BLOG 06 – Stále dookola

Uvedomila som si, že (nielen v tejto várke) začínam čoraz častejšie používať slovíčka v štýle znova, zase, opäť… Prekročila som v čítaní síce len jednu šestinu celkového počtu, no príspevky mi pripadajú zvláštne monotónne. Podobné štýly, podobné začiatky, podobné prostredia, podobné zápletky a podobné chyby. Pritom každý príspevok má iného autora, očakávala som preto oveľa väčšiu pestrosť. Dokonca aj pravopisných chýb. Dôvody by ma naozaj zaujímali. Sú autori v kontakte, ovplyvňujú sa vzájomne? Alebo máme skoro všetci geneticky či spoločensky nastavené prechádzať pri písaní podobným vývojom? Alebo som mala pri výbere poviedok doposiaľ skrátka smolu a tie pestré príspevky sa ukrývajú v neprečítanej väčšine súťažných príspevkov?

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

51. poviedka

Autor absolútne neovláda interpunkciu. Priam je lepšie, keď čiarky na mnohých miestach chýbajú, pretože tam, kde sú, stvárajú divy a majú komplikované vzťahy s medzerami. Bohužiaľ, aj tak je ich tam viac než dosť, pretože autor používa nesmierne dlhé súvetia, ktoré neraz samy tvoria jeden odsek. Jednoduchú vetu aby tam čitateľ hľadal s lampášom napoludnie. Hrubice, iné pravopisné chyby a nespisovné slová sa tiež vyskytujú často, spolu s opakujúcimi sa slovami. Pri iných poviedkach ma to nahnevalo, tu mi to bolo len ľúto. Prečo? Lebo príbeh sa odohráva v prostredí, ktoré je pre mňa z osobných dôvodov veľmi príťažlivé. Chcela som sa vnoriť do jeho atmosféry, cítiť s hlavnou postavou zakrádajúcu sa hrôzu, ale skoro v každej vete ma z nej vytrhávala zlá formálna úprava. No žiaľ, atmosféry a hrôzy by tam veľa nebolo, ani keby bola základná gramatika a štylistika dobrá. Text sa totiž hemží malými nelogizmami (na pozemku je studňa, ale dovážajú tam vodu; muž podľa hrdinky nevyzerá ako poľovník z dôvodu, že má krátke vlasy…), protirečeniami, autorskou neskúsenosťou a očividnou neznalosťou (hororového) sveta. Pričasto konštatuje zrejmé veci, nenecháva nič na čitateľovej predstavivosti, ale občas zabudne zase spomenúť niečo, čo sa tam vyslovene žiada. Dal by sa robiť dlhý, predlhý rozbor nedostatkov. Ale viem si predstaviť, že ak by tento príbeh napísal veľmi zručný autor, mohol to byť pekný tuctový kúsok, ktorý sa rámcovo mohol odohrať tak, ako je opísaný. Teda, až na ten záver. Verte, urobiť ho šokujúcim za cenu, že nedáva vôbec žiadny zmysel, je veľmi zlý nápad. A posledná veta navyše ťažko splní účel údernej bodky za celým textom, keď nemá ani bodku.

 

52. poviedka

Na začiatku ma potešilo osviežujúco originálne prostredie cirkusového šapitó. Už som sa čudovala, prečo autori nie sú vo vymýšľaní úvodných prostredí inovatívnejší. Tento je. Žiaľ, dej poviedky si vyžaduje veľa opisov. Musia tam byť, inak to v prípade cirkusových scén nejde, no už vieme, že akékoľvek opisy u začínajúcich autorov spravidla nerobia dobrotu. Aj keď podľa štýlu tento autor už nie je začiatočník. Napriek tomu som mala trochu problém všetko si to predstaviť. Poviedka je krátka, takže onedlho prichádza pointa. Tá bola prekvapivá, neočakávaná, no z dôvodov, ktorým sama nerozumiem, pre mňa neohurujúca. A čo viac povedať o takom krátkom texte? Ak by som ho našla v zborníku, nečudovala by som sa, ale asi trošku frflala. Priemer.

