Blog 01: Pár slov na úvod

Milí autori, milí čitatelia. Som rád, že sa môžem zúčastniť MCF2019 ako porotca z ľudu. V tomto duchu sa ponesú aj moje hodnotenia. Čo som – kto som ste sa dozvedeli v medailóne porotcov, no rád by som na začiatok uviedol pár vecí na pravú mieru:

1. Všetkých prispievateľov do súťaže budem oslovovať AUTOR. Verte mi, je únavné byť stále „džendžer friendly“ a ja tieto slová vnímam neutrálne. Tvarom slova nič nenaznačujem, o jednotlivých príspevkoch neviem NIČ detailné.
2. Poviedky, ktoré sú zle gramaticky alebo formálne napísané, u mňa jednoducho nemôžu získať veľa bodov. Považujem to za týranie poroty a urážku poctivých autorov, ktorí si dajú aspoň toľko námahy, že si to po sebe prečítajú.
3. Nie som teoretik literatúry, ani píšuci autor. Čo píšem, píšem na základe pocitov, celkového dojmu z poviedky a doterajších skúseností. Sú to moje názory, o ktorých sa s vami pokojne porozprávam aj v súkromnej komunikácii.
4. Berte to ako poučenie a neberte sa vážne. Verte mi, ovplyvňujeme sa navzájom – rastieme spoločne. Donekonečna a ešte ďalej a nech sa vám všetkým darí!

Mário

5. Doplnok organizátorov: poviedky v tomto hodnotení schválne nie sú označené číslami, pod ktorými sú v súťaži zaregistrované. Svoju konkrétnu poviedku budete musieť spoznať na základe popisu porotcu. Pozor, stále platí, že k svojmu textu sa verejne nepriznávajte, v čase prvého kola porota musí hodnotiť poviedky bez znalosti mena autora.

 

 

 

jeden

Metaforický príbeh, v ktorom autor prirovnáva mladú lásku a jej bezbrehé milovanie k cvalu divokých KOŇOV… Ani náhodou! Keď som sa pustil do čítania poviedok, pripravoval som sa na všetko. Ale prečo práve hneď prvá musí byť o … o čom vlastne? O slepej láske? O future Grand Prix? O naivných voličoch a prázdnych nezmyslených sľuboch? Fakt neviem. Ešteže to bolo len pár riadkov, inak by som sa hneď na začiatok vzdal funkcie! KOŇOV? Naozaj?

 

dva

Ako sa vysporiadať so stratou blízkej osoby? Niektorí sa zavalia prácou, iní začnú žiť aj za druhých a niektorí mŕtveho proste odmietnu pustiť ďalej. Je to porucha psychiky? Alebo dokážu duše skutočne zotrvať medzi nami?

Takto to celé znie ako príbeh, ktorý nie je príliš originálny, no so značnou dávkou chutnej omáčky ho zblajznete a ešte aj tanier oblížete. Keď je však omáčka z prášku a surovina v nej polo zamrznutý polotovar vo forme gramatického a štylistického filé, neostáva vám nič iné, ako slovami Zdeňka Ólrajta konštatovať: „ Já ti dám domácí knedlík ty smrade!“ Navyše z toho na míle zaváňa nasladlý odor puberty a sklamanej lásky. Taká fontána pre Kamilu.

PS: Autori! Buď to píšete na tablete, či mobile s autokorekciou alebo je vaša písomná gramotnosť ohrozená. V oboch prípadoch pomôže, ak začnete používať WORD! Ten najnovší už ponúka dokonca aj synonymá.

 

tri

Preboha prečo? To bolo prvé, čo mi napadlo pri čítaní tejto poviedky. Prečo by si niekto varil DOBROVOĽNE kávu z …. ??? Zvláštne počínanie hlavnej hrdinky, ktoré našťastie neskôr nabralo význam a fakt, že mi pre to liezla na nervy, bol asi jediný problém tohto textu, ktorý som postrehol. Inak má táto poviedka jednoducho a jasne načrtnuté pravidlá hry, s mierne predvídateľným vývojom, obohatené o čierny situačný humor, ktorý ide ruka v ruke so smútkom. Nečakal som to, a o to viac ma to potešilo. Ideálne na sfilmovanie.

 

štyri

Dobre napísaná a ľahko plynúca poviedka, ktorú som ale rozhodne nemal čítať večer. Vyvolala vo mne totiž napätie (čo je dobre) a istú dávku zhnusenia spojenú s obavou o skonzumovanú večeru (čo už nie je také dobré).

Príbeh zasadený do Bratislavy v nie príliš vzdialenej budúcnosti, nás v úvode zastihne v nemocnici, kde prebehla istá operácia vedúca k dokonalosti. Každému, kto už čo-to prečítal je jasné, že pri pokuse o dokonalosť ide vždy o zmluvu s diablom a nie je tomu inak ani teraz. Známe prostredie príbehu, správne nadávkované tajomstvo „dokonalosti“ s pointou a politické pozadie, ktoré vypovedá o autorovom názore na súčasné dianie. Akoby autor čítal moju tajnú zložku a manipuloval mnou.

 

päť

V tejto poviedke sa spájalo viacero mne sympatických tém: reakcia na aktuálne sociálno-politické dianie, ako je napr. „diktát“ EU a Bruselu, humor vo forme reakcií jednoduchých ľudí a známe prostredie. Okrem toho to ale nebol nijaký väčší literárny počin. Milí autori! Ak chcete, aby čitatelia otvorili oči a neostali slepí a hluchí k posolstvám, ktoré by mohli zachrániť svet, musíte ich zasiahnuť minimálne ako lokomotíva lokálnej železnice. Takto iba priemer.

