hoci sa to snaží pôsobiť uzavrene, pripomína mi to skôr úryvok z nejakého veľkého fantasy sveta. Za jediný náznak fantasy prvkov sa dá považovať zmiznutie časti nepriateľov vo vetre. A azda aj to, že hrdinovi v očividne stredovekom svete záporák odťal ruku a preťal hrudník, čo hrdina bez bezprostredného ošetrenia rozchodil. No to asi ako fantastika nebolo mienené.

Text tiež neplynie hladko. Namiesto harmonického striedania krátkych a dlhých viet sa skladá takmer výlučne zo súvetí, navyše s občas chýbajúcimi čiarkami. Je zjavné, že hodnotenie nemá byť prečo vysoké.

 

98. poviedka

Začiatok znova napovedal, že pôjde o fantasy málo skúseného autora. Keď však hrdinky prešli cez magický portál, každá sa ocitla inde a zažívali znepokojivé pocity, potešila som sa. Po obohratom artefakte, akým je magický portál, prišlo niečo nie až také obohrané! Bohužiaľ, obohraná pesnička bola čoskoro späť. Napriek chvíľkovému zaujatiu začala moja pozornosť počas opisov magických bojov klesať. A potom prišlo niečo ešte horšie – poučenie. Nesmierne otrepaná a otravná hlavná myšlienka napísaná polopate. Škoda. Keby to pokračovalo v dobrej nastolenej ceste, mohli sme skončiť nad priemerom. Alebo keby bol aspoň viac rozpísaný charakter zlého kráľa so spravodlivou pomstou na záver, nebolo by to síce nič nové pod Slnkom, ale mohlo to mať vďaka ucelenosti a pointe aspoň o bod-dva viac. Takto mám žiaľ pocit, že poviedka mala iba jedinú dobrú pasáž.

 

99. poviedka

Horor, v ktorom znova nebolo nič strašidelné. O to viac, že s hlavným hrdinom sa absolútne nedalo stotožniť. Nielenže o ňom vôbec nič nevieme – len v závere sme sa dozvedeli, že má nejakú ženu –, nevieme ani, kam a prečo cestuje. Ale hlavne od začiatku fantastického diania sa správa absolútne nezmyselne. V prvom rade, ako v závere vyplynulo, sme v súčasnom svete. Tak prečo po autonehode nevytiahne mobil a nezavolá záchranku? Aj ostatné, veľmi okaté a krikľavé známky toho, že sa deje niečo nadprirodzené, prijíma so stoickým pokojom. Trochu sa v duchu začuduje, to áno. Ale fantastické udalosti ho musia dennodenne fackovať zo všetkých strán, aby sa po pár dňoch užívania si nadprirodzeného pohodlia a zábavy pokúsil hľadať odpovede alebo zo začarovaného miesta utiecť. Ani záver tomu nedal nijaký zmysel. Hrdina bol v uzavretom aute s teplotou pod nulou tri dni? A čo by tam asi tak dýchal a ako by nepodľahol podchladeniu? Hasič rozpráva strašidelné historky každému, koho stretne? Štýl je okrem nelogickosti tiež neúderný a neskúsený.

 

100. poviedka

Folkový, nie však rozprávkový príbeh s veľmi pozoruhodným námetom. Atmosféra bola vystihnutá dobre, zápletka nevšedná. Naozaj ma veľmi zaujímalo, čo bude ďalej a čo sa z toho vyvinie. No znova som zostala mierne sklamaná. Fantastické prvky neboli, ako horor bez fantastických prvkov to zase nebolo až také desivé. Alebo bolo? Keď som sa nad tým dlhšie zamyslena, jedno skalpovanie vyvolalo vo mne oveľa nepríjemnejšie pocity než v iných poviedkach desiatky mŕtvol a gejzíry krvi. S prekvapením si uvedomujem, že je to vlastne jeden z tých silnejších hororov.

Nepotešilo ma však ani to, že príbeh nemal viac než jeden zvrat, že ten zvrat nemal dostatočný dôvod a že hrdinkina obľúbená sestra sa stala nenabitou Čechovovou puškou. A naostatok mi po celý čas vŕtalo v hlave, prečo sa hrdinka bála, že bude škaredá. V ich svete vari vlasy po odstrihnutí nedorastajú? Ak si bude musieť do konca života zámerne udržiavať krátky účes, rozhodne to tam malo byť spomenuté. Príbeh napriek všetkému rezonuje, núti premýšľať a napriek záľahe konkurencie určite v mysli tak ľahko nezapadne. Už len to samotné ho napriek mojim výhradám k deji vyšvihlo nad priemer.