 

53. poviedka

Zase raz povzdych. Ono sa to tak krásne začalo, nevšedne, kultivovaným štýlom bez pravopisných chýb, ale hlavne zaujímavým námetom. Naozaj som sa tešila, ako sa to bude vyvíjať. Ako sa vyvinie postava čudáka posadnutého svojím koníčkom. A náhle sa to zlomí do takej banality? Ktorá sa dá navyše vysvetliť aj bez fantastiky – hrdina mal prosto vo svojom zdravotnom a psychickom stave halucináciu. V porovnaní s nápaditým začiatkom mi hlavný motív pripadal ako slabota, hoci presne s takým niečím som sa ešte nestretla. Možno preto, že ten motív je naozaj slabota. S trochu inou zvieracou duchárinou som sa už v tejto súťaži stretla, ale tam bola citeľne lepšie spracovaná. Slabší priemer.

 

54. poviedka

Opäť taký jeden poctivý súťažný príspevok, ktorý ma neohúril a ja neviem prečo presne. Áno, viem, že to je rozčuľujúce, ale naozaj si nemôžem pomôcť. Asi ide o štýl, ktorý je dobrý, no nie profesionálny. O protirasistické posolstvo vyčnievajúce z textu o trochu viac, než by malo, asi ako nedostatočne zatlčený klinec. O začiatok, ktorý mi znova pripadal o čosi lepší než zvyšok textu (pozoruhodný syndróm). Páčilo sa mi, že autor má premyslené pravidlá fungovania mágie, no ich vysvetlenie mohol podať trochu zručnejšie. Poviedka mi tiež pripadala slabšie poprepájaná, nie je jasné, ktorý z jej dvoch hlavných motívov je ústredný. A pokiaľ sú rovnako významné oba, chcelo by to ich lepšiu previazanosť. Spojitosť názvu s príbehom mi tiež akosi unikla. Priemer.

 

55. poviedka

Krátka a veľmi slabá poviedka. Vlastne – je to vôbec poviedka? Textu chýba dramatický oblúk. Prišla zápletka a ihneď rozuzlenie, bez problémov, zvratov, bez akéhokoľvek napätia. Akoby toho nebolo dosť, prvá polovica poviedky je očividne veľmi inšpirovaná Karikovou Trhlinou. Záhadné pohorie, kde miznú ľudia a ktorého názov znie skoro rovnako ako Tríbeč. Druhá polovica sa zrejme snaží nastúpiť na originálnu cestu, ale ten nápad… no nehnevajte sa, ale taký zlý som ešte v tejto súťaži nevidela. Pôsobí ako z absolútne prvého pokusu autora o vymyslenie akejkoľvek fikcie. K tomu opäť tá nešťastná štylistika – čo veta, to celý odsek. Veľmi slabé.

 

56. poviedka

Opäť jeden nadmieru intelektuálny kúsok. Príbeh, ktorý ako-tak pochopím až na konci, dovtedy neviem, čo som čítala. A nevedieť, čo človek číta, nevyvoláva pozitívny dojem. Ale dobre, páči sa mi snaha o profesionálnu stavbu poviedky spojená s celkom uhladeným jazykom bez pravopisných chýb. Páči sa mi aj to, že išlo o dystopiu, čo som medzi poviedkami zatiaľ ešte nemala. No dve väčšie výhrady: 1. nezaškodilo by aspoň naznačiť, ako vyzerá prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva. V tomto smere som totiž nemala vôbec žiadny obraz, čo bolo rušivé. 2. Postavy si vymieňajú informácie, ktoré ovládajú, len aby sa ich dozvedel čitateľ. Áno, viem, že je ťažké do poviedky prepašovať informácie zaujímavo a rozumne. Dialóg na to láka. Lenže vidieť to. Sama s tým mám problémy. Slabší priemer.

 

57. poviedka

Tento príbeh mi pripomenul poviedku č. 51, ale nie v dobrom. V oboch príbehoch je žena uprostred lesov ohrozovaná neznámym mužom. V oboch prípadoch si ale moje sympatie a obavy nezíska, pretože jej reakcie, myšlienky a pocity vôbec nezodpovedajú situácii. V oboch prípadoch sa hrdinka obáva výlučne toho, že ju ten neznámy rýchlo a hladko zabije. A o mučení ešte nepočula? A o znásilnení? A keď už sa tak obáva, prečo nie je trochu iniciatívnejšia ohľadom svojej záchrany? Veľmi mi prekážalo, že sa táto hrdinka nechala viesť ako teľa na porážku. Rovnako mi prekážalo aj správanie vraha, ktorý vôbec nepôsobí ako sériový vrah, hoci by ním mal byť. V tomto prípade žene priskoro prezradil, že ju ide zabiť. No nevyhráža sa, že v prípade odporu ju bude pred zabitím mučiť. A ona dobre, tak sa teda ide dať zabiť. Ani sa nebojí. Ani nemá telesné stresové reakcie. Ani sa nepokúsi o útek, hoci v prípade neúspechu nemá čo stratiť. Autor môže namietať, že nemá ako, lebo si to trochu poistil, ale podľa mňa má. Plus dva ďalšie nelogizmy v deji. A tá pointa… je pravda, že som v tejto súťaži už videla aj horšie pointy, ale už ako obohraná platňa musím zase konštatovať, že začiatok sa mi páčil viac než koniec.