 

šesť

Ani neviem, kde mám začať. Najjednoduchšie by bolo túto poviedku proste škrtnúť zo súťaže. Prečo? Je skrátka ZLE NAPÍSANÁ!!! A to nie len obsahovo, ale aj formálne a gramaticky. Poviedka, ktorú niekto asi písal pomocou Google Translator, je jedno veľké NO GO! Nechcem sa dotknúť zahraničných prispievateľov do tejto súťaže. Je skvelé, že má svojich fanúšikov aj mimo hranice tejto republiky. Ale mohli by ste to dať aspoň niekomu skontrolovať, než to pošlete? Táto rada patrí všetkým autorom, no toto bol extrém.

Ale aby ste nepovedali, že len hádžem frustrácie na papier, budem aj trošku „k veci“. Wacky Races! Tak by som opísal túto poviedku, keby za to stála. Mal som ju pred očami doslova, ako ten animák a musím priznať, že napriek všetkému zhnuseniu na mňa preniklo trochu toho komentátorského stresu. Ak by som vytiahol samotný námet, či libreto, dala by sa z toho urobiť TV show na pár dielov. Ale snažiť sa napchať cestu okolo sveta a na mesiac do necelých 17 A4, nechať hrdinov zažívať to, čo zažili a s kľudom sa tváriť, že je to záležitosť na pol dňa, je prisilné SCI-FI aj na Julesa Verna. Odporúčam autorovi, aby sa k nemu vrátil.

 

sedem

Ďakujem autorovi tejto kratšej poviedky. Po predchádzajúcich pár hrôzach mi padla ako pohladenie. Láskavý humor, alternatívna história a hrdina, ktorého už dva roky oslavuje celá republika. To všetko pretkané nenásilnou faktografiou. Aj toto je spôsob, ako vzbudiť záujem o históriu. Len tak ďalej. Hrdinov máme dosť.

 

osem

Asi prvá séria poviedkových miniatúr spojených do myšlienkového celku, ktorá mi prešla rukami. Ihneď som si vybavil Atlas mrakov, či mini sériu Animatrix z roku 2003. V podobných útvaroch vidím veľkú výhodu pre autorov, ktorí nedokážu alebo si netrúfajú udržať ucelenú príbehovú linku. Séria obrazov z rôznych období a miest veľmi vkusne a presne zachytáva atmosféru. Autor rovnako dobre zvolil pojítko, ktoré predstavuje pointu celého cyklu. Táto mohla byť (pre mňa) sofistikovanejšia, ale nie je to nič tragické. Rozhodne dobrý spôsob, ako prepojiť vedu a históriu, Archimeda s Nepálom a paru so súčasnosťou. Ďakujem za túto okružnú jazdu časom a priestorom.

 

deväť

Moja mama vždy hovorila, že dobre napísaný horor, je desivejší ako film. Ak je to pravda, musím s poľutovaním konštatovať, že tento horor, resp. poviedka, taká nie je. Hneď zo začiatku mi, okrem jasného časového zaradenia (autor sa nado mnou zľutoval v polovici textu) chýbal kontakt. Ako sa vraví, text ma nechával chladným, a nebolo to preto, že sa dej odohrával v premrznutom panskom sídle, kde studenší, ako vstupná hala, bol už len vzťah otca a hlavnej hrdinky. Nie, že by sa autor nesnažil vybudovať ťaživú atmosféru. No všetko, čo nám servíroval pôsobilo programovo, ergo účelovo. Starým panským sídlom počnúc a exorcizmom končiac. Niečo ako Scary Movie. Len som sa nerehotal. Uprostred zavíjajúcej chodby si jednoducho poviete „No a?“ a namiesto aby ste sa o hrdinku báli, máte chuť jej odporučiť lepšie lieky a terapeuta so špecializáciou na rodinné traumy.

Úzkosť som napokon pocítil na predposlednej strane (a to podotýkam, že som to čítal sám a potme, s točiacimi sa anjelikmi vo večernom vánku). Je to škoda, pretože text sa čítal dobre. Na Bélu to však rozhodne nestačí!

 

desať

Mám rád poviedky, ktoré na relatívne malom priestore dokážu podať nie len príbeh samotný, ale aj poodhaliť niečo zo života postáv a tak ich pre nás, čitateľov, urobiť ešte príťažlivejšími. Urobiť z hlavného hrdinu YouTubera hodnotím ako veľmi podarený krok. Je to niečo, čo ešte stále ovláda dnešnú subkultúrnu scénu a motivuje mladých ľudí. Je to niekto, s kým sa môže čitateľ stotožniť. Ak je to navyše YouTuber – lovec záhad, je sa na čo tešiť. A ak ho pošleme na notoricky známe miesto, ktoré je ikonou vo svojom žánri, môžeme už len so zatajeným dychom čítať, čo sa stane. Ibaže by sa nestalo. Teda stalo, len nie tak, ako by sme si mohli želať. Lovecraft sa bohužiaľ nekonal.

Vhodne zvolené prostredie, výborný prístup k čitateľovi – žiadne násilné strašenie, ale dusná malomestská pohodička v mäkkom podvečernom svetle a záhada na záver. Chýbalo tak málo, aby som UVERIL!