 

58. poviedka

Text spočiatku vyzeral, že tiahne na poctivú sedmičku bodov, v závislosti od pointy možno aj na osmičku. Prezrádzal veľmi nadštandardne vyspelého autora. Ťažko to charakterizovať v skratke, musela by som vyznačiť konkrétne slovné spojenia, ktoré sú známkami tej zrelosti, citu pre text. Ako jedna z mála poviedok sa táto ponárala hlbšie do scén, spomínala detaily, ktoré neboli nudné, ale naopak upevňovali pozornosť na dianie v prítomnosti. Zápletka síce nič extra originálne, ale bola som zvedavá, ktorým smerom sa príbeh skrúti. Či skôr – či sa konečne aspoň táto poviedka otočí dobrým smerom. Žiaľ, neotočila sa. Zase bola jej druhá polovica slabšia. Ani tie dialógy a reakcie už nevyznievali tak realisticky ako v prvej polovici. Bol to len malý pokles, ale bol. V dramatickej scéne pred koncom však prišiel mohutný pokles, keď bol na súde obžalovaný fyzicky napadnutý a útočníka nechali, nech sa stratí v dave. To vážne?

A záver? Ten som nepochopila, teda, okrem poučenia, ktoré z neho plynie. Ale čo mal znamenať ten magický kameň na konci? Nebol to ten magický kameň, okolo ktorého sa točil celý dej, veď hrdina ho videl, bol by ho spoznal. Navyše sa k nemu postava, čo ho hrdinovi dala, nemala ako dostať. Takže čo? Zmenil podobu? Bol to nejaký iný? Úplne som sa v tom stratila.

 

59. poviedka

Znova krátka poviedka-nepoviedka bez dejového oblúka a čohokoľvek zaujímavého. Úvod, zápletka, jednoduché rozuzlenie hneď prvým nápadom, čo hlavná postava dostane, a happyend. Zápletka i rozuzlenie sú navyše veľmi-preveľmi otrepané – zjavovanie sa ducha, ktorý neodpočíva v pokoji. Takto príbeh nemôže fungovať. Dobrý autor musí mať nápady, ktoré nemá úplne každý, musí ich točiť, zvŕtať, pridávať, prekvapovať. A tiež, prirodzene, oživiť postavy, dokonca – v tomto žánri – aj tie mŕtve. Prenesene, samozrejme. Treba čítať, skúmať, ako fungujú skutočne dobré hororové príbehy, nie si len pozrieť zopár hororových filmov. Dobre, možno autorovi krivdím, ale takto celá jeho príprava do súťaže vyznela. Slabé.

 

60. poviedka

Dlhý, ale dobre čitateľný príbeh. Téma mi okamžite pripomenula tému inej poviedky, ktorá mi zase pripomenula film Zoznámte sa, Joe Black. Toto dielko je však nesporne lepšie spracované ako predošlá z poviedok a aj jej súvislosť so spomínaným filmom nie je taká zrejmá. Zaujímavé je, že obe poviedky sa zároveň snažili byť aj humornou fantastikou, ale táto je úspešnejšou. Jej humor je pritom jemný, nie dominujúci, strieda sa s vážnymi pasážami, a predsa vtipnejší než v mnohých iných pokusoch o humornú fantasy. Najviac sa mi páčila scéna u notára. Nič v príbehu mi výrazne neprekážalo, len to posolstvo, že cesta je dôležitejšia než cieľ. Bolo napísané o kúsok polopatistickejšie, než považujem za umelecké, a navyše sa s tým posolstvom na autorovu smolu nestotožňujem. A citovo ma to tiež veľmi nezasiahlo. Takže dobré, ale predsa nie medzi najlepšími.